Umelá inteligencia ako oslobodenie

Všetko, čo potrebujete vedieť o našom kolektívnom stave mysle, sa dozviete z faktu, že kniha, o ktorej sa tento rok najviac hovorí, sa volá If Anyone Builds It, Everyone Dies (Ak to niekto postaví, všetci zomrú).

„To“ v názve knihy je pokročilá umelá inteligencia. Hoci autori knihy, Eliezer Yudkowsky a Nate Soares, prezentujú seriózny a nuansovaný argument, ktorý stojí za to zvážiť v plnom rozsahu, ich záver je pomerne jednoduchý.

Stroje, tvrdia, dosiahli bod, v ktorom, ako všetko, čo sa približuje k poznaniu, chcú maximalizovať svoj výkon. Skôr či neskôr to bude znamenať elimináciu tých tupých mäsových bábok, ktoré potrebujú príliš veľa času na vykonanie základných výpočtov a spotrebúvajú príliš veľa elektriny – konkrétne nás všetkých, ubohých ľudí.

Súdiac podľa nadšených reklamných recenzií knihy – všetci od nositeľa Nobelovej ceny Bena Bernankeho po Marka Ruffala, známeho najmä stvárnením Hulka v Marvel Cinematic Universe, sa predháňali v jej chvále – zdá sa, že my, úbohí ľudia, tento argument akceptujeme. Keď si dnes prečítate niečo o umelej inteligencii, názory sa pravdepodobne pohybujú od temných cez pochmúrne až po apokalyptické. Kassandry predpovedajú úplné vyhladenie druhu, zatiaľ čo optimisti sa uspokojujú s veselšou víziou, v ktorej stroje preberajú všetky práce a Homo sapiens sa stáva zastaraným.

Je mi ľúto, že kazím túto sebaľútostnú párty dávkou staromódneho optimizmu, ale cítim povinnosť poznamenať, že ešte všetci neumierajú. V skutočnosti existuje mnoho dôvodov veriť, že umelá inteligencia prinesie nielen éru veľkého ekonomického rozkvetu a inovácie, ale aj viery a duchovného rastu.

Aký dôvod však máme veriť, že rozmach umelej inteligencie nás priamo zavedie do kostola alebo synagógy?

Na zodpovedanie tejto otázky môže byť užitočné obrátiť sa na pojem starý takmer tri štvrtiny storočia.

V roku 1958 hľadal britský sociológ Michael Young slovo, ktorým by opísal nový fenomén, ktorý pozoroval. Bol taký zvláštny, že cítil potrebu vytvoriť originálne slovo, aby ho správne vystihol. Spojil latinčinu a gréčtinu a dal nám jeden z najviac vzostupujúcich pojmov posledného polstoročia: meritokracia.

Na prvý pohľad, tvrdil, sa táto myšlienka zdá byť neotrasiteľná. Kto pri zdravom rozume by namietal proti systému odmeňujúcemu najmúdrejších a najšikovnejších? Ak sa však pozriete bližšie, všimnete si hlbokú a fatálnu chybu. Meritokracia, tvrdil Young, posvätila úspech ako samostatnú cnosť, čo spôsobilo, že spoločnosť ovládaná meritokraciou bola nielen prázdna, ale aj škodlivá.

Mnohí členovia meritokratickej elity, uvažoval Young, pochádzali z rodín, v ktorých nebola tradícia kultúry. Ich rodičia, ktorí sami nemali dobré vzdelanie, neboli schopní posilniť vplyv, ktorý na nich mali učitelia. Títo inteligentní ľudia boli v istom zmysle len polovične vzdelaní, v škole, ale nie doma. Keď vyštudovali, nemali rovnakú sebadôveru ako tí, ktorí mali od začiatku podporu a stimuláciu svojich rodín. Tento nedostatok sebavedomia ich často viedol k nutkavému prispôsobovaniu sa, čím oslabovali silu inovácie, ktorá je jednou z hlavných funkcií elity. Často boli netolerantní, v snahe o vzostup ešte viac súťaživí, ako bolo potrebné, a pritom príliš opatrní na to, aby uspeli.

Postupom času závislosť od meritokracie ešte viac zhoršuje túto negatívnu dynamiku. Synovia a dcéry vysoko vzdelaných a bohatých ľudí v dnešnej dobe pravdepodobne vyrastú a budú posudzovať svoju vlastnú hodnotu na základe dosiahnutých úspechov. Dostali ste sa na Harvard? Získali ste šesťciferný plat? Dostali ste sa do tej najlepšej kancelárie? Ste úspešní. Čokoľvek menej? Katastrofa.