Jeffrey Sachs: USA sú výborné v kázaní pravidiel, ale potom sa nimi neriadia

Prezident Donald Trump tvrdí, že Spojené štáty majú bezkonkurenčnú prevahu. Je to dnes skutočne tak?

Nie, nie je to tak, a práve toto nedorozumenie vedie k mnohým problémom a chybám v novej Stratégii národnej bezpečnosti. Preto bezpečnostná stratégia, ktorú navrhuje prezident Trump, nezlepší bezpečnosť USA, ale zhorší ju. Základnou myšlienkou národnej bezpečnostnej stratégie prezidenta Trumpa je, že sme takí mocní, že môžeme diktovať podmienky a nemali by sme sa obmedzovať takými staromódnymi vecami, ako sú Organizácia Spojených národov, zmluvy alebo dokonca normálne vzťahy s inými krajinami. A v rámci našej vlastnej hemisféry sme absolútne dominantní a môžeme krajinám v našej hemisfére hovoriť, čo majú robiť a čo nie. A ako vidíme v tomto prípade, môžeme im hroziť, zhromažďovať vojská a možno aj beztrestne zvrhnúť vládu. Myšlienka národnej bezpečnostnej stratégie je teda taká, že Spojené štáty sú najsilnejšou krajinou na svete a mali by ňou zostať, a vďaka tomu, že sú najsilnejšou krajinou na svete, zostávajú silné tým, že diktujú podmienky ostatným krajinám. 

Moja kritika je, že to všetko je trochu ilúzia. Nie sme všemocní. V skutočnosti je v prípade vojny na Ukrajine jasne vidieť, že Spojené štáty nedokázali diktovať, hoci sa o to 30 rokov snažili, rozšírenie NATO k ruským hraniciam. Rusko povedalo nie, došlo k stretom. To sa nestane. Spojené štáty nemôžu diktovať podmienky ani v iných častiach sveta. 

Môžeme sa udržať v bezpečí. Mali by sme s inými krajinami jednať so vzájomným rešpektom, aby sme posilnili našu bezpečnosť, a mali by sme sa vzdať ilúzií, že môžeme podľa ľubovôle zvrhnúť vlády alebo povedať latinskoamerickým krajinám, že nemôžu obchodovať s Čínou, čo je ďalšia podtéma tejto stratégie, pretože to všetko je arogancia, ktorá povedie k pádu, a nie opatrnosť, ktorá vedie k skutočnej bezpečnosti.

Vidíme zaobchádzanie s inými národmi ako s pešiakmi, s ktorými sa dá manipulovať podľa vlastnej vôle. Začalo sa to v ére Woodrowa Wilsona a Theodora Roosevelta?

Spojené štáty majú veľmi špecifickú históriu. A zaujímavé je, že to, čo Trump obhajuje, aspoň vo vzťahu k ostatným krajinám na našej pologuli, je to, čo nazýva dodatkom k Monroeovej doktríne.

Dodatok, ktorý pomenoval po sebe.

Samozrejme, Trumpov dodatok. Mali sme iného prezidenta, Theodorea Roosevelta, ktorého meno bolo spojené s iným takzvaným dodatkom k Monroeovej doktríne, ale úprimne povedané, ani Trump, ani Teddy Roosevelt si veľmi pozorne neprečítali, čo Monroeova doktrína skutočne hovorí.

Ste jedným z mála ľudí, ktorí si ju prečítali v celom rozsahu, a niektoré veci, ktoré si naši čitatelia prečítajú, budú pre nich nové.

Monroeova doktrína je zvyčajne zastaraná, pretože Spojené štáty sú v istom zmysle zodpovedné za západnú pologuľu. Ale to, čo prezident Monroe povedal, keď v roku 1823 poslal svoj siedmy odkaz Kongresu, sú tri ustanovenia. Prvé sa týkalo dôsledku vojen za nezávislosť ostatných krajín Ameriky a hovorilo, že novovzniknuté nezávislé krajiny Ameriky, ktoré získali nezávislosť od Španielska alebo Portugalska, by Európa nemala požadovať späť. Inými slovami, éra európskej kolonizácie alebo budovania impérií v Amerike skončila. 

Po druhé, Európania by nemali vysielať svoje vojská do Ameriky a po tretie, čo je v našej dobe takmer úplne zabudnuté, je reciprocita, ktorú Spojené štáty v rámci Monroeovej doktríny deklarujú. Teda že nebudeme zasahovať do európskych vojen a do bezpečnosti Európy. Monroeova doktrína bola teda v roku 1823 skutočne vyhlásená ako recipročná doktrína: vy sa nebudete miešať do našich záležitostí a my sa nebudeme miešať do vašich, pokiaľ ide o vojenské a bezpečnostné otázky. Neohrozujte nás a my sa nebudeme miešať do vašich záležitostí.

Ako sme sa teda dostali k 850 vojenským základniam v 80 krajinách po celom svete?

Pretože nie sme veľmi dobrí v reciprocite. Sme veľmi dobrí v tom, že hovoríme iným krajinám, čo majú robiť, ale v skutočnosti sa nesprávame podľa pravidiel, ktoré sme stanovili pre ostatných, inými slovami, nerobte iným to, čo im diktujeme, aby robili nám. Hovoríme, držte sa ďalej od našej pologule, ani sa k nám nepribližujte. Nesnívajte o tom, že by ste nám mohli hroziť kdekoľvek v Amerike, ale ak chceme mať vojenskú základňu na Ukrajine, Rusko do toho nemá čo hovoriť. Ak chceme vyzbrojiť Taiwan, časť Číny, Čína do toho nemá čo hovoriť. 

Inými slovami, môžeme povedať, ani sa nepribližujte na tisíce kilometrov, nemôžete mať prístavnú prevádzku v Paname, ktorú prevádzkuje hongkonská spoločnosť. To je hrozba pre Spojené štáty, ale my môžeme mať 750 alebo 800 vojenských základní v približne 80 krajinách sveta na hraniciach kohokoľvek, bez toho, aby nám niekto diktoval, čo máme robiť. Myšlienka zlatého pravidla sa teda na Spojené štáty nevzťahuje. 

Spojené štáty majú špecifickú históriu. Od začiatku boli imperiálnou mocnosťou, ale počas prvých stoviek rokov sa budovanie impéria odohrávalo na severoamerickom kontinente, spočívalo v porážaní domorodého amerického obyvateľstva alebo v útokoch na mexickú vládu a mexické územie, aby si Spojené štáty mohli privlastniť veľkú časť juhozápadu Spojených štátov, Kaliforniu a tak ďalej. Budovanie impéria Spojených štátov trvalo až do 19. storočia. 

Skončilo sa okolo roku 1890 a Spojené štáty hneď povedali, že je čas vybudovať medzinárodné impérium. V 90. rokoch 19. storočia zvrhli Havajské kráľovstvo a v roku 1898, na veľmi pochybných základoch, vstúpili do vojny s veľmi slabým a upadajúcim španielskym impériom a obsadili Filipíny, Portoriko a Kubu, ktoré si v podstate udržali. Kuba technicky získala nezávislosť, ale na základe takzvaného Plattovho dodatku si Spojené štáty vyhradili právo zasahovať do kubánskych záležitostí podľa vlastného uváženia po celé desaťročia. A preto máme dodnes kúsok Kuby, zátoku Guantánamo, kde sa nachádza základňa a väzenie. To je výsledok dobývania Spojených štátov v roku 1898. 

Krátko po víťazstve v španielsko-americkej vojne Teddy Roosevelt, ktorý bol predsa len skutočným imperialistom, vyhlásil svoj dodatok k Monroeovej doktríne, niečo veľmi odlišné. Povedal, že nielen Európa by sa mala držať stranou. Ale tiež povedal, že USA budú celkom explicitne policajtom západnej pologule, že môžeme zasiahnuť, aby sme napravili zlé správanie. Zaujímavé je, že jedným z dôvodov, prečo to povedal, bola práve Venezuela, pretože v roku 1902 opäť nesplatila svoj zahraničný dlh a Briti a Francúzi ostreľovali prístav v Caracase, aby Venezuelčania opäť začali splácať svoje dlhy. Teddy Roosevelt teda povedal, že sa o tento problém postaráme my. Nie Európania. My budeme policajti našej vlastnej pologule. Rooseveltov dodatok sa však stal licenciou pre mariňákov, aby pristávali kdekoľvek chceli v Strednej Amerike, na Kube, na Haiti, v Dominikánskej republike, kde opakovane vykonávali vojenské intervencie a operácie na zmenu režimu a zvrhli vlády. 

To viedlo k veľkej nestabilite a keď sa šiesty bratranec Teddyho Roosevelta, Franklin Roosevelt, dostal do Bieleho domu 4. marca 1933, vyhlásil politiku dobrého suseda. Odmietol dodatok svojho vzdialeného bratranca a povedal, že nebudeme zasahovať do vnútorných záležitostí iných krajín na našej pologuli. A to bol princíp, ktorého sa Roosevelt držal, a potom sa stal súčasťou Charty Organizácie amerických štátov, ktorá bola prijatá v roku 1948 a ktorá v článku 19 výslovne hovorí, že žiadna krajina by nemala zasahovať do vnútorných záležitostí iných krajín na pologuli. 

Potom prišiel Donald Trump. Jeho dodatok je desaťkrát znásobeným dodatkom Theodorea Roosevelta a hovorí, že nielenže sme policajti, nielenže môžeme rozkazovať iným krajinám, ale nie sme policajti len vo vojenských otázkach. Môžeme iným krajinám povedať, aby uzatvárali zmluvy len s americkými spoločnosťami. Nesmú uzatvárať zmluvy, obchodovať ani investovať s krajinami, ktoré nemáme radi, tým myslí Čínu. Trump to teda stupňuje a hovorí ostatným krajinám, že budeme riadiť celý vývoj na našej pologuli, a toto hromadenie vojenskej sily a zabíjanie ľudí na lodiach pri pobreží Venezuely je uplatňovaním toho, čo sa nazýva Trumpov dodatok. Je to veľká pýcha, veľká arogancia, ktorá sa zvyšku sveta nepáči, a nebude to fungovať, pretože je to obrovské zveličovanie americkej moci.

Zadržanie venezuelského plavidla v medzinárodných vodách americkou armádou bolo aktom pirátstva. Snahy Trumpa o narušenie, rozvrátenie alebo zničenie dobrovoľných ekonomických vzťahov medzi čínskymi a latinskoamerickými spoločnosťami sú porušením medzinárodných zákonov, ktoré Spojené štáty samy vytvorili.