Žili sme vo fikcii, nachádzame sa v bode zlomu

Prinášame preklad prejavu premiéra Marka Carneyho, ktorý odznel 20. januára v Davose a vyvolal veľkú medzinárodnú pozornosť pre kritiku USA a popísanie zlomu v súčasných dejinách Západu. Tento prejav nereprezentuje líniu Markeru v témach geopolitiky a medzinárodnej politiky, ale je v ňom isté prekrytie s názormi redaktorov a prispievateľov Markeru. Uverejňujeme ho ako dokument tejto doby, ďalší príspevok do diskusie, ktorá sa v Markeri o týchto témach vedie, a tiež text na ktorý budeme niekde odkazovať, inde s ním polemizovať. Je dobré, aby bol dostupný celý a v slovenskom preklade.

redakcia

Je mi potešením – a povinnosťou – byť s vami v tomto zlomovom bode pre Kanadu aj pre svet.

Dnes budem hovoriť o rozpade svetového poriadku, o konci pekného príbehu a o začiatku krutej reality, v ktorej geopolitika medzi veľmocami nepodlieha žiadnym obmedzeniam.

Zároveň vám však predkladám tézu, že ostatné krajiny, najmä stredné mocnosti ako Kanada, nie sú bezmocné. Majú schopnosť vybudovať nový poriadok, ktorý stelesňuje naše hodnoty, ako sú rešpektovanie ľudských práv, udržateľný rozvoj, solidarita, suverenita a územná celistvosť štátov.

Moc menej mocných sa začína úprimnosťou.

Každý deň sme svedkami toho, že žijeme v ére rivality veľmocí, že poriadok založený na pravidlách sa vytráca, že silní robia, lebo môžu, a slabí trpia, lebo musia.

Tento Thukydidov aforizmus sa prezentuje ako nevyhnutnosť – ako prirodzená logika medzinárodných vzťahov, ktorá sa opäť presadzuje.

Tvárou v tvár tejto logike majú krajiny silnú tendenciu prispôsobiť sa, aby prežili, ustupovať, vyhýbať sa problémom, dúfať, že podriadenie sa im kúpi bezpečnosť.

Nekúpi.

Aké sú teda naše možnosti?

V roku 1978 napísal český disident a neskôr prezident Václav Havel esej s názvom Moc bezmocných. Položil v nej jednoduchú otázku: ako sa komunistický systém udržiaval pri živote?

Jeho odpoveď sa začínala pri zeleninárovi.

Každé ráno tento obchodník vyvesí do výkladu nápis: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Neverí tomu. Nikto tomu neverí. Nápis tam však aj tak dá – aby sa vyhol problémom, aby signalizoval poslušnosť, aby zapadol. A pretože to isté robí každý obchodník na každej ulici, systém pretrváva – nielen prostredníctvom násilia, ale prostredníctvom účasti obyčajných ľudí na rituáloch, o ktorých v súkromí vedia, že sú falošné.

Havel to nazval „životom v lži“.

Moc systému nepochádza z jeho pravdivosti, ale z ochoty každého správať sa tak, akoby to pravda bola, a jeho krehkosť pramení z toho istého zdroja: keď čo i len jeden človek prestane hrať túto hru – keď zeleninár odstráni svoj nápis – ilúzia sa začne rúcať. Priatelia, je čas, aby firmy a krajiny zložili svoje nápisy z výkladov.

Desaťročia krajiny ako Kanada prosperovali v rámci toho, čo sme nazývali medzinárodným poriadkom založeným na pravidlách. Vstúpili sme do jeho inštitúcií, chválili sme jeho zásady a profitovali sme z jeho predvídateľnosti. Pod jeho ochranou sme mohli presadzovať zahraničnú politiku založenú na hodnotách.

Vedeli sme, že príbeh o medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách je čiastočne nepravdivý, že tí najsilnejší si udelia výnimku, keď sa im to hodí, že obchodné pravidlá sa presadzovali asymetricky. A vedeli sme, že medzinárodné právo sa uplatňovalo s rôznou prísnosťou v závislosti od identity obvineného alebo obete.

Táto fikcia bola užitočná a najmä americká hegemónia pomáhala poskytovať verejné statky – otvorené námorné trasy, stabilný finančný systém, kolektívnu bezpečnosť a podporu rámcov na riešenie sporov.

A tak sme do výkladu vyvesili nápis. Zúčastňovali sme sa na rituáloch a zväčša sme sa vyhýbali poukazovaniu na medzery medzi rétorikou a realitou.

Táto dohoda už nefunguje. Dovoľte mi byť priamy – nachádzame sa uprostred rozvratu, nie transformácie.

V uplynulých dvoch desaťročiach séria kríz vo financiách, zdravotníctve, energetike a geopolitike odhalila riziká extrémnej globálnej integrácie. V poslednom čase začali veľmoci využívať hospodársku integráciu ako zbraň, clá ako páku, finančnú infraštruktúru ako nátlak, dodávateľské reťazce ako zraniteľné miesta, ktoré treba zneužiť.

Nemôžete žiť v lži o vzájomnom prospechu prostredníctvom integrácie, keď sa integrácia stáva zdrojom vašej podriadenosti.

Multilaterálne inštitúcie, na ktoré sa stredné mocnosti spoliehali – WTO (Svetová obchodná organizácia), OSN, COP (Konferencia zúčastnených strán) – architektúra kolektívneho riešenia problémov ako taká – sú značne oslabené. V dôsledku toho mnohé krajiny dospievajú k rovnakým záverom – musia si vybudovať väčšiu strategickú autonómiu v energetike, potravinách, kritických mineráloch, vo financiách a v dodávateľských reťazcoch.

A tento impulz je pochopiteľný. Krajina, ktorá si nedokáže zabezpečiť potraviny, energie a obranu, nemá veľa možností. Keď vás už pravidlá nechránia, musíte sa chrániť sami.

Povedzme si však jasne, kam to vedie.

Svet pevností bude chudobnejší, krehkejší a menej udržateľný. A je tu ešte jedna pravda – ak sa veľmoci vzdajú čo i len predstierania pravidiel a hodnôt v záujme ničím nerušeného presadzovania svojej moci a záujmov, zisky z transakcionalizmu bude čoraz ťažšie zopakovať.

Hegemóni nemôžu neustále speňažovať svoje vzťahy.

Spojenci budú diverzifikovať, aby sa poistili proti neistote.

Poistia sa, rozšíria možnosti, aby obnovili suverenitu – suverenitu, ktorá bola kedysi ukotvená v pravidlách, ale čoraz viac bude závisieť od schopnosti odolávať tlaku.

Všetci tu prítomní vedia, že ide o klasické riadenie rizík, ktoré má svoju cenu, ale náklady na strategickú autonómiu a suverenitu sa dajú zdieľať.

Kolektívne investície do odolnosti sú lacnejšie, než keby si každý budoval vlastnú pevnosť. Spoločné normy znižujú fragmentáciu. Komplementarita prináša celkový prínos. Otázkou pre stredné mocnosti, ako je Kanada, nie je, či sa prispôsobiť novej realite – musíme sa prispôsobiť. Otázkou je, či sa prispôsobíme jednoduchým budovaním vyšších múrov, alebo či môžeme urobiť niečo ambicióznejšie.

Kanada bola jednou z prvých, ktorá počula varovný signál, čo nás viedlo k zásadnej zmene nášho strategického postoja.

Kanaďania vedia, že naše staré pohodlné predpoklady, že naša geografia a členstvo v alianciách automaticky prinášajú prosperitu a bezpečnosť, už neplatia. Náš nový prístup sa opiera o to, čo fínsky prezident Alexander Stubb nazval „realizmom založeným na hodnotách“.

Inými slovami, snažíme sa byť zásadoví aj pragmatickí – zásadoví v našom záväzku k základným hodnotám, suverenite, územnej celistvosti, zákazu použitia sily, okrem prípadov, keď je to v súlade s Chartou OSN, a rešpektovaní ľudských práv, a pragmatickí v tom, že si uvedomujeme, že pokrok je často postupný, že záujmy sa líšia a že nie každý partner bude zdieľať všetky naše hodnoty.

Preto sa angažujeme široko, strategicky a s otvorenými očami. Aktívne prijímame svet taký, aký je, a nečakáme na svet, aký by sme si priali.

Kalibrujeme naše vzťahy tak, aby ich hĺbka odzrkadľovala naše hodnoty, a uprednostňujeme široké zapojenie, aby sme maximalizovali náš vplyv, vzhľadom na momentálnu nestálosť sveta, riziká, ktoré to so sebou prináša, a to, čo je v stávke pre budúcnosť.

A už sa nespoliehame len na silu našich hodnôt, ale aj na hodnotu našej sily.

Túto silu budujeme doma.

Od nástupu mojej vlády do úradu sme znížili dane z príjmov, kapitálových ziskov a podnikateľských investícií. Odstránili sme všetky federálne prekážky medziprovinciálneho obchodu. Rýchlo realizujeme investície v hodnote bilióna dolárov do energetiky, umelej inteligencie, kritických minerálov, nových obchodných koridorov a ďalších oblastí. Do konca tohto desaťročia zdvojnásobíme výdavky na obranu, a to spôsobom, ktorý posilňuje naše domáce odvetvia.

A rýchlo diverzifikujeme naše aktivity v zahraničí. Dohodli sme sa na komplexnom strategickom partnerstve s EÚ vrátane vstupu do SAFE, európskeho systému obstarávania v oblasti obrany. Za šesť mesiacov sme podpísali dvanásť ďalších obchodných a bezpečnostných dohôd na štyroch kontinentoch. V uplynulých dňoch sme uzavreli nové strategické partnerstvá s Čínou a Katarom. Rokujeme o dohodách o voľnom obchode s Indiou, Združením národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN), Thajskom, Filipínami a Mercosurom.

Robíme aj niečo iné. Aby sme pomohli riešiť globálne problémy, usilujeme sa o variabilnú geometriu, inými slovami, o rôzne koalície pre rôzne otázky založené na spoločných hodnotách a záujmoch. Pokiaľ ide o Ukrajinu, sme kľúčovým členom Koalície ochotných a jedným z najväčších prispievateľov k jej obrane a bezpečnosti v prepočte na obyvateľa.

V otázke suverenity Arktídy pevne stojíme za Grónskom a Dánskom a plne podporujeme ich jedinečné právo rozhodovať o budúcnosti Grónska.

Naše odhodlanie dodržiavať článok 5 Severoatlantickej zmluvy je neochvejné, preto spolupracujeme s našimi spojencami v NATO vrátane seversko-baltických krajín na ďalšom zabezpečení severného a západného krídla aliancie, a to aj prostredníctvom bezprecedentných investícií Kanady do transhorizontálnych radarov, ponoriek, lietadiel a pozemných síl, ako aj síl na ľade.

Kanada dôrazne odmieta clá na Grónsko a vyzýva na cielené rokovania s cieľom dosiahnuť naše spoločné ciele v oblasti bezpečnosti a prosperity v Arktíde.

V oblasti plurilaterálneho obchodu podporujeme snahy o vybudovanie mostu medzi Transpacifickým partnerstvom a Európskou úniou, čím by vznikol nový obchodný blok s 1,5 miliardami ľudí. V oblasti kritických minerálov vytvárame kupcovské kluby zakotvené v G7, aby sa svet mohol diverzifikovať a zbaviť sa koncentrovaných dodávok. A v oblasti umelej inteligencie spolupracujeme s podobne zmýšľajúcimi demokraciami, aby sme sa nakoniec nemuseli rozhodovať medzi hegemónmi a technologickými gigantmi (hyperscalers).

Nie je to naivný multilateralizmus, ani spoliehanie sa na ich inštitúcie. Je to budovanie koalícií, ktoré fungujú – otázka po otázke, s partnermi, ktorí majú dostatočné spoločné záujmy na to, aby konali spoločne.

V niektorých prípadoch to bude veľká väčšina národov.

Vytvára sa tak hustá sieť prepojení v oblasti obchodu, investícií a kultúry, z ktorej môžeme čerpať pre budúce výzvy a príležitosti.

Stredné mocnosti musia konať spoločne, pretože ak nesedíme pri stole, sme na jedálnom lístku.

Veľmoci si zatiaľ môžu dovoliť konať samostatne. Majú veľkosť trhu, vojenskú kapacitu a vplyv, aby diktovali podmienky. Stredné mocnosti to nemajú.

Ale keď rokujeme bilaterálne len s hegemónom, rokujeme z pozície slabosti. Prijímame to, čo nám hegemón ponúka. Súťažíme medzi sebou o to, kto bude najviac ústretový.

To nie je suverenita. Je to predstieranie suverenity pri súčasnom prijatí podriadenosti. Vo svete rivality veľmocí majú krajiny, ktoré sa nachádzajú medzi nimi, na výber – buď medzi sebou súťažiť o priazeň, alebo sa spojiť a vytvoriť tretiu cestu s reálnym vplyvom.

Nemali by sme dovoliť, aby nás vzostup tvrdej sily zaslepil pred skutočnosťou, že moc legitimity, integrity a pravidiel zostane silná, ak sa rozhodneme využívať ju spoločne – čo ma vracia späť k Havlovi.

Čo znamená pre stredné mocnosti žiť v pravde?

Po prvé, znamená to pomenovať realitu. Prestaňme sa odvolávať na medzinárodný poriadok založený na pravidlách, ako keby stále fungoval tak, ako sa sľubovalo. Nazývajme to tak, ako to je – systémom zintenzívňujúcej sa rivality veľmocí, kde najsilnejší sledujú svoje záujmy a využívajú ekonomickú integráciu ako prostriedok nátlaku.

Znamená to konať konzistentne a uplatňovať rovnaké štandardy na spojencov aj rivalov. Keď stredné mocnosti kritizujú ekonomické zastrašovanie z jednej strany, ale mlčia, keď prichádza z druhej, nechávajú nápis vo výklade.

Znamená to budovať to, v čo tvrdíme, že veríme, namiesto čakania na obnovenie starého poriadku. Znamená to vytvárať inštitúcie a dohody, ktoré fungujú tak, ako je to opísané. A znamená to znižovať páky, ktoré umožňujú nátlak – to znamená budovať silnú domácu ekonomiku. Malo by to byť bezprostrednou prioritou každej vlády.

A diverzifikácia na medzinárodnej úrovni nie je len ekonomickou opatrnosťou, je to materiálny základ pre čestnú zahraničnú politiku, pretože krajiny si získavajú právo na zásadové postoje tým, že znižujú svoju zraniteľnosť voči odvetným opatreniam.

Kanada má to, čo svet chce. Sme energetickou superveľmocou. Máme obrovské zásoby kritických minerálov. Máme najvzdelanejšie obyvateľstvo na svete. Naše dôchodkové fondy patria medzi najväčších a najsofistikovanejších investorov na svete. Inými slovami, máme kapitál, talenty a vládu s obrovskou fiškálnou kapacitou rozhodne konať. A máme hodnoty, o ktoré usiluje mnoho iných.

Kanada je pluralitná spoločnosť, ktorá funguje. Naše verejné priestranstvo je hlučné, rozmanité a slobodné. Kanaďania zostávajú oddaní udržateľnosti. Sme stabilným a spoľahlivým partnerom vo svete, ktorý je všetkým možným, len nie stabilným a spoľahlivým. Partnerom, ktorý buduje a cení si dlhodobé vzťahy.

A Kanada má ešte niečo iné. Uvedomujeme si, čo sa deje, a sme odhodlaní podľa toho konať. Chápeme, že tento rozvrat si vyžaduje viac než len prispôsobenie sa. Vyžaduje si úprimnosť voči svetu takému, aký je.

Odstraňujeme nápis z výkladu. Vieme, že starý poriadok sa nevráti. Nemali by sme za ním smútiť. Nostalgia nie je stratégiou, ale veríme, že z tohto zlomu môžeme vybudovať niečo väčšie, lepšie, silnejšie a spravodlivejšie. To je úloha stredných mocností, krajín, ktoré môžu najviac stratiť vo svete pevností a najviac získať zo skutočnej spolupráce.

Mocní majú svoju moc.

Ale my máme tiež niečo – schopnosť prestať predstierať, pomenovať realitu, budovať našu silu doma a konať spoločne.

To je cesta Kanady. Vyberáme si ju otvorene a sebavedome a je to cesta, ktorá je otvorená pre každú krajinu, ktorá je ochotná sa po nej vydať s nami. Ďakujem vám veľmi pekne.