7 dní v kocke: Vyfarbiť Putina ako Hitlera a potom sa hlásiť na rokovania? EÚ sa zamotáva

Začneme netradične: pochvalou Európskej únie. Brusel sa prestal ostýchať a hlási sa na rokovania s Ruskom. EÚ pracuje na vymenovaní osobitného vyslanca, ktorý by na úrovni poradcov vyjednával s ruskou stranou. Podobne ako to robia Američania už rok.

Je to malý krok pre Ursulu a veľký skok pre Európu. Realita dvanásty rok potvrdzuje, že bez dohôd s Ruskom nebude možné obnoviť poriadok v Európe. Ústup od hlúpeho zákazu rokovaní a snahu komunikovať treba podporiť ako správny krok.

Žiadalo by sa povedať „dobré ráno, EÚ“. Lenže po západe slnka sa to vyslovuje ťažko.

Obrat diplomacie EÚ si vynútil nielen vytrvalý postup Ruska na Ukrajine, ale aj otváranie druhého, západného frontu hybridnej vojny. Apetít Američanov na územie Dánska (Grónska) ukazuje, že Európe v ére bezpečnostnej krízy a kolapsu poriadku hrozí to, čoho sa kedysi obávalo bismarckovské Prusko. Zovretie z dvoch strán.

Pričom jedna aj druhá strana je vojensky silnejšia než EÚ.

V takých prípadoch závisí veľa – ak nie všetko – od diplomacie. A od strategických rozhodnutí, ktoré by mali chrániť Európu a jej záujmy. Napríklad tým, že sa nepripustia krajné scenáre. Lebo svet sa už netočí okolo Európy.

EÚ je dnes len jednou z malých a krehkých premenných v rovnici. Stávky na to, že Únia prežije Rusko, Spojené štáty alebo Čínu, sú nízke.

Časti európskych elít zrejme došlo, že zákaz rokovaní a tlak na silové riešenia – to v konečnom dôsledku išlo priamo proti Európe. Lebo je najslabším hráčom v ringu.

EÚ volala po vyriešení ukrajinského problému silou – aj po roku 2014, keď podporila vojenskú operáciu Kyjeva proti Donbasu, aj po roku 2022… No zabudla sa pripraviť na boj. Výsledkom sú vysoké náklady, vysoké straty. A mizerné prognózy z východu aj západu.

Otočka a ochota EÚ rokovať s Ruskom je viac ako racionálna. Je nevyhnutná.

Lenže – v tejto oneskorenej fáze to už pôjde veľmi ťažko. Jednak preto, že Rusko si môže dovoliť tvrdé podmienky, z ktorých už po rokoch krvavých bojov a strát nebude ustupovať. A potom preto, že EÚ bude narážať na svoju vlastnú vojnovú propagandu. A na tuhý mediálny a politický odpor vnútri Európy.

Vojnová propaganda roky hlásala, že Putin je vraj masový vrah a druhý Hitler, Rusko je vraj zločinecký štát a podobná hrozba ako nacistická Tretia ríša, vojna vraj bola nevyprovokovaná… A s vrahmi sa nerokuje, s vrahmi sa bojuje.

Legendy o boji svetového dobra so svetovým zlom boli lživé, no plnili účel. Mobilizovali v Európe živočíšnu protiruskú nenávisť, mobilizovali miliardové zdroje z vreciek Európanov pre kŕmenie konfliktu. Vytvárali predpoklady pre obchodnú izoláciu a strategickú porážku Ruska.

Projekcie však nevyšli. Rozbili sa o realitu.

Strategická porážka dnes nehrozí Rusku, ale Európskej únii.

Nie preto, že by ju Rusko chcelo zhltnúť. Na to nemá. Jednoducho preto, že tvrdohlavé odmietanie dohôd s Ruskom viedlo presne k tomu, po čom roky volali európske „mozgy“: k riešeniu konfliktov silou. A v takomto svete, vo svete divočiny a dravcov, nebude EÚ predátor, ale korisť.

Európa časom zrejme stratí kontrolu nad Grónskom. A dostane domácu úlohu financovať Ukrajinu desiatkami miliárd ročne (vlastne, to druhé sa už stalo).

Riešenia?

Riešením by mohli byť intenzívne rokovania s Ruskom, ktoré by viedli k širším bezpečnostným a obchodným dohodám pre kontinent – aj za cenu neutrality a rozdelenia Ukrajiny. A následne, po obnovení elementárneho poriadku a obchodu, by si mala EÚ zadefinovať červené čiary. Aj smerom k Rusku, aj smerom k Spojeným štátom. Cennou kartou by mohla byť tá sankčná. Opretá o 500-miliónový európsky trh.

Tejto misii by však prospela výmena vedenia EÚ. Z dopleteného a aktivistického, ktoré nemá mimo Únie nijaký rešpekt, na realistické. Postavičky ako Leyenová či Kallasová nadávali tým, ktorí žiadali dohody, do zradcov, kolaborantov, Putinových agentov… Ak sa dnes rozcvičujú na rokovania s Ruskom, potrvá dlho, kým im Lavrov dvihne telefón. A na prípadnom stretnutí na najvyššej úrovni by aj tak nemali čo povedať. Lebo sú mimo obrazu.

Jednoducho, tí, ktorí sa roky mýlili vo všetkom dôležitom, a tí, ktorí doviedli EÚ zo stredu ihriska do kúta, musia odísť. Nebola to len ich vina, doba je náročná, ale také sú pravidlá hry. EÚ v jej doterajšom progresivistickom a inkluzívnom nastavení smeruje k zániku. Ak chce prežiť krízové časy, potrebuje rozsiahle zmeny. Politické aj personálne. Poháňané víziou eurosuverenizmu. Alebo europatriotizmu.

Európska „diplomacia“ v réžii Kajky Kallasovej – to nebude pokus o záchranu, ale pokus o asistovanú samovraždu.

Ďalším pilierom Európy, ktorému hrozí korózia a rozklad, je NATO. Hrozby Spojených štátov, že Dánom vezmú Grónsko, lebo je životne dôležité pre ich národnú bezpečnosť, sú porušením atlantickej zmluvy.

Konkrétne, Spojené štáty porušili článok 1 zmluvy. Píše sa v ňom toto: „Zmluvné strany sa zaväzujú, že sa zdržia vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlúčiteľným s cieľmi Spojených národov.“

Európa s prekvapením zisťuje, že hrozbou pre územnú integritu člena NATO je zakladateľ NATO.

Táto skúsenosť zrejme povedie k rozkladu toho najcennejšieho v Aliancii: dôvery. A autority Spojených štátov ako lídra Západu.

NATO bolo pôvodne dizajnované ako nástroj Spojených štátov na vojenskú ochranu západnej Európy – a vplyv v západnej Európe. Stali sa protektorom. A Európa sa stala niečím ako protektorát. Európske krajiny sa podriadili Spojeným štátom, súhlasili s obmedzením svojej suverenity. Výmenou za to získali záruky pre svoju územnú integritu v prípade mieru (článok 1) aj v prípade krízy (článok 5 NATO).

Fungovalo to za studenej vojny. A fungovalo to aj potom, keď sa NATO menilo z obranného bloku na expanzívny. V 21. storočí sa stalo NATO nástrojom na rozširovanie americkej sféry vplyvu.

Zastaviť sa nemalo ani za červenými čiarami Ruska, na Ukrajine a v Gruzínsku. V roku 2008 Bushova vláda na samite Aliancie v Bukurešti presadzovala pozvánku pre Ukrajinu a Gruzínsko. Neprešlo to len vďaka vzbure Nemecka a Francúzska. Pozvánku a prístupový proces pre Ukrajinu vtedy zablokovali.

Američanov to však neodradilo. A neodradilo to ani európskych jastrabov, ktorí presadzovali politiku tvrdej línie. Po Euromajdane v Kyjeve sa malo s expanzívnou politikou Aliancie pokračovať. Verili, že Rusko sa neopováži konať. A ak áno, vylomí si na sankciách a zbraniach NATO na Ukrajine chrup.

V decembri 2021 a januári 2022 Rusko ultimatívne požadovalo vzájomné bezpečnostné dohody a neutralitu Ukrajiny. Spojené štáty a po novom aj prevychovaná Európa povedali nie. Natlačili na Ukrajinu ďalšie zbrane.