Od septembra minulého roku sa v médiách pravidelne objavovali správy o pripravovanom filme od režisérky Mariany Čengel Solčanskej o Ľudovítovi Štúrovi. V propagačných článkoch sa zdôrazňovalo, že pôjde o novátorský, ženský pohľad na jeho osobnosť, presnejšie cez oči „jeho milovanej“ Adely Ostrolúckej. 

Ako sa to režisérke podarilo, keď zmienky o tomto domnelom vzťahu takmer vôbec neexistujú? O čo sa teda oprieť, keď jedinou indíciou, ktorá by svedčila o možnej náklonnosti medzi Štúrom a Adelaidou de Ostra Luka je, že tejto šľachtickej slečne dal Štúr zopár hodín poľštiny či slovenčiny a do pamätníčka jej on, slovutný poslanec, jazykovedec a spisovateľ zháňal podpisy od osobností slovanského sveta?

Netreba sa opierať o nič, treba to vyfabulovať. A to režisérka, autorka scenára a producentka v jednej osobe aj priznáva hneď v úvode filmu a nakoniec aj v propagačných rozhovoroch – keď sa nám nezachovali príbehy o ľuďoch, treba si ich vymyslieť. A možno „domyslieť“ aj dobu, v ktorej žili.

„Nie je toho veľa. Vytvorili sme ju my,“  hovorí Ivana Kološová, predstaviteľka Adely vo filme. A jedným dychom dodáva, že Adela Ostrolúcka bola osamelá a neslobodná. Ako všetky ženy tej doby, lebo ich povinnosťou bolo vydať sa a mať deti.

Tak sa teda začne tvoriť a uvedená téza (všetky ženy boli nesvojprávne subjekty) ovplyvňuje aj kreovanie príbehu Adely a Štúra, ba aj jednotlivých postáv. Adela je melancholická, nešťastná, frustrovaná. Je stvárnená ako obeť patriarchálneho otca vystrihnutého ako z feministickej čítanky (zlý, chladný a maďarónsky otec ju chce vydať napriek jej vôli) a matky, ktorá je zmierená s vnútenou rolou manželky či roditeľky a vyčíta Adele jej vek aj to, že sa o seba nestará. 

Čo na tom, že v skutočnosti je málo pravdepodobné, že by rodičia Ostrolúcki svoju jedinú chorľavú dcéru nútili do nejakého sobáša, čo by obnášalo v tej dobe podstúpiť riziko ohrozenia jej života pôrodom? A čo na tom, že historický otec vôbec nebol maďarón, veď sa stýkal so Štúrom aj po tom, čo ho režim umiestnil pod kontrolu policajných orgánov?

Aby autorka scenára zvýraznila Adeline uväznenie v spoločenských konvenciách, postaví do príbehu slúžku Katiku, ktorá je protipólom komplikovanej a hĺbavej Adely. A hlavne, je „slobodná“, ako o tom píše iný PR článok. Okrem iného slobodne súloží so záhradníkom Vincom a „slobodne“ ho prepožičia Adele na tieto účely v scéne v kostole. 

To je dosť podivné a z historického hľadiska absurdné vyvrcholenie vzťahu medzi Adelou a Štúrom, ktorý sa začal vzájomnou antipatiou a skončil neskonalou, šialenou a sexuálnou túžbou po tomto neprístupnom a večne zamračenom intelektuálovi. Slúžka Katika svojmu Vincovi natiahne Štúrovu košeľu, „tú s lipovými lístkami“, poučí ho, ako sa má správať a nahovorí Adelu, že Štúr ju v kostole čaká a hlavne, preboha, nech nezapaľuje svetlo a nech je na ňu dobrý.

A potom je citovým poryvom koniec, Štúr Adelu už nikdy neuvidí, lebo tá zomiera na tuberkulózu vo Viedni (v skutočnosti to bol týfus, ale kašľanie krvi je na plátne predsa len prijateľnejšie ako hnačka alebo vracanie).

Nuž ale na film, ktorý nesie meno Štúr, by jedna jediná dejová línia vyfabulovaného vzťahu nestačila. A tak v protiklade s tým, čo sa tvrdí na začiatku o vymýšľaní príbehov, druhú líniu filmu predstavujú skutočné historické udalosti, o ktorých sme sa učili na dejepise – návšteva Jána Hollého (František Kovár) na jeho fare v Dobrej Vode, Štúrova reč na uhorskom sneme, povstanie.