Porozumieť dnešnému svetu nie je ťažké. Ťažké je ho akceptovať. Ak silnie názor, že diplomacia nikam nevedie a že svoje záujmy je praktickejšie presadzovať právom silnejšieho, potom to, čoho sme svedkami, je deglobalizácia, návrat k deleniu sveta na sféry vplyvu.

Trend je nezvratný; otázkou však je, ako rýchlo bude porciovanie sveta prebiehať, na koľko sfér sa svet rozdelí, kto si čo podmaní a aké veľké násilie si to vyžiada. Proces, v ktorom sa súperiace bloky navzájom vymedzujú, má predvídateľnú dynamiku: ak sa môžu súperi niečím vydierať, budú sa tým vydierať. Ak sa môžu poškodiť, samozrejme, sa budú navzájom poškodzovať. Súperenie bude eskalovať a povedie nielen k militarizácii, ale vynúti si aj čo najväčšiu sebestačnosť.

Ak globalizácia prebiehala v réžii globálnych elít, potom deglobalizácia postaví proti sebe lokálne elity, ktoré budú ekonomicky slabšie, o to však agresívnejšie. Definovanie vonkajšieho nepriateľa so sebou nesie potrebu postrážiť si nepriateľov vnútorných. Dá sa predpokladať, že v budúcnosti budú sloboda a demokracia vzácnym tovarom a nebude to len vinou technologickej šikany.

Existuje niekoľko možností, ako sa v danej situácii zachovať. V zásade sú tri. Postaviť sa deglobalizácii čelom, bokom alebo chrbtom. Postaviť sa čelom, teda veriť, že tomuto trendu možno čeliť, je naivné. Otočiť sa chrbtom, teda nahovárať si, že sa nás to netýka alebo že sa dokonca nič nedeje, je stratégia hlupáka. Realista berie situáciu na vedomie a zvažuje, ako prežiť a pritom ideálne nestratiť všetku dôstojnosť.

V nudných časoch, keď vo svete panuje zhoda na normách a porušovanie medzinárodného práva je len výnimkou z pravidla, môžu politiku robiť aj blbci bez toho, aby sa na to prišlo. Keď prituhne, volič si vyberá medzi ľuďmi, ktorí naivne obhajujú víziu spravodlivého, férového sveta, a medzi realistami, pragmatikmi, ktorí v ideálny svet neveria a sú ochotní uchýliť sa k úskokom a kompromisom. V strednej Európe sa v politike začínajú presadzovať pragmatici namiesto blbcov. Zároveň však voliči uprednostňujú pragmatikov pred idealistami, ktorí neuvažujú o tom, ako chybný systém opraviť, ale čím ho nahradiť.