Záujem EÚ o dialóg s Ruskom
Blíži sa okamih, keď už nepôjde o to, s kým je Európa ochotná sa rozprávať. Pôjde o to, či bude niekomu „európsky polostrov“ stáť za pozornosť.
Na Ukrajine sa stále bojuje a z vývoja na bojisku je zrejmé, že kolektívny Západ prostredníctvom Ukrajincov nad Ruskom nevyhráva. Američanov táto vojna prestáva baviť a snažia sa, aby Čierny Peter zostal Európe. Je len otázkou času, kedy sa Európa pokúsi tejto zlej ukrajinskej karty zbaviť, no pôjde to ťažko. Stávky na porážku Ruska sa dlho masívne zvyšovali a gambler sa ťažko zmieruje s pohľadom na žetóny, ktoré zhrablo kasíno (výborne o tom píše kolega Vidlák v článku „Nula v ruletě“, vrelo odporúčam).
Prvou lastovičkou, ktorá, samozrejme, jar nevytvorí, sú výroky niektorých európskych politikov, že bude potrebné s Ruskom hovoriť. Sú to pragmatické vyjadrenia, vyplývajúce z poznania, že Európa chýba pri stole, kde sa Rus s Američanom nezáväzne rozprávajú o tom, čo urobiť so Zelenským. Pre Európu, ktorá sa kedysi považovala za dôležitého politického hráča, ide o ponižujúcu absenciu. Ideálnou komunikáciou s Ruskom by bol rozhovor o tom, ako Rusko poraziť. Problém je v tom, že Rusi neriešia, ako prehrať. Na koberček sa nedostavia. Dialóg však neodmietajú.
Dialóg znamená vypočuť si „naratívy“ druhej strany. Čo to však urobí v prostredí, ktoré sa vášnivo bránilo šíreniu „ruských naratívov“? Európski rusofóbi dlho spracúvali verejnosť v tom duchu, že s teroristami sa nehovorí. Chvíľu potrvá, kým teraz tí istí politici vysvetlia zmätenému publiku, že Putin už nie je Hitler, masový vrah ani tyran, a teda pominul dôvod sa s ním nerozprávať.
Pretlačiť sa k rokovaciemu stolu pritom nebude tým najväčším problémom. Podstatnejšie je, čo má Európa v úmysle na ten stôl položiť. O prímerie nie je dopyt a ku kapitulácii chýba Ukrajinec, ktorý by ju za Európu podpísal. Vo všeobecnosti možno diskutovať o bezpečnostných zárukách. Vopred je však jasné, že ich Európa nemôže iba požadovať len pre svoju Ukrajinu, ale že ich zároveň musí ponúknuť aj Rusku. Bezpečnostné záruky budú dohodnuté pre všetkých, alebo pre nikoho.
Ruský prístup k Európe je stereotypne rovnaký: „Nechceme s vami bojovať, ale ak na tom trváte, budeme pripravení a vybavíme vás tak, že si to generácia, ktorá dostane po papuli, bude pamätať do smrti.“ My, samozrejme, nechceme dostať po papuli. Nikto nedostane po papuli preto, že chce. Keď sa povie, že si o to niekto koleduje, myslí sa tým, že provokuje, dráždi hada bosou nohou. Alebo inak povedané, že je idiot.
Poraziť a vyplieniť Rusko je západoeurópsky sen, ktorý sa cyklicky vracia, avšak bez Američanov za chrbtom by si na to Briti, Francúzi, Nemci či Poliaci teraz netrúfli. Bez Američanov za chrbtom ide o samovražednú misiu, na ktorú politikom chýba samovražde naklonená európska verejnosť. Ak by došlo na európsky dialóg s Ruskom a európsky mediálny mainstream by musel presadnúť z vojnovej protiruskej propagandy na oboznamovanie verejnosti s ruskými naratívmi, bol by to európsky klinec do Zelenského rakvy.
Európsky dialóg s Ruskom však momentálne nie je na programe dňa. Nepotrebujú ho zbrojári, nepotrebuje ho Zelenskyj, nehodí sa Bruselu. Stále tu existuje potenciál na ďalšiu eskaláciu vojny, stále je koho zabíjať a posielať na smrť. S oknom pre dialóg to nie je tak, že by sa otváralo. Zatvára sa: blíži sa okamih, keď už nepôjde o to, s kým je Európa ochotná sa rozprávať. Pôjde o to, či bude niekomu „európsky polostrov“ stáť za pozornosť. Či sa Európa nestane outsiderom, problémovým hráčom alebo vyvrheľom, s ktorým sa nik nerozpráva.