Európa ostane dôležitá, no už nebude prioritou pre Spojené štáty. Tak znie jeden z odkazov novej vojenskej stratégie, ktorú zverejnil Pentagón v piatok.

Tento záver neprekvapuje, naznačila ho už Trumpova bezpečnostná stratégia. O niečo zaujímavejšie je zdôvodnenie: „Podiel Európy na globálnej hospodárskej moci je už menší a klesá.“

Je to, žiaľ, tak.

EÚ sa – napriek veľkým plánom – nepresadila ako ekonomická a obchodná superveľmoc. Hospodársky stagnuje, trpí obchodnými vojnami aj vojnami proti počasiu, finančne krváca.

EÚ čoraz viac zaostáva za rastom veľmocí ako Čína, Spojené štáty či dokonca Rusko (ktoré veľkosťou ekonomiky predbehlo Nemecko). A hlavne: hospodárske zaostávanie Európy bude pokračovať. Také sú trendy.

Američania však zabudli priznať, čo je jedným z hlavných dôvodov slabej kondície Európy.

Pod väčšinu z nich sa podpísali Spojené štáty. Američania desiatky rokov tlačili Európu do politiky, ktorá ju dnes hospodársky a finančne dusí.

Kľúčovým dôvodom je koniec mierových časov – k čomu výrazne prispela vojenská politika Spojených štátov a expanzívna politika NATO.

Európa urobila ešte koncom 20. storočia jednu veľkú stávku. Bola to stávka na mier a mierovú prosperitu, ktorú bude poháňať spolupráca, voľný obchod či otvorená politika. Éru vojen mala vystriedať éra novej, mierovej budúcnosti Európy. Mal to byť model pre 21. storočie.

Bol to pekný zámer. Lenže narazil. A nakoniec nevyšiel. EÚ stávku na mier v Európe prehrala. Dnes za to musí bolestivo platiť. Zo stredu ihriska ju to hodilo do kúta.

Motorom hybridnej vojny a následne vojny o Ukrajinu boli takmer 20 rokov Spojené štáty a Británia. Tlačili na rozširovanie NATO o Ukrajinu – hoci európske krajiny boli v roku 2008 proti. Neskôr tlačili na silové riešenie krízy na Ukrajine. A na lámanie proruského Donbasu vojenským zásahom Kyjeva (2014).

Keď Rusko v decembri 2021 žiadalo bezpečnostné dohody, boli to hlavne Spojené štáty a Británia, kto to odmietal. To isté sa zopakovalo v marci 2022, keď Izrael sprostredkoval rokovania o rýchlom skončení vojny. Británia a Spojené štáty to blokovali. Tvrdili, že konflikt nie je možné riešiť inak ako silou a víťazstvom Ukrajiny. Sľúbili jej toľko zbraní, koľko bude potrebné.

Európa sa po roku 2014 prispôsobila tvrdej línii Američanov. A expanzívnej stratégii NATO. Kontinentálna spolupráca dvoch najväčších európskych ekonomík, EÚ a Ruska, začala viaznuť. Voľný obchod a spoločné energetické projekty – motor prosperity Európy – takisto.

EÚ ako mierová sila po roku 2014 skončila. Už nebola baštou voľného obchodu a spolupráce, ale bojiskom hybridnej vojny.

Tento zlom prišiel v kritickom čase, keď sa ako najväčšia svetová ekonomika začala presadzovať Čína. Američania sa snažili reagovať a udržať krok. EÚ nie.