Pán premiér Carney, zveste už aj vy svoj nápis z výkladu

Niekedy sa to tak stáva. Počúvate politika, hovorí, radí za sebou samé pekné slová, napríklad hodnoty, ľudské práva, solidarita, suverenita, medzinárodné právo… A úprimnosť, samozrejme, úprimnosť. Počúvate to, počúvate, a stále sa vám zdá, že tá úprimnosť tam nie je.

Toto som cítil, keď som čítal prejav kanadského premiéra Marka Carneyho v Davose. Spomínal úprimnosť, ale nebola tam.

Rozpadol sa svetový poriadok, hovorí Carney. Najmocnejší si robia, čo chcú. Je čas rivality veľmocí. „Skončil sa pekný príbeh, začala krutá realita,“ pokračuje premiér. Stráca sa poriadok založený na pravidlách. Silní robia, lebo môžu, slabí trpia, lebo musia. Jasné, Thukydides nemôže chýbať.

Hovorím si, veď áno. Aj ja to tak cítim. Len tam je dajaký háčik. Či skôr taký riadny hák.

Kedy sa to všetko stalo? Kedy sa dostavila tá zlovôľa najmocnejších? Kedy začali slabí trpieť? Kedy skončil ten „Pekný príbeh“?

Mohol by premiér Carney určiť, kedy k tej nešťastnej zmene došlo? Povedať nejaký dátum, nemusí to byť presne, stačil by rok. Alebo aspoň desaťročie. Prečo  nepovedal kedy? Keď už chcel byť úprimný.

Mnohí jeho poslucháči a čitatelia by si radi mysleli, že Carney za čas tej zmeny považuje príchod Donalda Trumpa do funkcie prezidenta. Ktovie, možno to myslel tak. Rivalita veľmocí, tým Trump žije, stále spomína Čínu, to by sedelo.

Lenže pozor, ak by tým zlomom Carney myslel príchod Trumpa, znamená to, že pred Trumpom to bol PEKNÝ PRÍBEH?

Znamená to teda, že tie roky za amerických prezidentov Bidena, Obamu, Busha to bol ten PEKNÝ PRÍBEH? Slabí VTEDY netrpeli?

Trump sa správa v medzinárodnej politike škandálne, nikto za neho nemôže dať ruku do ohňa. Počas jeho krátkych vojenských dobrodružstiev (Venezuela, Irán, Jemen)  už možno pár tisíc ľudí zahynulo. Ale státisíce zomreli vo vojnách Trumpových predchodcov.

Keď sa hľadali neexistujúce zbrane hromadného ničenia Saddáma Husajna a neexistujúce spojenie s Al-Kájdou v Iraku v roku 2003. Keď sa dvadsať rokov robil nation building v Afganistane, až to skončilo návratom Talibanu k moci. Keď sa bombardovala Líbya. Keď USA podporovali rebelov v Sýrii, až to skončilo tak, že do Damašku prišla Al-Kájda, proti ktorej nás kedysi mobilizovali.

A masakrovanie desiatok tisícov Palestínčanov, vrátane žien, starcov, detí, v Gaze prebiehalo  za tichej spoluviny USA, ktoré Izrael napriek všetkému podporovali. A dialo sa to viac za prezidenta Bidena ako za prezidenta Trumpa.   

Ale toto vari nebol ten PEKNÝ PRÍBEH, za ktorým Carney smúti. Pekný príbeh teda skončil už dávno predtým. A teda aj ten zlom k horšiemu nastal už dávno predtým. Nie je to tým Trumpom, i keď nevieme, kam to dotiahne on.

Preto si Mark Carney nemohol dovoliť povedať, kedy ten zlom nastal. Lebo on nastal už viac ako pred dvomi desaťročiami. A počas tých dvoch desaťročí Carneyho Liberálna strana a celá Kanada Američanom asistovala. A s Kanadou aj celá EÚ až na výnimky. A ešte i tie výnimky sa napokon nechali Američanmi zlomiť.

Carneymu treba uznať, že čosi priznal, keď povedal: „Vedeli sme, že príbeh o medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách je čiastočne nepravdivý.“ Áno, vedeli to, ale nehovorili o tom.

A teda tak ako ten Havlov predavač zeleniny za nášho reálneho socializmu, ktorého Carney spomína, aj Kanada a EÚ mala celé roky vo svojom pomyselnom výklade vystavené falošné heslá o tom, ako skvele funguje transatlantická spolupráca, imigrácia a multikulturalizmus riešia naše problémy, ako je všetko dobré. Ako všetci na čele s USA bojujú za demokraciu a ľudské práva. Ale tie heslá boli falošné.

Carney aj vyzval, aby sa prestalo žiť v klamstve. „Priatelia, je čas, aby krajiny zložili svoje nápisy z výkladov,“ povedal.

Ale odmietol priznať, že Západ mal tieto falošné heslá v pomyselnom výklade vyše dvadsať rokov. Mimochodom, Trump bol napriek svojmu grobianstvu zvolený dvakrát aj preto, lebo niektoré lži o „poriadku založenom na pravidlách“ dokázal pomenovať. Carney tie lži priznáva až teraz. Aj to len čiastočne. Skutočnosť, že Trump používa zase svoje klamstvá, na tom nič nemení.

Keby totiž Carney priznal, že ten „čiastočne nepravdivý príbeh“ sa tu udržiaval desaťročia, tak by tým obvinil aj Kanadu, aj EÚ, isteže aj USA, a vlastne aj skoro všetkých v sále v Davose, ktorí jeho prejav počúvali. Tak to radšej zamlčal.

K Ukrajine Carney hovorí: „Sme kľúčovým členom Koalície ochotných a jedným z najväčších prispievateľov k jej obrane a bezpečnosti.“

Na začiatku prejavu sa sťažuje na príchod „krutej reality, v ktorej geopolitika medzi veľmocami nepodlieha žiadnym obmedzeniam.“

Ak som niekedy videl svetovú veľmoc, ktorá nevidí v geopolitike pre seba žiadne obmedzenia, tak to boli USA v roku 2008, keď na samite NATO v Bukurešti presadili rozhodnutie, že Ukrajina sa stane v budúcnosti členom NATO. Žiadne nespočetné varovania, že to povedie k násilnému zásahu zo strany Ruska, obmedzením neboli. A Kanada aj európske štáty NATO toto dobrodružstvo roky podporovali.

Aj sa varovania naplnili, Ukrajinu to ničí a medzi Ruskom a Západom zbytočne vzniklo obrovské nepriateľstvo. Vojna je za našimi humnami, na našom petržalskom sídlisku počúvam bežne ruštinu a ukrajinčinu ukrajinských utečencov.  

Carney žije za oceánom a na stránke kanadskej vlády sa stále propaguje členstvo Ukrajiny v NATO. Stále to považujú za dobrý nápad. Ale je to lož.

Tento nepoctivý Carneyho prístup je falošným nápisom v jeho osobnom výklade z onoho Havlovho podobenstva o zeleninárovi. Ak Carney vyzýva iných, aby toho zeleninára už nerobili, mal by ísť sám príkladom.