Ako netráviť roky za mobilom. Návrat k myšlienke digitálnej striedmosti

Všimli ste si, že závislosť dospelých od smartfónov či sociálnych médií už nie je témou? Spoločnosť vo veľkom diskutuje o vplyve týchto technológií na deti a či by im štát mal sociálne médiá zakázať, no články o tom, ako mobily používajú dospelí, sa akoby vytratili. Ten istý osud postihol aj knihy.

V období sviatkov som sa klasicky vybrala na lov po kníhkupectvách. V novinkách som však nič zaoberajúce sa závislosťou dospelých od internetu a mobilov nenašla. Jediný nový slovenský počin spojený s mobilmi, nazvaný Digitálna Intimita, rieši, či si ľudia vo vzťahoch navzájom pozerajú do mobilov, či im takéto nazeranie prekáža a kedy už môže ísť o násilie.

Všimnite si, že slovenské výskumníčky, ktoré knihu písali, už masové a neustále používanie smartfónov berú ako samozrejmosť. Predpokladajú, že ľudia mobily používajú na intímne záležitosti, ktoré by mohli zaujímať ich partnerov. Autorkám sa nezdá pozoruhodné ani to, že si ľudia navzájom posielajú svoje erotické fotky.

Akoby sme už, ako spoločnosť, rezignovali na digitálnu striedmosť. Čím to je? Vyriešili sme problém závislosti od internetu raz a navždy? Stačí vzhliadnuť od telefónu, poobzerať sa okolo seba a zistíte, že spoločnosť sa pohla opačným smerom.

Vo fitnescentre, kde cvičím, počet ľudí s mobilmi väčšinu dní prevyšuje tých bez nich. „Mobilní“ cvičenci neraz sedia na drahých a sofistikovaných fitnes strojoch určených na posilnenie ramenných, chrbtových alebo akýchkoľvek iných svalov a namiesto toho scrollovaním cvičia palec na ruke.

Najväčším majstrom v tejto disciplíne je neskorý štyridsiatnik, ktorému som sama pre seba dala prezývku Fitnes Mobilovič. Nie je to odo mňa pekné, avšak na moju obranu – podobne, ako niektorých návštevníkov od cvičenia odvádzajú smartfóny, mňa rozptyľuje Fitnes Mobilovič.

Na druhú stranu, tento muž je ideálny pre zber dát o závislosti na mobile. Zatiaľ čo iní pomocou smartfónu oddychujú od cvičenia, Mobilovič prostredníctvom cvičenia oddychuje od scrollovania. Raz som sa pokúšala zrátať, koľko času tento muž strávil jednou činnosťou a koľko druhou. Na približne pätnásť minút pozerania do mobilu to bolo pol minúty cvičenia. Mobilo, ergo sum.

Podľa dát z roku 2014, ktoré vo svojej knihe Neodolateľné (Irresistible) cituje Adam Alter, priemerný Američan trávil pozeraním na smartfón 1 až 4 hodiny denne. To v rámci bežnej dĺžky ľudského života predstavovalo až 11 rokov, uvádza Alter. Koľko rokov života takto strávi Fitnes Mobilovič, si radšej netrúfam odhadnúť.

Môj kolega cvičenec však nie je jediný, kto to s mobilmi preháňa. Takto strávený čas za 10 rokov narástol a v súčasnosti strávi Američan na mobile v priemere 4,5 hodiny denne. V Európskej únii sme na tom s týmito počtami vraj o niečo lepšie, ale nie omnoho.

Keď sa čas smartfónového používania, rátajúc s 80 rokmi života človeka, spočíta, vznikne z toho 15 rokov.

Pätnásť rokov života, to je úctyhodné číslo. Za taký čas sa dá vybudovať firma, naučiť sa skvele hrať na klavíri, spoznať osobu opačného pohlavia a splodiť deti, napísať desať kníh... Alebo postaviť stovky hradov z drevených špáradiel. Takmer akákoľvek činnosť pri pohľade späť pôsobí hodnotnejšie než 15 rokov četovania, scrollovania alebo kontrolovania najnovších novinových správ.

Ako píše publicista Cal Newport, technológie „stále viac určujú, ako sa správame a ako sa cítime a akosi nás nútia používať ich viac, než považujeme za zdravé, často na úkor iných aktivít, ktoré sú pre nás cennejšie“. Strácame podľa neho pocit kontroly.