Prečo nie a nie skončiť vojnu na Ukrajine

Azda najviac frustrujúcim procesom posledného roku sú rokovania o skončení vojny na Ukrajine. Opakovane k nim dochádza, opakovane budia rozpaky a závery bývajú skôr minimálne, ak vôbec nejaké. Ako naposledy, po stretnutí Ukrajincov, Rusov a Američanov v Abú Zabí v Spojených arabských emirátoch. Došlo k výmene väzňov, ale žiadny prielom.

Čo presne sa to celé mesiace deje?

Kríza našej doby pripomína to, čo kedysi taliansky marxista Antonio Gramsci opísal ako stav, keď to „staré umiera a nové sa nemôže zrodiť“. Už všetci vidia, kto vojnu vyhráva, a predsa musí ďalej pokračovať.

Je to tragický príbeh. V roku 2015 John Mearsheimer vo svojej slávnej prednáške upozornil, že Západ „povzbudzuje Ukrajincov, aby boli tvrdí na Rusov, povzbudzujeme Ukrajincov, že sa napokon stanú súčasťou Západu, pretože my napokon porazíme Putina, dosiahneme svoje, pretože čas je na našej strane“. Označil to za hlboký omyl, dnes vieme, že viedol k vojne.

Situácia po 11 rokoch odvtedy a 4 rokoch vojny je posunutá. Riešime dôsledky toho, pred čím Mearsheimer varoval.

Zložitosť rokovaní o skončení vojny na Ukrajine spočíva v tom, že Amerika v tejto politike už pokračovať odmieta a víťazstvo Ruska vo vojne uznáva, čas už nie je na jej strane. Väčšina štátov Európy sa pozerá na rovnakú realitu vojny a teda by mala vidieť to isté, čo Amerika, ale pokračovanie vojny podporuje. 

Pred pár dňami bolo oznámené, že EÚ našla mechanizmus, ako získať a poslať 90 miliárd na Ukrajinu. Prvá časť pôžičky má odísť v apríli, zo sumy pôjde 60 miliárd eur na zbrane. Tá istá EÚ však rázne odmietla Zelenského predstavy o rýchlom vstupe do EÚ v roku 2027, aj o iných pevných termínoch, kancelár Merz hovorí o procesoch, ktoré trvajú roky, niekedy desaťročia.

Ukrajinci už vedia, že sa nestanú súčasťou NATO a tušia, že so vstupom do EÚ to môže dopadnúť rovnako. Ako mi raz povedal jeden poľský diplomat, trvá to dlho, ale raz aj Ukrajinci pochopia, že v tejto vojne nejde o nich. Práve to je jedna z najväčších tragédií vojny.

Keby sme chceli byť empatickí, povedali by sme, že Británia, Nemecko, Francúzsko a Poľsko sa dostali do pasce pre svoje dlhodobé výroky, že o pokračovaní a/alebo konci vojny majú rozhodnúť Ukrajinci. Boli napadnutí, majú právo sa brániť, a teda majú právo povedať, dokedy vo vojne pokračovať. Lenže táto empatia sa rozpadne, keď položíte otázku, čo je cieľom vojny pre Zelenského a spomenuté európske štáty. Kadiaľ má viesť hranica?! Prečo presne si myslia, že Ukrajina má získať bezpečnostné záruky po vojne, keď nie sú ochotné európske štáty poslať svojich vojakov do vojny už teraz?! Respektíve, prečo by vojna na Ukrajine mala skončiť takým záverom (prítomnosť západných vojsk na Ukrajine), kvôli ktorému vznikla a Rusi boli ochotní Ukrajinu napadnúť?!

To, že tieto staré predstavy umreli, je dnes pomerne zreteľne viditeľné. No dobre, poviete si, ale prečo sa potom nedarí, aby vzniklo nové usporiadanie? Aby mier nahradil vojnu, dohoda vystriedala pokračovanie bojov? Trumpových 24 hodín nikto nebral vážne, ale aj tak, prečo nie je možné tú tragédiu konečne skončiť?

Táto časť hádanky je ťažšia a dnes najdôležitejšia.

Najskôr niektoré fakty. Financovanie vojny už prebrala EÚ namiesto USA, financie sa našli (Slovensko, Česko a Maďarsko sa na tom nezúčastnia), ale zdroje (prísľuby) k dispozícii sú.

Ukrajincom sa podarilo ešte od izraelského premiéra Naftali Bennetta zabezpečiť prísľub, že Rusi neútočia na Zelenského a politické vedenie Ukrajiny. To platí naďalej. Ukrajinci však vojnu vedú inak. Príkladom sú Budanovom priznané pokusy o atentát na Putina, údajný dronový útok na valdajskú rezidenciu ruského prezidenta Putina, aj pokus o atentát na generála Vladimira Aleksejeva, ktorý je číslo dva vo vojenskej tajnej služby GRU. Aleksejev bol postrelený, je hospitalizovaný a v kritickom stave.

Pointa príbehu je v tom, že šéf GRU Igor Kosťukov je jedným z hlavných vyjednávačov s Ukrajincami. Viedol napríklad posledné rokovania v Abú Zabí. Ako môžete dôverovať vyjednávaniu, ak zároveň viete, že druhá strana sa pokúsila zabiť vášho priameho podriadeného, respektíve že podnikla útok na rezidenciu vášho priameho nadriadeného?

Táto situácia a dĺžka vojny, ktorá bude tento rok trvať pre Rusko už dlhšie, ako trvala ruská občianska vojna (1918-1922), ale aj účasť Ruska v prvej svetovej vojne (1914-1917) a priama vojenská účasť Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne (1941-1945), je presne to, čo viedlo k obave Johna Mearsheimera, že v Rusku vzniká tlak na Putina, aby sa vojna skončila, a teda aby Rusko ukázalo väčšiu tvrdosť voči Ukrajine.

Problém je, že aj Rusko je v istej pasci.

Vojensky má zjavne navrch, má vojenskú prevahu, viac vojakov a finančných zdrojov na pokračovanie vojny a ako posledný nástroj aj jadrové zbrane. Rusko sa v tejto situácii cíti sebaisto, akoby nemohlo prehrať.

Lenže aj ruské víťazstvo má isté limity. Čím drsnejšie vojnu vedie, tým viac a dlhodobejšie bude nenávidené Ukrajincami. Čím ďalej teritoriálne postúpi, tým ťažšie sa bude spravovať územie, ktoré sa po vojne stane súčasťou Ruska. A ak by Rusi po prípadnom kolapse ukrajinskej armády postúpili smerom k Dnepru, prípadne v dlhodobom meradle obsadili Odesu, prepojili Rusko po súši s Podnesterskom, a z Ukrajiny urobili vnútrozemský štát, môžu si byť istí, že na hranici budú mať nielen chudobný, ale aj niečo ako teroristický štát, ktorý sa nevzdá partizánskeho boja a cielených atentátov na ruské ciele.

Tejto téme venoval zaujímavú štúdiu Carl Schmitt s názvom Teória partizána, analyzoval v nej španielsku guerillovú vojnu, ktorá začala po tom, ako Napoleon porazil v roku 1808 Španielsko. Rusi s tým majú svoju vlastnú historickú skúsenosť – spája sa s Leninom a občianskou vojnou, ktorú viedli v Rusku boľševici. Partizánska vojna bola súčasťou tejto vojny, Lenin ju dlho pred rokom 1917 považoval za nevyhnutnú. 

Poznal Clausewitzovo dielo a odvodil z neho niečo, čo Schmitt nazval „teóriou o absolútnej vojne a absolútnom nepriateľstve“. Samozrejme, že absolútna vojna je súčasťou revolúcie, a preto nepozná pravidlá, kľúčom k pochopeniu je absolútne nepriateľstvo. A samozrejme, že v Leninovom prípade išlo o komunizmus a ideologické poňatie sveta (čo je dnes pasé). Ale Rusi vedia z vlastných dejín aj to, koľko nemeckých divízií dokázali viazať nimi podporovaní partizáni, napríklad aj na našom území počas Povstania.

Pokiaľ ide o Lenina, Ukrajinci sú iný prípad, poháňa ich nacionalizmus, ktorý je napokon silnejší ako komunizmus.

Tejto hrozbe rozumel aj Joseph de Maistre, dlho predtým a ešte v starom svete 19. storočia francúzsky veľvyslanec v Petrohrade. Písal o obave, keby sa revolúcie chopil európsky – ako to nazval – „akademický Pugačov“. Pugačov bol vodcom roľníckeho a kozáckeho povstania proti Kataríne II., ale de Maistre sa obával ničivejšej verzie, poučenej z iných zdrojov. „Chýbajú mi slová, aby som povedal, čoho všetkého by sme sa museli obávať,“ dodal.

Aby Ukrajinci získali voči Rusom absolútne nepriateľstvo nielen počas vojny, ale aj dlho po nej, aby na západnej hranici Ruska vzniklo Antirusko, to je tiež jednou z možností, ako môže vojna skončiť. Putin pomerne často hovorí o Leninovom ničivom dedičstve pre Rusko, hrozbe teda rozumie. A práve táto úvaha je veľkým limitom pre ruské úvahy o Ukrajine. Možno až pascou, na hrane ktorej stoja.

To všetko vytvára kulisy toho, prečo to „staré umiera a nové sa nemôže zrodiť“. Vo vojne je stále ľahšie pokračovať, ako ju skončiť.

Osud Ukrajiny bol dlho tragédiou najmä pre Ukrajincov samotných. Posledné štyri roky to platí vrchovato. Postupne sa stáva tragédiou širšou, európskou. 

Najväčšia obava znie, čo ak to horšie je ešte stále len pred nami.