Kto svoje deti často ignoruje pre smartfón, experimentuje s ich vývinom

Na tému, či deťom dať smartfón, alebo nie, a od koľkých rokov, na Slovensku prebiehajú čulé diskusie. Niektorí rodičia tieto technológie svojmu potomstvu zakazujú úplne, no zároveň sami denne trávia hodiny pozeraním na mobilnú obrazovku. Možno sa to deje aj preto, že o vplyve rodičovského používania smartfónov na deti u nás hovoríme menej.

V zahraničí pritom ide o natoľko živú tému, že si anglický svet vymyslel aj nové slová. Rodičovský phubbing (spojenie slov „phone“ a „snubbing“ – ignorácia) sa deje vtedy, keď si svoje ratolesti nevšímate, lebo sa pozeráte do mobilu. 

Podobným výrazom je „technoferencia“ (technoference, spojenie slov „technology“ a „interference“ – rušenie), čo si môžete predstaviť aj ako cinkajúce notifikácie počas rodinného obeda. Obe tieto slová prerazili aj do akademickej sféry a po roku 2012 ich bežne nájdete vo výskumných článkoch.

Za zmienku stojí aj rozšírenie termínu „analógový rodič“ (analog parent), teda opak toho „digitálneho“. Tento termín by pred 20 rokmi nebol potrebný, pretože existoval iba jeden druh rodičovstva, moja generácia by ho možno nazvala normálnym. Analógové rodičovstvo sa podľa štatistík vyhľadávača Google prvýkrát na internete zjavilo v roku 2014, no vo veľkom sa skloňovalo minulý rok.

Keď už ľudstvo zavedenými slovami nevie zachytiť isté spoločenské fenomény, dá sa predpokladať, že sa deje niečo, s čím sme sa doteraz nikdy nestretli. 

Aj ja som si potrebovala vymyslieť nové slovo, preto som vynašla výraz „fonérstvo“. Predložila som teóriu, že fonér osoby z mäsa a kostí degraduje na plniče obsahu mobilov. A namiesto s ľuďmi si takto vytvára (aj romantické) vzťahy so smartfónmi.

Ale späť k rodičom na mobiloch. Povedomie o vplyve rodičovského používania smartfónov na deti vzniklo aj na základe pozorovaní. Niekedy sa totiž deti voči digitálnym zvykom svojich opatrovateľov búria. Ozvať sa vedia aj deti, ktoré ešte nevedia rozprávať.

Počas rannej cesty autobusom do práce som si aj ja všimla drobného digitálneho rebela. Pár minút po mne do hromadného prostriedku nastúpila dvojica, z ktorej som nemohla odtrhnúť oči. Zízať na neznámych ľudí sa nepatrí, no môj dospelý objekt si ma aj tak nevšímal.

Mama totiž nevenovala pozornosť ani svojmu približne ročnému dieťaťu. Keďže bola hlboko zaujatá mobilom, na svojho roztomilého drobca sa za 20 minút cesty pozrela trikrát. Išlo pritom o letmý pohľad, akoby sa len chcela uistiť, že dieťa stále existuje. Nebolo to však tým, že by dojča o pozornosť matky nejavilo záujem.

Naopak, dieťa vykrikovalo. Sprvu som si nebola istá, čo za pocit toto dieťa prejavuje. No keď dieťa zistilo, že proti smartfónu nemá šancu, svoje snahy stále stupňovalo. Najprv z neho vychádzali tichšie zvuky, no potom postupne pridávalo hlasitosť. Už mi bolo jasné, že nejde o prejavy nadšenia.

Po každom z detských pokusov o matkinu pozornosť som pozorovala jej tvár a hovorila som si: „Teraz sa už určite pozrieš...“ A nie, nepozrela sa. Neskôr som si už pod nos šomrala iné veci, napríklad: „Nevadí ti, že tvoje dieťa kričí na celý autobus?“ A nie, nevadilo.

Keby som bola súčasťou výskumu a počas cesty týmto spojom by ma pripojili na snímače, namerali by mi s každým ďalším detským výkrikom zrýchľujúci sa pulz. Takto sa podľa biológov frustrácia a iné nepríjemné pocity prejavujú u všetkých ľudí, aj u dojčiat.

Práve na tieto prejavy u ročných detí sa zameral tím výskumníkov, keď sa snažil zistiť, ako na ne pôsobí smartfónom zavinená materinská ignorácia.

Tento výskum je cenný preto, že ako jedna z mála snáh preskúmať vplyv rodičovského phubbingu na deti ukazuje zjavnú kauzalitu. Ďalšie vplyvy ako osobnosť dieťaťa alebo kvalita vzťahu rodič-dieťa sa totiž dajú lepšie vylúčiť než pri iných prieskumoch.