Bez zbytočnej noty. Vianočný valčík Vladimíra Rebikova

Ešte aj na ulici ho mali za čudáka. Veď z domu vždy vychádzal s dvomi dáždnikmi. Biely používal ako slnečník, čierny - pre prípad dažďa. Písal básne, muzicíroval, komponoval a jeho tvorbu uznával Čajkovskij, Grieg, Debussy, Rachmaninov. Zostal v ich tieni a že upadne do zabudnutia, bral ako fakt.     

Pri snahe usporiadať domácu knižnicu sa nájde všeličo. V knihách – stará fotografia, vylisovaná margarétka, záložky, ktoré deti vyrobili ešte v škôlke, ústrižok z kníhkupectva v československých korunách.

Medzi notami zhruba to isté plus voľakedy napochytro založený husľový part. „Hm, toto sa nehráva často. Také dozvuky romantizmu pred Prokofievom,“ čiže už sa vyberá nástroj a triediaci proces opäť ustrnie kdesi v polovici. Pri clivých tónoch najznámejšej časti pozabudnutej opery Vianočný stromček u horných susedov stíchne vŕtačka, tým od vedľa prestane plakať desaťmesačná Paula. Básnik by podotkol, že aj hviezdy na večernej oblohe sa rozžiarili jagavejšie, no sem sa pýta spomenúť slová samotného autora.

„Večer sa mení na noc, a uchopiť tento zvláštny a tajomný moment možno i je pravým poslaním umenia.“ Vladimír Ivanovič Rebikov totiž v svojich skladbách narábal s prvkami ticha.

Nahrubo zhrnúť to možno nasledovne: každý hudobný takt musí byť opodstatnený,  v okamihu, keď jemná melódia porazí hluk, napĺňa svoj zmysel a veľkú ideu možno obsiahnuť aj v miniatúre. Alebo radšej takto: v skladbách od Rebikova pocítime Chopina aj Rachmaninova s tým, že Chopin už bol a Rachmaninov ešte len príde.  

Ešte viac nám napovie skladateľove detstvo. Prísny otec, mladá pôsobivá, nemenej náročná mama a zároveň vášnivá klaviristka. Pre svoje početné potomstvo sa stáva prvou učiteľkou hudby a všetky deti cibrí od útleho veku.

Dcéry napredovali hladko, boli povedzme, umelecky poddajné, zato najmladší synček a zároveň ôsme dieťa v poradí bol samý vzdor. S rúčkami na klaviatúre žartoval a hudobné témy vždy nejako dotváral. Príde čas, keď pofrčí na veršoch Bloka, Severianina a najmä Briusova, a všetkým vospolok neraz vynadajú do dekadentov, rozkladajúcich umeleckú formu a heslujúcich jej obsah.

Prelom 19. a 20. storočia celkovo bude zvláštnym obdobím. Románopisci odrazu prestanú stíhať za meniacimi sa časmi. Rýchlu pomoc poskytnú verše. Veľká próza do detailov rozpitvala nadčasové témy, filozofia sa pokúša definovať ich zmysel, poézia pomôže predýchať v kontexte valiacich sa udalostí a bude to hudba, ktorá umožní priestor pre vybúrenie emócií. Toto všetko sa bude diať až o pár rokov neskôr. Volódeňka, ktorý sa v dospelosti zameria na presah poézie do sveta hudby a mnohé z veršov premietne do tónov, zatiaľ zlostí rodičov a vyrastá v dome, kde sa od rána do neskorej noci muzicíruje.

„Raz som sa prebudil, a ochromil ma veľký strach. Tmavá noc a zrazu zvuky. Začul som hudbu, ktorá ma tak uchvátila až som ju začal vstrebávať do svojho vnútra. Bola to sonáta pre husle od Wolfganga Amadea Mozarta. Sprevádzala ma po celý život. Keď som si spomenul na niečo milé alebo sa stalo niečo radostné, alebo naopak niečo ma trápilo, v mysli som si začal prehrávať tóny Mozartovej sonáty. Strach, hrôza, tma vtedy vždy pominuli.“   

Pri komponovaní opery Vianočný stromček postúpi lišiacky a hudobnú tému rozvije v tempe valčíka. Ak šípite drámu, intuícia vás neklame. Veď valčík roztancúva aj osudy, ktoré nie vždy bývajú radostné. Hoci pôvodne odovzdával ľahkosť bytia, hravosť, odviazanú zábavu, a bol prvým tancom, ktorý vo vyšších kruhoch umožnil kontakt telo na telo. Napudrovanú spoločnosť sprvoti pohoršoval, ale noblesný menuet už fungoval ako korzet, bol pritesný a zväzujúci, skrátka od spoločenského tanca sa už očakávalo niečo nové.

Z valčíku sa postupne stal symbol bálov, operety, baletu. Lenže popri šťastne zamilovaných vždy tancujú aj zaľúbenci, ktorých láska zostáva neopätovaná, a namiesto pocitu šťastia prichádza smútok, žiarlivosť, hnev, neraz aj túžba po pomste. Po melancholických valčíkoch Čajkovského teda prišiel Sergej Prokofiev s baletom Romeo a Júlia, Aram Chačaturjan so scénickou hudbou k Lermontovovej Maškaráde, a ešte pred ním Dmitrij Šostakovič s tajomným Valčíkom č. 2. Tragický rozmer valčíkového rytmu na prelome storočí potichučky obnažil práve Rebikov. Akoby šípil, že na hudobnú scénu čoskoro zavítajú vyššie spomenutí, a on sa silnú generáciu hudobných géniov nepokúšal predbehnúť.

„Chvála Bohu za to, že ma kritizujú, chvála Bohu za to, že upadnem do zabudnutia. Sláva nie je nič pre mňa. Je to veľmi nebezpečná zábavka, mám z nej strach. Vie poškriabať, a veľmi bolestivo.“

Z núdze cnosť, poviete si. Avšak Rebikov pri tvorbe skutočne nepočítal s veľkým publikom. V rámci žánru klavírnej miniatúry dokázal zhudobniť intímnu poetiku bytia, ktorá sa nie vždy rýmuje s ľudskými hodnotami. Neraz využíva prvky uspávanky a narába s motívom, že všetko trápenie vystrieda sen, pokoj, ticho. Je až zvláštne, že v pohnutej dobe smerujúcej  k prevratom, zmene režimu, nepokojom, vojnám tento klavírny umelec zožínal úspechy ešte aj v európskych metropolách. Svedčí o tom množstvo hudobných kritík. Pravda k najkomentovanejším umelcom sa zaradil aj vzhľadom na koncertný štýl. Ten mnohým pripomínal hypnotické seansy.

Predstavte si komornú sálu, prítmie a na malej scéne spoza čiernej španielskej steny znejú tóny intímnych skladieb. Vôkol nič len zvukový impulz, pocity, prežívanie na témy ako strach, smútok, súcit, ale aj radosť, potešenie, nádej. Na dnešnú dobu nič prelomové, ale vtedy? Hudobní kritici písali o „pôsobení na nervy“, „čudných tóninách“, „vyťahovaní démonov a faunov“ z hlbín ľudskej duše.

Takou je tiež opera Vianočný stromček. Úspech od Moskvy po Berlín, Prahu nevynímajúc prinajmenšom prekvapil. Osadiť operný žáner do komorného variantu chcelo odvahu, pre dobových kritikov dokonca stratu súdnosti. Veď čo je to za operu bez zboru, veľkého orchestra, dejstiev, mohutnej výpravy, s tlmeným osvetlením a minimálnym počtom postáv. Ešte aj dej sa vraj odohráva hocikde a hocikedy, teda „vždy a vtedy v tom meste, kde prebieha predstavenie“, čo má publikum zdôraznené v programe.  

Rebikov je presne ten typ osobnosti, o ktorej článok možno vyskladať z jej vlastných citátov a nielen z bohatej korešpondencie s Rimskim-Korsakovom, Čajkovským, neskôr aj s Rachmaninovom a ďalšími. V snahe zrozumiteľne priblížiť vlastnú tvorbu, každé dielo ošetril podrobným filozoficko-estetickým komentárom. Nejeden hudobný kritik ho poobháňal za „prehnané tiahnutie k popiskám“, avšak pre Rebikova šlo o ďalší priestor ako prepojiť poetiku slova a hudobné kreácie.

Jeho názor zvykol mať váhu. Keby profesor Moskovského konzervatória Sergej Tanejev tušil, že z prijímačiek vyhadzuje mladíka, ktorému o takých desať-pätnásť rokov bude písať do Kišiňova s prosbou o uvedenie svojho prvého sláčikového kvarteta! Po nezdarených prijímačkách sa Rebikov na ulici div nerozplakal. Vraj nemá hudobný sluch, na jeho modernistické disonantné skladby nie je nikto zvedavý. Pritom o pár rokov skôr by ho Nikolaj Rubinstein bral všetkými desiatimi. Bol totiž presvedčený, že na podchytenie jedného génia je potrebných dvadsať štandardne nadaných študentov, no a Rebikov sa hodil presne sem. Slušný klavirista s víziami, ktoré ak aj niekam dotiahne, zaujme iba úzky okruh zvedavcov. Čajkovskij bude iného názoru, avšak dopadlo to nasledovne.

V Moskve Rebikov nakoniec vyštuduje filológiu. Potom odchádza do Berlína, kde pôsobí Richard Strauss, a aj do Viedne, kde harmóniu prednáša Gustav Mahler. Prednášky Ernsta Macha o tom, že svet predstavuje komplex pocitov a úlohou vedy je zapisovať ich, vyhľadáva ako cenný bonus. Zahĺbi sa do Nietzscheho, Schoppenhauera a hudbu začína vnímať ako priestor, kde možno prepájať nezvyčajné zvuky.

Ale čo s formou, ktorá zväzuje? „Nemôžem predsa dopredu odhadnúť, koľko taktov potrvá moja radosť, koľko taktov potrvá môj žiaľ,“ poznamená raz.

Východisko našiel v klavírnych miniatúrach. Neraz ho skritizujú za „skromný arzenál hudobno-výrazových prostriedkov“, prehnanú sentimentálnosť, či prílišné upínanie k salónnemu až domáckemu muzicírovaniu, ale on si ide svoje.

„Boli časy, keď sa uznávalo len to grandiózne, a zavrhovalo sa všetko malé, miniatúrne. Či sa zmenšil rod ľudský, a či sa mu zrak zlepšil, no človek vzal do rúk mikroskop a objavil celý nový svet, pričom nemenej zaujímavý ako ten, na ktorý hľadel cez teleskop. Nastali nové časy. Zmysel nespočíva v počte taktov, ale v ich vnútornej sile. Veď aj pauza môže byť geniálna!“ píše v roku 1919 krátko pred smrťou.

Tiahne aj k opernému žánru, a to je ešte tvrdší oriešok. Opera znamenala tradíciu, a zároveň celý reťazec mnohorakých umeleckých prvkov. Od svojho zrodu podliehala neprestajným snahám o ďalší rozmer, originálnejšiu formu, väčšiu zrozumiteľnosť aj vetvenie výrazových prostriedkov. Príkladov je neúrekom, tak aspoň heslovite. Claudio Monteverdi sa postaral o kulmináciu deja prostredníctvom árie, Alessandro Scarlatti a Georg Friedrich Händel vsadili na sólové árie a vokálnu virtuozitu. Podľa Christopha Wilibalda Glucka sa hudba mala podriaďovať textu a vystihovať charaktery postáv bez falošného pátosu, v komických operách Wolfganga Amadea Mozarta sa objavuje recitatív, 19. storočie prináša monumentálnosť čo sa týka tém aj scénického prevedenia, aby o niečo neskôr veľkú operu nahradila opera lyrická.

Rebikov sa ocitol na konci tohto reťazca v období, keď sa zdalo, že niet kam pokračovať ďalej. Zostávala možnosť žáner zvládnuť a prekopať ho. Do akej miery sa mu nedarí pochopil v roku 1894 po premiére dvojaktovej opery V búrke, do ktorej vraj vtesnal všetko, čo ho oslovilo v operných dielach iných skladateľov, a najmä Čajkovského. „Pochopil som lživosť tohto prístupu. Nebolo tu živých osôb, nebolo tu drámy, bola tu len opera. Akýsi vnútorný hlas mi hovoril, že takto sa komponovať nemá. Ale ako teda?“ priznal umelecké tápanie. Popri klavírnych, vokálnych a scénických dielach opere nakoniec zasvätí dve desaťročia.

V roku 1903 má premiéru opera Vianočný stromček, dva dramatické príbehy  prepojené do jedného. Andersenove Dievčatko so zápalkami a Dostojevského Chlapčeka u Krista pri vianočnom stromčeku sú nadčasovou pripomienkou o veľkom hriechu ľudstva, ktorý spočíva v utrpení bezbranného dieťaťa.

Ako vieme dánsky rozprávkar neopomína odvrátenú tvár spoločnosti, a rodičov dodnes necháva na pochybách, či deťom nesprostredkovať jeho tvorbu radšej prostredníctvom adaptovaných verzií. Dostojevskij sa tiež drží Dickensom vytvorenej tradície vianočnej poviedky.

Schéma je jednoduchá. Dej prebieha počas vianočných sviatkov, prítomný je rozprávač, hlavnou postavou je dieťa, príbeh sa končí zázrakom. Lenže tak ako dievčatko so zápalkami, ktoré skoná v uliciach veľkomesta, aj chlapček si zázrak vykúpi utrpením. Po smrti matky-žobráčky sa túla petrohradskými ulicami ako stratené šteniatko. Len čo v okne honosného domu uvidí rozžiarený vianočný stromček, pohltí ho vianočná atmosféra. Svetlo, krásne oblečenie, úsmevy, radosť. On je však vonku. Všetku radosť prežívanú v krásnej miestnosti pozoruje cez okno iba dovtedy, pokým ho neodoženú.

Potom si v uličke vyhľadá kútik, schúli sa do klbka a sníva o rozžiarenej jedličke, teplom náručí mamy a celej hŕbe iných detí, ktoré podobne ako čoskoro on, vytancovali po vianočnom stromčeku na večnosť.

V jednoaktovej opere Vianočný stromček je Andersen s Dostojevským prepojený do hudobného príbehu, kde sa rozprávková túžba roztriešti o krutú realitu. Biedne dievčatko usína zmorené mrazom, hladom a ľahostajnosťou, ktorá vanie z vysvieteného okna. Podľa autora ide o hudobno-psychologickú drámu na libreto takmer neznámeho básnika Sergeja Ivanoviča Plaksina. Podľa niektorých sa obaja narodili priskoro, podľa iných – v pravý čas. Kedy skonal básnik, zostáva dodnes záhadou. Rebikov posledné roky prežil na Jalte a často vzhliadal k domu, kde voľakedy býval Anton Pavlovič Čechov.

Na sklonku života sa umelecky odmlčal. Na večnosť odišiel v roku 1920 potichu a ako sám zvykol zdôrazniť „bez zbytočnej noty“.