Vianočná esej o Repinovi a narodenom Kristovi

Mnohé sú priamo späté s Vianocami, ale niektoré sa mohli odohrať kedykoľvek.

Písal sa rok 1890, keď Iľja Repin veriacich na jednej usadlosti skôr pobúril než ohúril. Trávil leto u známych, kde sa stihol ešte tuhšie zaľúbiť, namaľovať päť portrétov a pre miestny kostol aj obraz Narodenie Krista. Bez anjelov, bez troch kráľov, bez pastierov s ovečkami, bez žiarivého nebeského svetla skrátka bez všetkých zaužívaných prvkov, ktoré zdôrazňovali najväčšiu kresťanskú udalosť.

Pocity miestnych? Príliš svetské, príliš domácke a do takej miery obyčajné až sa nebolo na čo pozerať. „Keď niet na čo pozerať, nech sa ľudia v chráme teda modlia,“ podotkol maliar v jednom z nespočetných epištolárnych dialógov a zasadol k ďalším tematicky bohatým projektom.

Vždy ich mal rozpracovaných neúrekom, a ako to vyzeralo v praxi, opísal on sám. „V Umeleckom časopise mi vytvorili charakteristiku maliarskeho remeselníka, ktorému je úplne jedno, čo maľuje, len aby maľoval. Dnes maľuje niečo z Evanjelia, zajtra národnú scénu na práve dajakú vychytenú tému, potom fantastický obraz z bylín, potom čosi tendenčného zamerania, následne psychologickú etudu, potom melodrámu v liberálnom štýle, hneď na to krvavú scénu z ruských dejín atď. Žiadna postupnosť, žiadny konkrétny cieľ v umeleckom zdokonaľovaní, všetko je náhodné, a tým pádom samozrejme aj povrchné... Sudcovia možno i majú pravdu, ale čo narobíš... od seba neujdeš.“

Zdalo by sa, že Narodenie Krista sa v bohatej tvorbe tohto umelca stratí, ale kdeže. Nebol by Repin Repinom, keby každé svoje dielo neozvláštnil prvkami, ktoré mu nedovolia splynúť s inými hoc aj oveľa pompéznejšími dielami. Veď v každom maliarskom žánri sa cítil ako doma. Portréty, výjavy z dejín aj súčasnosti, biblické a náboženské témy, scény zo života, krajinomaľby, skrátka do čoho sa pustil, menilo sa na zlato.

A vôbec, tento šťúply chlapík sťaby vyskočil z fantastickej rozprávky a živo si kontrastoval s realitou. Miatol zjavom, unášal prejavom, pričom jeho súčasníci kontakt s ním opisujú v nasledovnej schéme. Pozeráte na obraz, potom na autora, potom opäť na obraz, potom opäť na autora, a márne sa snažíte podchytiť aspoň akú-takú súvislosť. Medzitým vám aj smiešne príde, aj situácia nepustí.

Okrem toho Repinov hlas unášal do paralelného sveta. Intonácia, melodika, celkový dojem, to všetko tvorilo symbiózu, a zároveň sa vylučovalo s jeho výtvarnou tvorbou. Ako človek bol náladový, prchký, a tiež úctivý, hoc názorovo vyhranený. Dobre sa počúval a rovnako dobre sa aj čítal, čo popri iných postrehol aj mladý Kornej Čukovskij.

„Nech Repina podobne ako Čechova zavialo kamkoľvek, tiahlo ho k opisu mesta, k zachyteniu jeho atmosféry slovom, čo je dôležitá vlastnosť rodeného a vášnivého spisovateľa. Prečítajte si v korešpondencii Repina s priateľmi literárne obrazy Moskvy, Petrohradu, Čugujeva, Batumi, Suchumi, Varšavy, Ríma, Neapola, Londýna, Viedne aj ďalších miest, a uvidíte ako silno ho tiahlo k písaniu. Počas týždňa v Anglicku až s mladíckou nenásytnosťou hltá (jeho vlastný výraz) aj súd aj parlament aj kostoly aj galérie aj Krištáľový palác aj Westminsterské opátstvo aj divadlo, Temžu či City...“

Po príchode do rodného Čugujeva umelec vždy nanovo zdieľa pocity s priateľmi. „Bol som na svadbách, trhoch, panstvách, vo dvoroch, hostincoch, krčmách aj kostoloch... čo za nádhera, čo za skvosty! Na hlavách stuhy, kvety! A tie tváre! A tá reč!“ prečítal si v jednom z listov voľakedajší právnik Vladimír Stasov.

Tento umelecký kritik nadviazal kontakty s výtvarníkmi žijúcimi v zahraničí, podporoval skupinu peredvižnikov  a z bohatej korešpondencie dobre poznal Repinov literárny štýl. Presvedčiť maliara na písanie memoárov sa však podarilo až Čukovskému. Spolupráca spisovateľa s výtvarníkom, v ktorej prvý zaujal pozíciu redaktora a druhý – autobiografa, sa rodila pomaly. Doba si vyžiadala svoje a knižka Daľokoje blizkoje šla do tlače až v roku 1937 dávno po smrti autora.

Vďaka tejto knižke máme možnosť nahliadnuť do detstva jedného z najznámejších výtvarných umelcov v dejinách. Odkrýva nám osobitý svet vtedajšej kozáckej pevnosti Čugujev v Charkovskej gubernii, kde sa život s človekom nemazná. Malý Iľja je súčasťou tohto pestrého koloritu. Vidí neprávosti, vníma drsné ľudské charaktery, zažíva radosti, pozoruje šibalstvá starších chlapcov a prenasleduje ho choroba. Neraz sa započúva ako susedky dohovárajú mame, nech mu zajedná hrobček, ale o tom o pár riadkov nižšie. Veď neduživé chlapča sa dožije 86 rokov a pred odchodom na večnosť sa bude doťahovať s Kornejom Čukovským na syntaktických nuansách. Do písania sa mu nechce. Nie je presvedčený, že sú zaujímané mimo salónov a debát s priateľmi.

„Počas jesene a zimy 1912-1913 nám (mne a mojej rodine) Iľja Jefimovič každú nedeľu rozprával zážitky zo svojho života, a zakaždým sme ho nástojčivo prosili, aby ich zapísal a poslal do tlače. Boli to vynikajúce príbehy čo do obsahu, pútavosti, dynamiky aj literárneho šmrncu...“

Čukovský prechádza rukopisy, pracuje intuitívne, po čase  priznáva, že sa riadil skôr citom pre slovo ako skúsenosťami. Po prvej pripomienke a opatrnom pokuse napomenúť uznávaného maliara, aby „hodnotu výpovede nenechal rozplynúť v štylistickom chaose“.

„Pri všetkej úcte, Iľja Jefimovič, jazyk je na to, aby si ľudia rozumeli,“ zdôrazňuje počas redakčných úprav a odpoveďou mu zvyčajne bol vo vzduchu napodobnený ťah štetcom. Rovnakým gestom sa maliar rozlúčil aj s pozemským životom, zmierený s odchodom a v presvedčení, že aj na onom svete majú farbičky.

Prvé farby priniesol bratanec na Vianoce a šesťročného Iľjušu akoby vymenili. „Rýchlo preleteli sviatky s Troňkom. Ani sme z domu nevyšli, nič sme nevnímali len naše namaľované obrázky. Až som sa rozplakal, keď Troňka odchádzal. Chcel ma utíšiť, tak mi nechal svoje farby. Do maľovania som sa pohrúžil, ledva ma vedeli odtiahnuť k obedu a potom aj veľmi hrešili. Vraj od farieb som mokrý ako myš a ešte som z nich aj celkom osprostel.“

Chlapcovo detstvo sa však nieslo aj v znamení biedy, hladu, zimy, choroby. Mama šila kožuchy a počas skúšok tetky nešetrili predzvesťami o nadchádzajúcej smrti jej synčeka. „Ojój, beda-prebeda, umiera ti neborák,“ bedákali pokým chlapec ležal v posteli ľahostajne počúvajúc komentáre. Zvykol si. Len mámeňky mu prišlo ľúto, keď jej tetky susedy radili zajednať mu hrobček aj ušiť košieľku do truhličky. V spomienkach čítame viacero podobných scénok, prechádzajúcich do monológov všetečných susediek, ktoré chlapca chodili oplakávať za života. Sú v nich zachované všetky prvky plaču a pohrebného trúchlenia ibaže tu plačky vytvárajú ďalší rozmer tohto žánru a rozohrávajú dialóg so živým človekom a pripravujú ho na smrť. Chlapča sa ale stotožňuje s danou rolou a stáva sa rovnocenným partnerom. Taký živý predobraz Jakubka z Jakubiskovej Perinbaby, no má navrch.

Sebavedomie mu podrástlo s prvými farbičkami a pozícia čoskorého nebožtíka ho začala baviť. „A ty sa umrieť neboj. Do siedmeho roku, chlapček, narastú ti krídelká a poletíš rovno do raja. Hriechov si nenapáchal, nie ako my hriešnici, čo sa bijeme-otĺkame. Za tebou my ani nariekať nebudeme, veď za nás, aj za rodičov sa tam budeš Bohu modliť.

– A farbičky so štetčekmi tam budú? – opýtal som sa, lebo odrazu mi za nimi prišlo ľúto.

– Akoby nie, veď celý raj je rozkvitnutý: tam aj hlaváčiky modré sťa nebo, aj baza aj tŕpky – všetko v kvete, a tých ruží! Aj višne prepletené, a vôkol samá kalina, kalina...

– Ty nie to odpovedáš,  –  prerušujem ju. Pýtam sa na farbičky, čo sa nimi po papieri maľuje, a papier tam je?

– Papier? Vidíš ho, nezmara, papiera sa mu zachcelo! Pri Pánbožkovi všetkého nájdeš. Pekne ho poprosíš a dá ti aj papier.“

Rozhovor by pokračoval ďalej, keby do chyže nevošli mámeňka. Keď zistili, že všetečná tetka potajomky brala mieru synovi na truhličku, vyhnali ju metlou až sa zaprášilo a potom ešte dlho-predlho za ňou írečito vykrikovali.

Tatiana Stepanovna bola veriaca, po večeroch deťom čítala Puškina, Lermontova, Životy svätých a malý Iľjuša bol plný dojmov z literárnych obrazov, ktoré sa mu po nociach mihali pred očami. Jeho detskou túžbou bolo stať sa svätým.

„Raz, po mámeňkinom čítaní zo Životov svätých, a osobitne o svätom Markovi, som dlho nemohol zaspať. Stále silnejšie ma zachvacovala túžba byť svätým, lepšie povedané – utiahnuť sa na púšť... Skaly, priepasť, levy, a ja v horúčave bežím stále ďalej, leziem na horu vyššie a vyššie... Predstavu som mal jasnú: som ďaleko a bývam v jaskyni.“

S prípravami na dráhu svätca malý Iľjuša začal doma. „Za stodolou, kde sa začínal náš sad, vysoká ohrada delila dvor od ulice. Bolo to tiché miesto, kam nikto nevidí. Tu som sa dlho modlieval hľadiac do neba.“ V dospelosti bude všetko inak, a možno aj preto biblické či náboženské témy umelec dokázal priblížiť až spozemštiť. Jedným z mnohých príkladov je obraz Narodenie Krista.   

Repin mal skúsenosti s ikonopisectvom aj naštudovanú tvorbu európskych umelcov s tematikou Božieho narodenia, a pre túto scénu sa rozhoduje v rámci vlastnej umeleckej paradigmy. Obraz Svätej rodiny zachytáva v tichu a prítmí komornej atmosféry. Pri novorodeniatku sedí Mária, odetá v tradičnom odeve. Biela šatka, dlhý šat červenej farby, ktorý podľa mnohých odkazuje na synov osud, ale to bude až potom. Zatiaľ svoje spokojne bdejúce dieťa láska pohľadom. Pokým Máriu napĺňajú pocity čerstvého materstva, úlohou Jozefa je byť pozorný a starostlivý. Zobrazený je v tlmených farbách, jeho tvár letmo osvetľuje svieca postavená vedľa jasličiek, pri ktorých nechýba medená nádoba s bielym plátnom, ktorá symbolicky odkazuje na krst. Tmavý interiér presvetľuje mesačný svit a do okna maštaľky žiari betlehemská hviezda.

Nedeje sa nič viac, je tu pokoj a ticho bez prvkov, ktoré majú ohúriť, inšpirovať k súcitu či piete. Túto cestu zvolil Iľja Repin, aby zachytil veľkosť okamihu. Zobrazuje pocity matky, ktorá priviedla na svet dieťa a podčiarkol rolu pozorného, oddaného otca. Možno zázrak, možno realita, no v oboch prípadoch čisté rodičovské bytie, ktoré napĺňa zmyslom každé Vianoce.