Vzťah novej vlády a starých médií je špecifický: starým médiám je šuma fuk, čo konkrétne urobí vláda, ktorú si nepriali, ktorá vznikla napriek ich odporúčaniam voličom a ktorá nikdy nebude ich. Novej vláde by potom symetricky malo byť ukradnuté, čo si o nej myslia staré médiá spolu so svojím prezidentom, senátom, ústavným súdom a inými politickými neziskovkami.

Vláda sa zodpovedná Poslaneckej snemovni, v ktorej ju podporuje majorita poslancov, ktorá získala mandát vďaka väčšinovej vôli občanov, prejavenej v demokratických voľbách. Vláda nie je zodpovedná prezidentovi a ani náhodou nie je zodpovedná aktivistickým televíziám, rádiám, novinám a webom, ktoré tu verejnoprávne či komerčne politikárčia.

Príbeh Filipa Turka nech je názornou ilustráciou toho, ako by mal vyzerať vzťah novej vlády a starých médií s ich vyššie uvedeným príslušenstvom (prezident, senát, sudcovia, neziskovky…): Po tom, čo prezident odmietol vymenovať ministra bez toho, aby na to existovali zákonné dôvody, sa vláda rozhodla, že Filip Turek bude ministerstvo riadiť ako vládny splnomocnenec, hoci zákon to neumožňuje. 

To, že ministerstvo nebude viesť minister, ale vládny splnomocnenec, ktorý si sadne do ministerskej kancelárie, bude obchádzaním ústavy. Vláda však vysvetľuje, že nejde o ústavné, ale technické riešenie, teda o provizórium, ktoré potrvá len do momentu, kým prezident dostane rozum. A premiér Babiš debatu uzavrel poznámkou, že Filip Turek bude ako vládny splnomocnenec dobrým ministrom.