Čo majú spoločné tabak, údenina a televízne noviny?

Čo majú spoločné tabak, mobil, údenina, výherný automat a televízne noviny? Áno, správna odpoveď je závislosť. O závislosti hovoríme vtedy, keď máme problém zriecť sa niečoho, čo k životu nepotrebujeme, čo nám neprospieva alebo nám priamo škodí. Na niektoré závislosti sa umiera, iné privedú závislého na mizinu, niektorá závislosť je na hanbu a ďalšia otupuje. Stať sa závislým je pritom neporovnateľne jednoduchšie než závislosť poraziť.

Pred bojom so závislosťou sa často uprednostňuje jej popieranie. Preto je dobré závislosť definovať. Je zrejmé, že pri dýchaní nejde o závislosť od kyslíka – kyslík je k životu jednoducho nevyhnutný. Zaujímavé je to so závislosťou od jedla. Homo sapiens kedysi jedol trikrát do týždňa, dnes je trikrát denne. Je to nevyhnutné? Potom sú tu závislosti od niečoho, čo je príjemné, hoci nezdravé, napríklad od cigarety alebo smartfónu.

Ak sa človek týchto závislostí zbaví, kde sa ocitne? V pozemskom nebi? Alebo v pekle na zemi? Nezávislosť je zjavne luxus, ktorý si doprajú len nemnohí. Väčšina ľudí si pochvaľuje závislosti, ktoré nepociťuje ako hendikep, vníma ich ako životný štýl. Za shopping sa nikto nehanbí.

Predmetom tejto úvahy je špecifická závislosť od médií, konkrétne od televíznych správ. Pred časom som mal možnosť túto závislosť pozorovať na vlastné oči v nemocnici. Pacienti sledujúci napínavý futbalový zápas zrazu preladili na kanál, kde sa začínali televízne správy. Viseli potom na perách hovoriacich hláv, akoby im to malo zmeniť život. Aby o tento rituál neprišli, vhadzovali pacienti mince do špeciálnej škatuľky napojenej na televízor. Toto je zaujímavý detail: správy boli nepovinné, závislosť bola spoplatnená.

To, čo sa prezentuje ako potreba byť informovaný, byť „v obraze“, má paradoxne úplne opačný efekt, teda neinformovanosť a indoktrináciu. Mediálna realita totiž dnes prekvapivo nemá so skutočnosťou veľa spoločného. Predkladaný produkt, od ktorého sú ľudia závislí, je zmesou tendenčných poloprávd, bulvárnych povrchností, subjektívne vybraných poslušným editorom z rešerší politicky korektne prežutých tlačovými agentúrami. Pri televíznych novinách nejde len o to, čo sa vysiela, ale aj o to, čo v nich chýba, čo sa zamlčí.

Prečo sa napriek tomu televíznym správam verí? Bude tomu takmer štyridsať rokov, čo do reštaurátorských ateliérov, kde som pracoval ako fotograf, nastúpil ako konzervátor sympatický mladý muž s podmanivým hlbokým hlasom. Keď prišla reč na jeho predchádzajúce zamestnanie, spomenul, že bol televíznym hlásateľom. „Musel som odísť. Chceli odo mňa, aby som na obrazovke pôsobil dojmom, že verím tomu, čo čítam… Nešlo to.“ Neviem, ako vyzeral v televízii, rovnako ako dnes som televíziu nepozeral, ale živo si pamätám, aký bol šťastný v novej práci.