Esej o sv. Svoradovi a jeho vymanení z tieňa sv. Štefana
Ešte niečo o svätom Svoradovi a Benediktovi alebo o potrebe emblematického národného svätca kedysi a dnes. Mnoho otázok a málo odpovedí.
KomentáreHistória
Martin HomzaHistorik
Ešte niečo o svätom Svoradovi a Benediktovi alebo o potrebe emblematického národného svätca kedysi a dnes. Mnoho otázok a málo odpovedí.
V postrímskej dobe, ktorú môžeme zhruba vymedziť 6. – 11. storočím, pôsobili na celom starom kontinente proti sebe permanentne odstredivé a dostredivé sily. Tlmiť ich, aj to iba v určitej miere a v určitom čase, vedeli iba životodarné sily odkazujúce na starý splendor Rímskeho impéria. V rámci európskeho Occidentu takými mocnosťami boli rímske pápežstvo a po roku 800 znovuzrodené latinské cisárstvo.
Prvé sa opieralo o univerzalistický odkaz kresťanstva. Druhé svoj globalistický program vedelo presadiť silou a staro-novými teóriami o postupnosti moci nových cisárov priamo od Boha. Concordancia medzi pápežstvom a cisárstvom v praxi existovala len zriedkavo.
V tejto konfigurácii svetskej a duchovnej moci sa postupne rodili aj ranostredoveké európske monarchie na východ od rieky Labe. Pričom v nich zväčša prevládol rímsky vektor.
Vo svojej podstate boli všetky spoločnosťami heterogénnymi. Platilo to v národnom (kmeňovom), náboženskom, jazykovom, kultúrnom, ekonomickom, ba i v právnom zmysle. Hoci to niekoho môže prekvapiť, vzťahovať to možno aj k Veľkej Morave, ktorú napríklad rakúsky profesor Herwig Wolfram nazýva „zlepencom kniežatstiev“.
Podobne tomu bolo aj pri počiatkoch kráľovstva, ktoré dnes poznáme ako Uhorsko, hoci na označenie seba samého používalo prvých sto rokov svojej existencie skôr termín Panónia. Odstredivé a zároveň dostredivé sily kráľovstva tu reprezentovali dve hlavné línie Arpádovcov – preddunajská a zadunajská, pričom jedna aj druhá strana sa vo svojom zápase o hegemóniu v kráľovstve podľa potreby vedela oprieť o sebe lojálnu časť Cirkvi.
Orbis latinus, teda kultúrny a hodnotový systém Európy, ku ktorému sa i dnes hrdo hlásime vznikal len postupne a ťažko. Jedinou ideovou silou, ktorá bola schopná pôsobiť integračne, bolo kresťanstvo. Pred jeho nositeľmi však stála úloha generovať proti divergentným silám mechanizmy zabezpečujúce vnútornú stabilizáciu nových politických subjektov.
Magická moc charizmatického vládcu, alebo dynastie odvodzujúcej samú seba od nadprirodzenej udalosti, na túto úlohu už nestačili. Bolo načim nájsť iné, mocnejšie povrazy zabezpečujúce vnútornú jednotu nových spoločenstiev. Ako kedysi na príklade merovejskej (svätý Martin, svätá Radegunda) i premyslovskej (svätý Václav) spoločnosti dokázal český historik František Graus, jedným z najefektívnejších nástrojov pre vytvorenie jednotnej a vnútorne koherentnej kultúrnej identity, inak heterogénneho spoločenstva, sa ukázal kult dynastických svätcov.
Viac ako sila zbraní totiž európske vojvodstvá, kniežatstvá i kráľovstva stabilizovala a integrovala sila svätosti najkrajších výhonkov ich vlastných vládnucich rodov.
Pravda, nie každý dynastický svätec urobil takú priamočiaru „kariéru“ ako svätý Václav, ktorý sa z rodinného svätca pražských Premyslovcov, stal svätcom družiny Čechov, neskôr českým krajinským a napokon aj národným svätcom nášho západného suseda. Ale o tom ešte inokedy.
Aplikáciou myšlienky o integračnej úlohe figúry dynastického svätca v širších európskych pomeroch a u nás sa zaoberal na sklonku predchádzajúceho storočia Gábor Klaniczay. Vo svojich komparatívnych prácach upozornil najmä na význam a funkciu kultu svätých uhorských kráľov Štefana a Ladislava, kráľoviča Imricha, či svätých arpádovských princezien (svätá Alžbeta či Margita Uhorská, alebo aj svätá Kunigunda).
Čo v prácach maďarského historika chýbalo, ale chýba aj v našej historiografii, je adekvátne zhodnotenie významu kultu svätých Svorada-Andreja a Benedikta. V žiadnom prípade ich totiž nemožno odbaviť zjednodušeným tvrdením, že ich uctievanie malo len miestny charakter, ako to v jednom zo svojich článkov uviedol vyššie spomenutý budapeštiansky profesor.
Toto tvrdenie je totiž nepresné. S kultom svätého Svorada-Andreja sa okrem Nitry samotnej stretávame v Malopoľsku, Sliezsku, na Morave i Chorvátsku. A navyše je aj zjednodušené. Neodpovedá totiž ani na otázku: Prečo ich kult predbiehal kanonizáciu svätého Kráľa Štefana, jeho syna Imricha a svätého biskupa Gerharda?
Názor o obmedzenom význame svätého Svorada-Andreja vyvracia najmä skutočnosť, že bol rodinným svätcom nitrianskej línie dynastie Arpádovcov, a to spolu so svojím žiakom, svätým Benediktom.
O rodinnej úcte nitrianskej línie Arpádovcov k svätému Svoradovi bezprostredne hovorí aj autor legendy, päťkostolský biskup Maurus (sám neskôr svätec): „Polovicu tej reťaze (z tela svätého Svorada), ktorú som od toho opáta (Filipa zo Zobora) vypýtal a podnes opatroval, dal som najkresťanskejšiemu vojvodovi Gejzovi, ktorého prosbu, keď ju túžobne odo mňa žiadal, odoprieť som nemohol.“
Načo však najkresťanskejšiemu vojvodovi bola polovica medenej reťaze z tela svätého Svorada?
Reťaz je relikvia. A relikvie svätcov, od čias rímskeho cisára Konštantína Veľkého, vždy posväcovali, teda legitimizovali svetskú moc. Iste, boli relikvie a relikvie. K tým prvostupňovým svojou dôležitosťou patrili tie, ktorých pôvod sa mohol odvádzať od samotného Krista Spasiteľa. Sem patrila Svätá Kristova Krv, Drevo Svätého Kríža, či Sväté Tŕne z tŕňovej koruny Ježiša Krista.
Vážnosť relikvií sa ďalej odvádzala od blízkosti ľudí okolo Krista, v poradí svätá Panna Mária-Bohorodička, svätý Ján Krstiteľ, svätí apoštoli, etc.
Svätá reťaz z tela svätého Svorada v takejto hierarchii bola až niekde na samom jej konci. Jej význam musel spočívať v niečom inom. Musel prameniť priamo z výnimočnosti osoby, do ktorej tela sa počas pustovníckeho života zarezávala stále hlbšie a hlbšie.
V strategickej komunikácii medzi päťkostolským biskupom Maurom a nitrianskym kniežaťom Gejzom šlo najmä o symbolické gesto, za ktorým možno vidieť myšlienku podobnú tej, ktorú v 13. storočí vložili do inej hagiografickej pamiatky poľskí tvorcovia Života svätého Stanislava, krakovského biskupa. Tento svätec, mimochodom, je dodnes hlavným patrónom Poliakov. Ako sa telo tohto svätca, rozsekané na rozkaz kráľa Boleslava II. Štedrého (11. apríla 1079) zázrakom scelilo, malo sa zjednotiť aj rozdrobené Poľsko.
Celá medená reťaz z tela svätého Svorada-Andreja v rukách najkresťanskejšieho vojvodu Gejzu teda symbolizuje politickú doktrínu zjednotenia kráľovstva. Pochopiteľne pod vládou Nitrancov.
O pôvode tohto svätca nie je známe skoro nič, alebo len veľmi málo. Zo samotnej Legendy biskupa Maura o svätom Svoradovi a Benediktovi (spísanej údajne niekedy 1064 – 1070, podľa Richarda Marsinu) sa možno dozvedieť len to, že v časoch kráľa Štefana svätý Andrej-Svorad prišiel z Poľska.
Väčšia legenda svätého Štefana z konca 11. storočia potom dopĺňa, že z Poľska prišli vlastne obaja svätci, teda aj Benedikt (prišli aj iní dvaja z poľskej krajiny). Odhliadnuc od toho, či tomu tak skutočne bolo, alebo nie, treba pripomenúť, že v Poľsku (napríklad Tropie v Malopoľsku a inde) je dodnes živý aj ich kult (najmä Svorada).
Výklad tejto pasáže sa rôzni. V zásade až na jednu výnimku, ktorú reprezentuje americký historik poľsko-maďarského pôvodu Imre Boba, ktorý chcel, aby svätý Svorad-Andrej mal chorvátsky pôvod, sa však historici zhodujú na tom, že svätý Svorad-Andrej pochádzal z Poľska (Vislianska), alebo z dnešného Slovenska.
K tým, ktorí tvrdia, že bol Slovákom, rád pridám ešte jeden argument. Podľa uhorského kronikára Šimona z Kézy aj Svätopluk, bájny vládca Panónie, pochádzal z Poľska (princeps quidam Polonia). O Svätoplukovi I. však pozitívne vieme, že svoju kariéru začal v Nitriansku (regnum Sventibaldi z Fuldských análov). S Nitrou je navyše spojená aj jeho najvlastnejšia tradícia – biela svätoplukovská legenda, o ktorej tu ešte trochu bude reč. Ak ale podľa najneskôr na konci 13. storočia koncipovanej uhorskej tradície mal Svätopluk byť pôvodne poľským kniežaťom, ktorým ale v skutočnosti bolo slovenské Nitriansko, potom je viac ako pravdepodobné, že aj iná uhorská tradícia o pôvode svätého Svorada z Poľska bola postavená na tej istej historickej predstave. Totiž, že dobové Nitriansko v očiach najstarších uhorských kronikárov bolo pri obnovovaní kráľovstva na Dunaji okolo roku 1000 chápané ako súčasť Poľska.
Takýto výklad totiž umožňuje politický status Nitrianskeho kniežatstva za vlády Boleslava I. Chrabrého a jeho vnuka Boleslava II. Štedrého. Formálne síce bolo súčasťou Panónskeho kráľovstva, ale jeho osobitý právny status garantovalo Poľsko. Ako také teda mohlo byť nazerané zo strany Zadunajska, či Potisia, alebo Sedmohradska, ako súčasť Poľska. Svätopluk I. a ani Svorad-Andrej teda nepochádzali z Poľska, ale z Nitrianska. Ako na to poukážem nižšie, potvrdzuje to aj úzka previazanosť slovenského územia vo všeobecnosti, mesta Nitra a hory Zobor osobitne, s kultiváciou pamäte o oboch týchto osobnostiach.
Ostatky svätého Svorada-Andreja a jeho žiaka svätého Benedikta sa i dnes nachádzajú v Katedrále svätého Emeráma na Nitrianskom hrade. Obaja svätci sú neodmysliteľnými spolupatrónmi tejto Matky slovenských kostolov. Na ich cenu pre dejiny Slovákov teda odkazuje ich samotné centrálne uloženie a skutočnosť, že pretrvali všetky dejinné kataklizmy, ktoré toto mesto postihli. Napríklad aj roztavenie drahocenného zlatého relikviára, v ktorom boli uložené ostatky svätého Svorada-Andreja, uhorským kráľom Ferdinandom I. Habsburským, ako to vo svojom liste so žiaľom spomína Mikuláš Oláh, neskorší uhorský prímas a ostrihomský arcibiskup.
Pre vysvetlenie zdrojov tejto neobyčajnej úcty je však nutné ešte trošku hlbšie načrieť do hĺbky našich dejín.
Palo Satko
Pred 9 mesiacmi
V Poľsku existuje teória, že na vzniku Poľskej štátnosti mali podiel nitrianski Poznanovci. Ak by to tak naozaj bolo, tak by to vysvetlili nielen "poľský" pôvod, ale príslušenstvo k elite. Jednoducho, sv. Svorad, mohol byť Poznanovec.
The Jackdaw of Rheims
Pred 9 mesiacmi
...naozaj silné, strhujúce čítanie... otvárate veľké otázky a nové obzory... áno, je to často až detektívna práca - vyplniť medzery, keď pramene chýbajú alebo nie sú v súlade, ale pre historika je to nepochybne radosť... veľmi by som bol zvedavý, čo by na Váš pohľad povedal pán profesor Marsina, keby ešte žil... tak provokačne mi ešte napadlo, či sv. Svorad nechcel tou korunou pripodobniť na sebe utrpenie Ježiša a vzdať tak akýsi hold Kristovi-Kráľovi, ale tam by to asi zasa zaváňalo pýchou... každopádne, tá Vami ponúknutá línia Svätopluk=Svorad má čosi do seba a ukazuje sa pomerne hodnoverne... ale vyvstáva ešte otázka, z akého rodu pochádzal Svoradov žiak sv. Benedikt, či bol aj on "nesedliackeho" pôvodu alebo nie...
MichalLiszkay
Pred 9 mesiacmi
Davam do pozornosti prednasku pana profesora na temu tu spomenutu (Svatopluk / Svorad) https://youtu.be/oa-SAoLSrJA?si=Jd9LBnRMseN5qhNR
Simon
Pred 8 mesiacmi
Pre naše historické povedomie veľmi interesantné čítanie. Tu niekde sa snáď chcel prepracovať aj "odchovanec" pána profesora, ktorý svojho času rozbehol na tom Postoji sériu blogov zameraných na dumky o našej histórii. Nedivím sa, že to nechal. Skombinovať nepriame dôkazy smerom k náznaku pravdy o tom, čo bolo, viac svedčia pánu profesorovi. Ja sa na vec pozerám aj z inej strany. Veľmi by ma zaujímalo, ako takéto výstupy bádania rezonujú v kolegiálnej brandži pána profesora u dotknutých susedov naokolo ... Ale ten stolec a reťaz vzbudzujú úctu. Postojme pri nej....
GUSY
Pred 8 mesiacmi
Nádherné čítanie, detektívka s otvoreným koncom založená na skutočnom príbehu. Nefalšovaná profesorská heuristika s veľmi aktuálnou záverečnou vetou. ..... Čo sa týka krajiny Poľanov, patrili sem zaiste aj časti dnešného Slovenska. Severná hranica za čias vlády Štefana nebola totožná s hranicou Uhorska pred pádom monarchie. Za nepriamy dôkaz môžeme považovať obnovenie biskupského sídla v Nitre. Biskupstvu bola pridelená exteritoriálna jurisdikcia nad územím "comitatus Trenchiniensis", teda nad územím, ktorého začlenenie do Uhorska v 11. storočí nie je až tak jednoznačné. Symbolika orla môže indikovať aj na "vznešený" pôvod Benedikta, hoci primárne súvisí skôr so vzkriesením a nanebovstúpením Kristovho tela. Kristovu tŕňovú korunu pripomína zase koruna Svoradova. V podstate všetko čo smeruje ku Kristovi je vznešené, kráľovské. Kristus je kráľ a všetka moc a vznešenosť kráľa pochádza od Krista. Ten kto je Kristov, patrí mu kráľovská vznešenosť a úcta. A preto aj Legenda o Svoradovi a Benediktovi používa symboliku kráľovskú...