7 dní v kocke: Vek predátorov. Po svetovom poriadku sa rozpadol aj ten západný

Máme za sebou šialený týždeň. Trumpova vláda sa utrhla z reťaze. Udrela na Venezuelu. Privlastňuje si výnosy z predaja jej ropy. Rozhodla sa, že Dánom vezme Grónsko. Potichu presunula bojové lietadlá do Británie, aby mohla bombardovať Irán. Nakoniec zadržala loď pod ruskou vlajkou.

A nedoslýchavá Európa? Nedoslýchavá Európa ide nerušene na zotrvačník: chystá sa poslať vojakov na Ukrajinu. Lebo Ukrajina trvá na zárukách, z ktorých Američania (celkom pochopiteľne) vycúvali.

Koncom roka sme chválili Američanov za ich novú bezpečnostnú stratégiu. Mala stáť na rešpekte, mocenskej rovnováhe, dohodách… Nakoniec sa to zvrhlo do kovbojského štýlu, aký si nepamätáme ani z čias Georgea W. Busha.

Američania zaútočili na Venezuelu, aby zvrhli Madurovu vládu a privlastnili si jej zdroje (hlavne ropu). Trump oznámil, že výnosy z obnoveného predaja venezuelskej ropy Spojeným štátom neskončia na účtoch Venezuely, ale na účtoch amerického ministerstva financií. Bude ich spravovať. Čiže za „nákup“ ropy zaplatia sami sebe. Voľby sa majú odložiť. Demokracia nie je prioritou. Prioritou je bezpečnosť a prosperita Spojených štátov.

Krátko po operácii vo Venezuele Trump vyhlásil, že Spojené štáty si vezmú Grónsko, ktoré patrí Dánsku – členskému štátu EÚ. Dáni si majú vybrať, či pristúpia na predaj, alebo na krajné riešenie. 

Grónsko je strategicky dôležité pre protiraketovú obranu, ktorá by chránila Spojené štáty pred jadrovými útokmi z Ruska. Alebo naopak, z grónskych základní by mohli mať americké sily raketovo pokryté prakticky celé územie Ruskej federácie – zblízka a zo severu, cez polárne oblasti. 

Súbežne s tým Američania presúvali bojové lietadlá na vojenské základne do Británie. Majú sa nasadiť pri prípadnom bombardovaní Iránu a jeho raketového arzenálu, ktorý ohrozuje Izrael.

Trump v priebehu pár dní prevrhol stôl, na ktorom stáli zvyšky medzinárodného a západného poriadku. Američania demonštrujú silu a odhodlanie brať si to, čo považujú za svoje.

Nová bezpečnostná politika Spojených štátov vyzerá v praxi príšerne. A zároveň veľmi pochopiteľne, jednoducho a čitateľne.

V skratke: Američania priznávajú, že padol starý povojnový poriadok postavený na Bezpečnostnej rade OSN. Stalo sa to už dávnejšie – pri Iraku, Sýrii, Líbyi… No teraz je to celkom zrejmé.

Priznávajú tiež to, že padol aj novší, západný poriadok, ktorý bol po roku 1989 postavený na expanzii amerických globalistov. A na ich „prítomnosti vo svete“, ktorý mal byť unipolárny – vedený Spojenými štátmi a opretý o západný systém… Trump túto nákladnú politiku – politiku prítomnosti Američanov vo svete – ukončuje ako prekonanú. Bola drahá a nevýnosná. No zároveň demonštruje odhodlanie udržať si kontrolu takpovediac na diaľku. S rukou na ovládači od vojenského arzenálu. Nástrojmi majú byť hrozba špeciálnych operácií (Venezuela, Grónsko), bombardovania (Irán), dodávok zbraní (Taiwan).

Západná pologuľa má patriť Američanom. Ako základňa. A americké záujmy mimo nej, hlavne na Blízkom východe, v juhovýchodnej Ázii alebo v Európe, sa majú chrániť zo vzduchu. Hrozbou strategických bombardérov.

Trump sa týmto novým prístupom netajil ani počas rokov 2016 až 2020. Chcel Spojené štáty stiahnuť zo sveta. Aby ušetril stovky miliárd dolárov do programov, ktorým hovorili american presence in the world. A zároveň si chcel udržať dominanciu dlhou palicou. Hrozbou, že môže kedykoľvek a kdekoľvek vojensky udrieť a zničiť „nepriateľský režim“.

Vtedy mu to nevychádzalo. Dnes to skúša znova a tvrdšie.

Ďalšou vecou, ktorá sa mení, je maska. Trump ju strhol. Bola to maska demokracie, slobody, práva, dobra… Američania zvykli útoky na iné krajiny baliť do rozprávok o šírení demokracie, slobody, práva. Bolo to pokrytecké, ale časti verejnosti, hlavne tej jednoduchšej (havlovskej) sa to páčilo.

Trumpov tím sa už na nič nehrá. Na rozdiel od progresivistov nechce nijaké hlúpe masky. Jednak sú mu odporné. A hlavne prestali fungovať. Trumpova vláda chce ukázať len prísnu tvár. Trochu zjednodušene povedané: svet má rešpektovať Spojené štáty nie preto, že sú pekné, ale preto, že sú silné. Vojensky silné.

Nová stratégia Američanov nie je len výmysel či experiment Trumpa. Je vynútená. Vo svete sa zmenili pomery síl. Spojené štáty nie sú jediná superveľmoc, ako si to projektovali po páde komunistického bloku. Sú jednou zo superveľmocí, ktorej globálna váha rok za rokom upadá. Už nemajú na to, aby investovali miliardy do prevýchovy sveta na svoj obraz. No stále majú na to, aby dokázali vojensky udrieť. Hlavne na krajiny, ktoré nemajú jadrový štít.

Po pokuse skrotiť Venezuelu ako spojenca Iránu, Číny a Ruska bude zrejme nasledovať vyššia hra: snaha bombardovať raketový arzenál Iránu. Prečo? Lebo je to v životnom záujme Izraela. A potom preto, že odzbrojenie Iránu by bola rana pre Čínu s Ruskom.

Po zlomení Iránu a po vycúvaní z vojny o Ukrajinu (ktorú zavesia na tenký krk Európy) by sa Američania mohli zamerať na Čínu. Na veľmoc, ktorá by dokázala zosadiť Spojené štáty z pozície obchodného a finančného hegemóna…

Nová vojenská politika Američanov pôsobí drsne. Je však veľmi otázne, či môže dlhodobo fungovať a prinášať plánované výsledky.

Takisto je otázne, či metódami zastrašovania, vydierania a výpalníctva Američania demonštrujú skutočnú silu, alebo slabosť. A zúfalé kroky.

Skôr to vyzerá na to druhé. Zámer stiahnuť sa zo sveta a držať si moc na diaľku, tvrdými údermi na nepriateľské vlády, totiž nie je nijaká dlhodobo udržateľná stratégia. Je to len mierne hysterická snaha vynucovať si rešpekt hrubou silou. Tento surový prístup môže priniesť krátkodobé výhody. A dlhodobé stupňovanie odporu proti Američanom.

Vidieť to aj na Venezuele. Madura odstránili. Jeho režim nie. Na to nestačí remote control. Diaľkový ovládač. Udržať krajinu, kde sa budú stupňovať protiamerické nálady, si bude vyžadovať enormné úsilie. A s veľmi neistým výsledkom v dlhodobom výhľade.

Pričom čas už nehrá v prospech Spojených štátov. Hrá v prospech Číny a čiastočne aj Ruska.

To isté môže platiť o Iráne. Vybombardovať časť jeho raketových skladov asi nebude náročné. No hasiť potom protiamerickú a protiizraelskú nenávisť na Blízkom východe a vynucovať si na diaľku poriadok – to bude vyčerpávajúce. A dlhodobo bezvýsledné.

Vek, keď právo silnejšieho nie je krotené ani len najzákladnejším medzinárodným poriadkom a právom, nemôže trvať dlho. Bola by to otravná blízkovýchodná mentalita v globálnom rozmere.

Vývoj bude nutne smerovať buď k zvýšenému riziku veľkej zrážky – svetovej vojny, po ktorej by sa zrodil nový poriadok (možno s ťažiskom mimo severnej pologule), alebo bude smerovať k dohodám o novom poriadku pre 21. storočie, ktorý bude stáť na sférach vplyvu kľúčových veľmocí. A na vzájomnom rešpekte.

Reakcie na silovú politiku Spojených štátov ukázali, aká je Európa zmätená. A nechápavá. Platí to aj o Slovensku a špeciálne o insitných úvahách progresívcov a opozície.

V čase, keď Trump priznal, že po Venezuele môže byť na rade Grónsko, teda trhanie Dánska ako člena EÚ, prišli európski aj slovenskí progresívci s guľatými postojmi. Korčok s Valáškom začali – po vzore z Londýna – tým, že Maduro nebude nikomu chýbať. Pokračovanie ich slohovej práce už nestálo za reč.

Bolo podobne bezobsažné ako táraniny eurokomisie, Kaje Kallasovej či Merza.

Ten napríklad odkázal, že situáciu pozorne sleduje.

Papagájovať vzory z Británie nebol dobrý nápad. Británia je kľúčový spojenec Spojených štátov. Potápanie vojensky a politicky vetchej EÚ ju nemusí trápiť. O „susedné“ Grónsko sa rada podelí s Američanmi.

Pokiaľ ide o Európu a konkrétne o EÚ, tá sa dostáva do fatálneho ohrozenia. V ére divočiny a predátorov – svojvôle vojenských veľmocí – je EÚ mimoriadne zraniteľná.

Stonásobne to platí vtedy, ak sa k právu silnejšieho hlásia Spojené štáty – veľmoc, ktorá sa k Európe správa ako k protektorátu. A ak sa chystajú vojensky obsadiť Grónsko.

Zdravé inštinkty by velili aspoň pri fatálnom ohrození dvihnúť prst, odsúdiť protiprávne vyčíňanie Spojených štátov. A pohroziť obchodnými sankciami, ak sa nebude rešpektovať právo.