Iránci protestujú. Prečo ich však podporuje Mosad a ako vyzerá čierny scenár

Irán je v pohybe, ale veci môžu byť ešte horšie ako dnes. Žiaľ, tak ako nedávno v Sýrii, aj tu platí, že dve tvrdenia proti sebe stojacich táborov môžu byť pravdivé zároveň. Protesty v Iráne sú autentickým prejavom nespokojnosti s odpudivým islamistickým režimom, ktorý nedokáže zabezpečiť základné životné potreby. Zároveň sú podporované alebo využívané zahraničnými silami, ktoré sledujú úplne iné ciele, než sú blaho a sloboda obyvateľov Iránu. Svet je dnes plný cynizmu, v Iráne dvojnásobne.

Pri prvom tvrdení sa oplatí spomenúť, že súčasná vlna odporu k vláde vypukla koncom decembra po tom, ako obchodníci v Teheráne zorganizovali protest proti rastúcim cenám a pádu iránskej meny rial. Napriek rozsiahlym sankciám Západu má Irán dobré predpoklady ich dopady vstrebať. Je to obrovská 92-miliónová krajina, ktorá je energeticky sebestačná a so svojou vysokou mierou prírodnej diverzity má potenciál dosiahnuť aj potravinovú sebestačnosť.

To, že životná krajina trpí nielen pre sankcie, ale aj pre zlé a nekompetentné spravovanie štátu, ukázala koncoročná kríza, počas ktorej Teheránu začala akútne dochádzať voda. Situácia sa vyhrotila natoľko, že prezident Masúd Pezeškján povedal, že hlavné mesto Iránu musí byť presťahované, pretože krajina „už nemá na výber“.

V Iráne sa už celé dni konajú masívne opozičné protesty, najnovšie aj demonštrácie podporujúce režim.

Mapka protestov proti režimu ukazuje, ako ich intenzita postupne narástla. Režimu nepomohlo ani to, že vypli internet, nefungovalo dokonca ani telefonické spojenie.

Nespokojnosť so zhoršovaním sa životnej úrovne vyhrocuje rastúci ideologický rozpor medzi teokratickým islamským režimom a bežnou populáciou. Prieskumy naznačujú, že Iránci masovo strácajú vieru v islam. Podľa jedného z nich sa za sekulárnych považuje až polovica opýtaných.

Nie je to úplne prekvapujúce. Štátotvorní Peržania (v Iráne ich je čosi vyše 50-miliónov, tvoria teda miernu väčšinu obyvateľstva štátu) sú veľkým historickým národom s bohatými náboženskými a duchovnými tradíciami, ktoré zahŕňajú nielen islam, ale aj kresťanstvo, zoroastrizmus a sekulárne myšlienkové prúdy. Irán sa pritom ako jedna z mála krajín globálneho juhu v 19. storočí ubránil kolonizácii. Skutočnosť, že v Iráne dnes vládne islamistický teokratický režim, je do veľkej miery reakciou na zasahovanie Západu. Chomejního islamská revolúcia, ktorá v roku 1979 zosadila prozápadného Šáha Pahlavího, bola totiž agresívnou reakciou na prevrat, ktorý proti demokraticky zvolenému premiérovi Mohammadovi Mosaddekovi pomohli zorganizovať Briti a Američania.

Sekulárni a iní nemoslimskí Iránci však nezmizli, naopak, ich počty podľa všetkého rastú. Ukazujú to nielen prieskumy, ale aj rastúce prejavy odmietania nosenia moslimských šatiek, a to aj napriek hrozbe trestov. 

Práve tu sa ukazuje vnútorné napätie v Iráne. Režim počas ostatných rokov zaviedol represívne islamské opatrenia, ktorých efektívnosť zvyšujú moderné technológie. Ide napríklad o plošnú drakonickú kampaň proti ženám, ktoré porušujú pravidlá islamského štátu týkajúce sa zahaľovania. Iránska polícia v rámci nej používa digitálne nástroje na identifikáciu „previnilých“ osôb. Deje sa to spôsobom, že ak pouličná kamera alebo dron zachytia šoférku bez tradičnej moslimskej šatky (hidžábu), žena identifikovaná systémami automatického rozpoznávania tváre obdrží SMS správu s varovaním, že nabudúce jej hrozí zhabanie auta.

Povedať, že takéto politiky sú pre významnú sekulárnu časť populácie protivné, by bol eufemizmus. Keď sa potom do ideologických rozporov pridajú ekonomické problémy, vzniká tikajúca bomba. V podobe súčasných demonštrácií táto bomba prerástla do násilností.

Násilnosti proti vláde a režimu dosiahli rozmery, ktoré majú potenciál vládnuci režim zosadiť. Počet obetí protivládnych protestov podľa organizácie Human Rights Activists News Agency presiahol 2 500. Podobné údaje uvádzajú aj iránski predstavitelia. Iránske médiá informujú, že zabitých bolo aj viac ako 100 príslušníkov bezpečnostných síl.

Najvyšší sudca Iránu Gholámhosejn Mohsení Ežeí preto naznačil, že v islamskej republike sa chystajú rýchle súdne procesy a popravy zadržaných osôb. Americký prezident Donald Trump naopak vyzval Iráncov, aby pokračovali v rozsiahlych protestoch a prevzali kontrolu nad inštitúciami. Ubezpečil ich, že „pomoc je na ceste“.

Protesty sú masívne a na viacerých miestach aj divoké a násilné. Režim tvrdí, že protestujúcim rozumie, ale zasahuje práve proti tým násilným.

Trumpovým vyhláseniam sa tešia neokonzervatívni americkí politici ako exminister zahraničia Mike Pomeo či senátor Lindsey Graham. Do zátvorky dajme, že sú to často tí istí ľudia, ktorí nenašli jediné slovo kritiky voči genocíde izraelskej politiky v Gaze, pri ktorej zrejme zahynulo okolo 80-tisíc ľudí, z toho asi polovica žien a detí. Pri Iráne sa však prejavujú ako veľkí humanisti, ktorí odsudzujú zabíjanie demonštrantov.

Tragédia Blízkeho východu spočíva práve v tom, že pred zabíjaním a krutosťou si netreba zakrývať oči ani v jednom, ani druhom prípade. Ak to niekto robí, aj to má svoj dôvod. Napríklad geopolitiku. Irán je nepriateľ Izraela, siamského dvojčaťa USA, preto ho treba vyradiť z hry.

Svet sa zmenil, to, čo sa včera tajilo, sa dnes robí verejne. V Amerike a Izraeli sa napríklad nijako netaja, že protesty v Iráne pomáhali podnecovať ich tajné služby. Zmienený Pompeo ešte v roku 2019 ako minister vyhlásil, že sankcie výrazne zhoršili situáciu pre bežných Iráncov, a opísal, k čomu to povedie. „Sme presvedčení, že Iránci vďaka tomu povstanú a zmenia správanie režimu.“ 

Odvtedy uplynulo 6 rokov a Pompeo je dnes ešte otvorenejší. Teraz v januári vyhlásil: „Šťastný nový rok všetkým Iráncom na uliciach.  A tiež všetkým agentom Mosadu, ktorí kráčajú vedľa nich...“ Toľko bývalý Trumpov minister na sociálnej sieti X.

Prítomnosť agentov na demonštráciách však priznal aj Mosad. Ako informoval izraelský denník Jerusalem Post, izraelská tajná služba povzbudila protivládnych demonštrantov v príspevku na sociálnych médiách v perzštine.

„Vyjdite spoločne do ulíc. Nastal čas,“ vyhlásil Mosad a dodal, že agenti Mosadu sú s demonštrantmi „nielen na diaľku a slovne. Sme s [nimi] priamo v teréne.“

Podľa denníka Jerusalem Post, Mosad tieto protesty „podporuje“.

Tieto vyjadrenia vzbudili nevôľu aj medzi odporcami režimu. Britský portál Middle East Eye sa rozprával s iránskymi demonštrantmi a aktivistami, ktorí vyjadrili obavu, že Izrael sa pokúsi situáciu zneužiť a že násilnosti nie sú dielom bežných ľudí.

„Chceme zmenu režimu, ale nechceme, aby bola naša krajina zničená. A vzhľadom na doterajšie konanie Izraela by nebolo prekvapujúce, keby sa pokúsili túto situáciu využiť... Chcú, aby celý región upadol do chaosu, zatiaľ čo oni zostanú v bezpečí,“ uviedla pre portál Sara, účastníčka demonštrácií.

Obavy Sary sú na mieste. Doterajšie výsledky „demokratizačných“ intervencií Západu na Blízkom východe sa skončili katastrofálne. Sýria, Irak a Líbya boli nedemokratické a autoritárske režimy, no aspoň fungujúce krajiny. Po intervencii Západu ich však čakal rozvrat v podobe masového vraždenia, znásilňovania a emigračnej vlny do Európy.

Predstava, že 92-miliónový Irán sa stane novou Sýriou, je hrozivá. Nezdá sa však, že by táto vízia Washington alebo Jeruzalem trápila. Nedávna skúsenosť preto hovorí, že napriek oprávneným požiadavkám protestujúcich proti tamojšiemu režimu nemáme v Európe dôvod na entuziazmus.