Špión a študent z Bratislavy. Epsteina so Slovenskom spája aj „svokor“ Maxwell

Zverejnenie spisov finančníka a odsúdeného sexuálneho delikventa Jeffreyho Epsteina je témou najmä v Spojených štátoch, Veľkej Británii a v Izraeli. Teda v krajinách, s ktorými bol tento vplyvný muž prepojený najviac.

S ohľadom na relatívnu veľkosť a geopolitický význam Slovenska však kauza Epstein nadmieru rezonuje aj u nás. Predovšetkým pre odhalenie dôverného vzťahu finančníka s bývalým ministrom zahraničia Miroslavom Lajčákom.

Sekundárne tiež preto, že spisy ukázali Epsteinov vysoký záujem o slovenské ženy. Niektoré z nich sa stali jeho obeťami, zatiaľ čo o iných sa hovorí ako o komplickách či dedičkách.

Prepojenie na Slovensko si však Epstein drží aj cez rodinu Maxwellovcov. Teda cez svoju bývalú priateľku, dôverníčku a spolupáchateľku Ghislaine Maxwellovú, s ktorou sa poznal od 80. rokov a ktorá bola zo všetkých žien v Epsteinovom živote najbližšie k tomu, čo by sa podobalo na manželku. Svedkovia uviedli, že ju finančník nazýval „hlavnou priateľkou“ a „paňou domu“.

Ghislaine Maxwellová, ktorá si odpykáva 20-ročný trest za napomáhanie Epsteinovi pri zneužívaní a obchodovaní s deťmi, sa teraz ozývaz väzenia. Tvrdí, že je ochotná povedať „nefiltrovanú pravdu o tom, čo sa stalo“.

Má to však háčik. Ako podmienku si stanovila, že jej prezident Donald Trump udelí milosť.

Maxwellová a jej právnik však hodili americkému prezidentovi udičku. 

„Niektorým sa možno nebude páčiť, čo počujú, ale pravda je dôležitá. Napríklad prezident Trump aj (bývalý) prezident (Bill) Clinton sú nevinní z akéhokoľvek protiprávneho konania. Iba pani Maxwellová môže vysvetliť prečo a verejnosť má na toto vysvetlenie právo,“ uviedol jej právnik David Oscar Marcus.

Milosť pre Epsteinovu spolupáchateľku je nateraz nepravdepodobná, no nie je vylúčená.

„Nerozmýšľal som nad tým celé mesiace. Možno som nad tým nepremýšľal vôbec. O tom nehovorím. Nevylučujem to,“ vyhlásil Trump ešte v novembri.

Ghislaine Maxwellová je dcérou Roberta Maxwella, niekdajšieho britského mediálneho baróna a politika s pôvodom v medzivojnovom Československu. 

Robert Maxwell sa podľa FBI dostal do kontaktu s Epsteinom, ktorý eventuálne Maxwellovcom pomohol „hýbať s peniazmi“. Podľa Epsteinovho bývalého obchodného partnera Stevena Hoffenberga to bol práve Robert Maxwell, kto koncom 80. rokov predstavil svoju dcéru Epsteinovi.

Aj keď bola Ghislanie jedným z deviatich detí, jej otec priznával, že bola jeho miláčikom a zároveň jediným potomkom, ktorého rozmaznával.

O Robertovi Maxwellovi sme už v Markeri písali. Pripomenuli sme najmä previazanosť s tajnými službami Británie, Izraela a Sovietskeho zväzu. Keďže však meno Maxwell v kauze Epstein zrejme ešte nepovedalo posledné slovo a kauza na Slovensku naďalej rezonuje, patrí sa príbeh Roberta Maxwella a jeho prepojenie s našou krajinou priblížiť dôkladnejšie.

Mediálny barón, politik, špión a podvodník. Maxwell bol pozoruhodný človek v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Na vrchole slávy sa zdal byť začiatkom marca 1991, keď sa do New Yorku priplavil na svojej štvorposchodovej jachte Lady Ghislaine, ktorú pomenoval práve po svojej favorizovanej dcére.

S odhadovaným majetkom jedna až dve miliardy dolárov prišiel tento britský vydavateľ do najväčšieho amerického mesta, aby dokončil kúpu najstaršieho amerického bulvárneho denníka New York Daily News. Svojho času šlo v mediálnom svete o pojem, sídlo denníka bolo predlohou pre noviny Daily Planet z filmu Superman.

Cieľom Maxwella bolo splniť si sen o vyrovnaní sa Rupertovi Murdochovi, ktorý bol jeho hlavným mediálnym rivalom. 

Maxwell kupoval denník ako chorľavé médium, ktoré potrebovalo záchranu, a v New Yorku jeho počin vyvolal obrovskú pozornosť. Až takú, že dočasne nahradil operáciu Púštna búrka v Iraku na titulkách miestnych novín.

V nasledujúcich týždňoch si samozvaný „Bob the Max“ naplno užíval svoj triumfálny okamih. Oslava kúpy novín sa konala na palube Lady Ghislaine, kde hostil newyorskú smotánku vrátane Donalda Trumpa. Budúci americký prezident, ktorého teraz Maxwellova dcéra prosí o milosť, bol jedným z hostí donútených vyzuť sa z lakoviek, aby nezašpinili jachtu. Trump bol tiež Maxwellovým konkurentom. Už vtedy mal politické ambície a rovnako ako britský mediálny barón, aj on sa snažil denník New York Daily News kúpiť – neúspešne.

Pre rodáka z Československa to bol vrchol kariéry. O niekoľko mesiacov už Maxwellove telo našli plávať v Atlantickom oceáne a jeho mediálne impérium sa zrútilo. Pod ťarchou obrovských dlhov bola jeho povesť navždy poškvrnená odhalením, že v zúfalom úsilí udržať bankárov na uzde ukradol milióny z dôchodkových fondov svojich spoločností.

O živote Roberta Maxwella vyšlo viacero kníh, spomenúť možno Robert Maxwell, izraelský superšpión: Život a vražda mediálneho magnáta  (2003) alebo Pád: Tajomstvo Roberta Maxwella (2021). Našinca v nich zaujmú obzvlášť tie pasáže, ktoré sa venujú prepojeniu Maxwella s Československom a Slovákmi.

Maxwell sa narodil 10. júna 1923 do ortodoxnej židovskej rodiny v obci Slatinské doly (dnes Solotvyno) na Podkarpatskej Rusi. Obec vtedy patrila Československu, pričom jediné, čím sa neveľká dedina vyznačovala, boli soľné bane, ktoré jej dali názov.

Vlastným menom Ján Ludvík Hoch vyrastal v chudobnej rodine ako tretie z deviatich detí. Z mladosti si podľa svojich slov najviac pamätal to, ako strašne v zime mrzli, ako hladoval a ako veľmi miloval svoju matku.

„Môj syn raz bude veľmi slávny! Cítim to, viem to!“ hovorievala údajne jeho matka, čím rozosmievala rusínskych susedov.

Dohovoril sa židovským jazykom jidiš, po maďarsky, po česky a po rumunsky. V dospelosti pridal ešte francúzštinu, angličtinu, nemčinu a ruštinu.

Keď mal jedenásť, matka ho poslala do ješivy, ortodoxnej náboženskej školy, kde rok študoval rabínsku literatúru. Následne prešiel na náboženské štúdiá v Bratislave.

Zdá sa však, že o náboženstvo rýchlo stratil záujem, keďže ho vystriedal obchodovaním s náhrdelníkmi.

Práve v Bratislave ho zastihol Mníchov, vznik Slovenského štátu, zabratie Česka Nemcami a Podkarpatskej Rusi Maďarmi. V obave pred nastupujúcim antisemitizmom si odstrihol paesy, dlhé židovské bokombrady, aby v marci 1939 nastúpil na najbližší vlak domov.

Jeho o šesť rokov mladšia sestra Silvia spomínala, že ho po návrate z Bratislavy takmer nespoznali. „Namiesto plachého knihomoľa z ješivy, študenta Talmudu, ktorého sme očakávali, sme pred nami videli mladého štramáka.“

Azda niekde tu sa začal Maxwellov dištanc od jeho židovskej identity, ku ktorej sa väčšinu života nepriznával. Z Podkarpatskej Rusi, ktorá už patrila horthyovskému Maďarsku, sa vybral do Budapešti. Malo to byť naposledy, čo videl svoju matku a viacerých svojich príbuzných. Väčšina Maxwellovej rodiny totiž zahynula v koncentračnom tábore Auschwitz.

V maďarskom hlavnom meste Maxwell pomáhal pri organizácii prechodu československých vojakov. Zadržala ho maďarská polícia, ale z väzenia sa mu podarilo uniknúť. Dostal sa do Belehradu, potom Istanbulu a odtiaľ až do libanonského Bejrútu, ktorý v tej dobe ovládalo Francúzsko. Lietadlom sa prepravil do Marseille, kde sa pripojil k československej exilovej armáde.

Po porážke Francúzska bol evakuovaný do Veľkej Británie, kde sa pridal kvzbure 539 vojakov v exilovom vojsku. Tá bola vyvolaná národnostnými a ideologickými spormi. Veľká časť vzbúrencov boli Židia, komunisti či iní ľavičiari, ktorí považovali vedenie československej armády za antisemitské.

Jedným z najznámejších účastníkov vzbury bol okrem Maxwellla aj slovenský komunista Vladimír Clementis, neskorší minister zahraničia, ktorého komunisti v roku 1952 popravili. Clementis a Maxwell sa mali zblížiť v zajateckom tábore.

Maxwell po vzbure prešiel do britskej armády, za ktorú bojoval v Normandii a severnom Nemecku. Bol vyznamenaný za statočnosť britským Vojnovým krížom, ktorý mu v januári 1945 osobne odovzdal generál Bernard Law Montgomery.

To už však zmenil svoje meno, popravde niekoľkokrát. Z pôvodného Jána Ludvíka Hocha sa stal Ivan du Maurier, potom Leslie du Maurier až napokon v roku 1948 Robert Maxwell. S týmto menom si zobral aj manželku Betty, ktorá bola francúzska protestantka.

Maxwellova schopnosť meniť identity a dorozumieť sa viacerými jazykmi ho predurčila na spravodajskú činnosť. Informácie zbieral ešte počas vojny v Paríži, kde sa spojenci obávali komunistického povstania v tyle. Neskôr špionážnu činnosť vykonával tiež proti Rusom v okupovanom Berlíne. Briti ho však na niekoľko misií vyslali aj do rodného Československa, ktoré navštevoval s novinárskym krytím.

Podľa archívov v Prahe vydalo komunistické ministerstvo vnútra príkaz Maxwella monitorovať už v roku 1946. Napriek tomu sa Maxwellovi darilo v utajení cestovať do Československa ako v 40., tak aj v 50. rokoch.

Československá ambasáda v Londýne poslala v októbri 1947 do Prahy tajný list, v ktorom stálo: „... z absolútne spoľahlivého zdroja sme zistili, že pán Maxwell..., je špionážnym agentom pre britskú vládu, pán Maxwell je pôvodne z Podkarpatskej Rusi, vlastným menom Ľudvík Hoch, je veľkým dobrodruhom a nepriateľom Československa a nových slovanských demokracií v Európe.“

Napriek príkazu na monitorovanie si Maxwell udržal kontakty a vplyv na československých komunistických vodcov. John Loftus a Mark Aarons v knihe Tajná vojna proti Židom tvrdia, že Maxwellove kontakty v Československu boli v roku 1948 kľúčové pre rozhodnutie Prahy vyzbrojiť Izrael v prvej arabsko-izraelskej vojne. Stalin vtedy s vojenskou pomocou pre Izrael súhlasil, keďže dúfal, že židovský štát sa stane jeho komunistickým spojencom.

Podľa Loftusa a Aaronsa to bola práve Maxwellova tajná pomoc pri pašovaní leteckých súčiastok do Izraela, ktorá viedla k tomu, že krajina získala počas vojny vzdušnú prevahu.

Zaujme, že jedným zhlavných podporovateľov pomoci pre Izrael bol niekdajší Maxwellov vzbúrenecký kolega a v roku 1948 minister zahraničných vecí Vladimír Clementis.

„Československé zbrane zachránili štát Izrael, skutočne a absolútne. Bez týchto zbraní by sme neprežili,“ uviedol neskôr prvý izraelský premiér Ben Gurion.

Špionážna kariéra do veľkej miery stála za tým, že Maxwell mohol spustiť vydavateľskú činnosť. Pracoval ako vojenský cenzor berlínskeho denníka Der Telegraf a eventuálne začal nakupovať práva od nemeckých vydavateľov vedeckých kníh. Bola to britská tajná služba MI6, ktorá mu dala peniaze na kúpu vydavateľstva Pergamon Press, ktoré mu nakoniec vynieslo bohatstvo a moc.

Aj jeho nasledovné špionážne a vydavateľské aktivity šli ruka v ruke. Keď Rusi šokovali Západ vyslaním družice Sputnik do kozmu, Američania v panike poverili Maxwella, aby im sprostredkoval sovietske vedecké materiály. Podpísal zmluvu so sovietskou agentúrou pre autorské práva VOuAP a začal vydávať anglické preklady sovietskych akademických časopisov.

Roky si Maxwell udržiaval v Sovietskom zväze privilegované postavenie. Do ZSSR často cestoval a bol v pravidelnom kontakte so sovietskymi vodcami a KGB. Vďaka tomu sa mu podaril jeho najznámejší charitatívny počin, keď počas černobyľskej katastrofy organizoval letecký prevoz židovských detí z postihnutej oblasti do Izraela.

Maxwellove kontakty s komunistickými režimami vo východnej Európe viedli k vzniku niekoľkých životopisov, ktoré obsahovali rozhovory vedené samotným Maxwellom. Pre nekritický charakter týchto rozhovorov sa Maxwell stal terčom posmeškov. Jeho rozhovor s rumunským diktátorom Nicolaeom Ceaušescum sa napríklad začína slovami: „Ako si vysvetľujete svoju obrovskú popularitu medzi rumunským ľudom?“

Pokračoval pritom aj v návštevách Československa, kam naposledy zavítal v auguste 1989. Na Pražskom hrade ho privítal vtedajší prezident Gustáv Husák.

Najviditeľnejším prejavom Maxwellovho mocenského rastu však bolo jeho postavenie v Británii. Stal sa poslancom za Labouristickú stranu a mediálnym oligarchom, čo v britskom prostredí vyvrcholilo skúpením Mirror Group Newspapers, vydavateľa šiestich britských novín vrátane veľmi vplyvného bulváru Daily Mirror.

Na ceste k politickému a mediálnemu vplyvu však čelil narážkam na svoj pôvod. Premiér Harold Wilson mu vymyslel prezývku – a médiá ju spopularizovali – bouncing Czech. Bouncing znamená bezočivý alebo pružný, niekto, kto sa vie vždy odraziť. Dôvodom bola Maxwellova schopnosť „odraziť sa“ od nárazov a neúspechov.

Keď sa v roku 1969 neúspešne pokúsil kúpiť bulvárny denník News of the World, vlastníci boli rozhorčení myšlienkou, že by médium mal dostať československý prisťahovalec so socialistickými názormi. Šéfredaktor denníka na Maxwellov pokus reagoval editoriálom, v ktorom použil jeho rodné meno a odkázal: „Toto je britský denník, ktorý vedú Briti... Nechajme to tak.“

Noviny nakoniec kúpil austrálsky magnát Rupert Murdoch, čím sa odštartovala desaťročia trvajúca rivalita medzi dvoma mužmi.

Maxwell sa medzitým snažil o sebe vytvárať taký silne britský imidž, ako len bolo možné. Naučil sa rozprávať bezchybným anglickým prízvukom a vozil sa v Rolls-Royce. Keď mu zo židovských novín Jewish Chronicle telefonicky gratulovali k zvoleniu za poslanca s odkazom, že redakcia sa teší novému židovskému zákonodarcovi v parlamente, Maxwellova reakcia bola lakonická. „Nie som Žid,“ odpovedal a zložil telefón.

K svojmu židovskému pôvodu sa síce nepriznával, ale so židovským štátom a jeho tajnou službou udržiaval čulé kontakty. Thomas Gordon vknihe o Robertovi Maxwellovi a jeho špionážnych aktivitách pre Izrael píše o podozrení, že Maxwell sa podieľal na distribúcii Izraelom „napichnutého“ softvéru PROMIS.

Tento softvér dodaný viacerým štátom a globálnym finančným inštitúciám mal následne umožniť masové špehovanie izraelskými tajnými službami. Medzi zákazníkov údajne patrili aj dôležité americké inštitúcie v oblasti jadrového výskumu ako Sandia National Laboratories a Los Alamos National Laboratory.

Maxwell mal tiež zohrať kľúčovú úlohu pri dolapení izraelského whistleblowera Mordechaja Vanunua, ktorý v roku 1986 odhalil detaily o existencii izraelského jadrového programu.

Vanunu informácie poskytol britským denníkom Sunday Times a tiež Daily Mirror, ktorý bol v Maxwellovom portfóliu. Bývalý pracovník izraelskej spravodajskej služby Ari Ben-Menaše a prominentný investigatívny novinár Seymour Hersh tvrdia, že identitu Vanunua prezradil Jeruzalemu práve Maxwell. Mosad následne Vanunua uniesol do Izraela, kde ho odsúdili za vlastizradu a uväznili na osemnásť rokov.

Dnes nemôžeme stopercentne potvrdiť, či sú uvedené svedectvá o práci Maxwella pre Mosad pravdivé. Podobne ako pri Jeffreym Epsteinovi, aj pri Maxwellovi sú indíciami najmä osobné prepojenia či svedectvá whistleblowerov. 

Medzi týmito mužmi je však predsa len jeden zásadný rozdiel. Epstein na rozdiel od Maxwella nedostal veľkolepý pohreb na Olivovej hore v Jeruzaleme. Posledná rozlúčka s Maxwellom mala de facto štátny formát s účasťou šiestich bývalých šéfov tajných služieb, premiéra Jicchaka Šamira a prezidenta Chaima Herzoga, ktorý predniesol smútočnú reč.

Maxwellov pohreb nechal málokoho na pochybách o tom, komu tento boháč a dobrodruh prechovával najväčšiu lojalitu.

Maxwella s Epsteinom tiež spája úmrtie za záhadných okolností. Jeffrey Epstein sa mal v roku 2019 obesiť vo väzení. Bolo to v noci, keď dve kamery pred jeho celou nefungovali a strážcovia sfalšovali záznamy po tom, ako zaspali.

K tým, ktorí tvrdia, že Epstein bol zavraždený, patrí aj Ghislanie Maxwellová. Komplicka sexuálneho delikventa však odmieta, že by si vraždu objednali vplyvní bohatí ľudia.

Zatiaľ čo Epsteinovo telo našli vo väzení, mŕtveho Roberta Maxwella vytiahli z Atlantického oceánu neďaleko Kanárskych ostrovov. Vyšetrovanie stanovilo, že zomrel na infarkt v kombinácii s náhodným utopením, hoci traja patológovia sa nedokázali dohodnúť na príčine jeho smrti.

Jedným z tých, ktorí oficiálnej verzii neverili, bol podľa vlastných slov aj Jeffrey Epstein. V nedávno odtajnenom emaile finančník píše, že Maxwell „bol zomretý“ (he was passed away).

Epstein o otcovi svojej dlhoročnej partnerky Ghislaine konštatuje:

„Robert Maxwell sa vyhrážal Mosadu. Povedal im, že ak mu nedajú 400 miliónov libier na záchranu jeho rozpadajúceho sa impéria, odhalí všetko, čo pre nich urobil.

V tom čase mal voľný prístup na Downing Street Margaret Thatcherovej, do Bieleho domu Ronalda Reagana, do Kremľa a do chodieb moci v celej Európe.

Maxwell odovzdal všetky tajomstvá, ktoré sa dozvedel, Mosadu v Tel Avive. Na oplátku tolerovali jeho excesy, márnosť a nenásytnú túžbu po luxusnom životnom štýle a ženách.

Svojim nadriadeným povedal, na koho sa majú zamerať a ako to majú urobiť. Vymenoval sa za neoficiálneho izraelského veľvyslanca v sovietskom bloku.“ 

Koniec citátu.

Epsteinove slová nič nedokazujú. Vo svojich emailoch sa často mýlil, preháňal alebo ľuďom hovoril to, čo chceli počuť.

Zároveň sú však relevantné. Pre finančníkovu blízkosť s Maxwellovou dcérou Ghislaine a tiež pre jeho konexie s izraelskými elitami vrátane expremiéra Ehuda Baraka.

Tvrdenie Epsteina je zároveň ukážkou toho, že Maxwell bol významnou, súčasne rozporuplnou, v mnohom zápornou postavou. Človekom, ktorý dosiahol veľké úspechy, no často za neprijateľnú cenu.

Ako povedal izraelský prezident Chaim Herzog v smútočnej reči za Roberta Maxwella:

„Dosiahol vrchol ľudského úsilia. Králi a princovia mu slúžili. Mnohí ho obdivovali. Mnohí ho nemali radi. Ale nikto k nemu nebol ľahostajný.“