7 dní v kocke: V Česku sa ide podľa vzoru Čaputovej. Demokracia ustupuje aktivizmu

Dnes o tieňoch Čaputovej v českej politike; o hlúpom nápade PS spochybňovať Benešove dekréty; o Ukrajine, kde vojnovú realitu opäť prekričali pozéri a gaučoví vojvodcovia a o „chat-control act“, ktorý umožní plošne sledovať súkromné správy a fotografie užívateľov sociálnych sietí.

Môžu médiá spolu s hlavou štátu spáliť návrhy na ministrov, ktorí sa im nepáčia? Môžu. Bolo to tak na Slovensku po voľbách 2023. A podobne tvrdo – mačetou – sa „editujú“ výsledky volieb aj v Česku.

Prezident Pavel má na stole takmer rovnaké noty ako kedysi prezidentka Čaputová. Je to pochopiteľné. Obaja sú kádrovo preverení. Uvedomelí. A správne zorientovaní. Čiže poslušní.

V tíme prezidentky Čaputovej sa chvíľu uvažovalo, že by nemusela vymenovať za premiéra Fica. Nakoniec sa to zamietlo ako riskantný scenár. A išlo sa na to osekávaním kandidátov na ministrov, ktorí by mohli príliš vyskakovať. Médiá, Lipšicova špeciálna prokuratúra a napokon aj prezidentka si podali Huliaka. Nominanta SNS na ministra životného prostredia.

Čaputová oznámila, že ho nevymenuje. Tvárila sa, že má na to právne dôvody. V skutočnosti boli jej dôvody len politické. Huliak by vraj mohol spochybňovať klimatickú politiku Bruselu.

A spochybňovať autority EÚ a ich uletené zelené nápady – to sa dnes nesmie.

Takmer rovnaký scenár sledujeme aj v Česku. Lebo ani tam voľby nedopadli podľa želaní strážcov poriadku. Prezident Pavel a jeho poradcovia sa najskôr hrali s myšlienkou, že zablokujú Babiša. Keď neuhol, spolu s médiami ostreľovali nomináciu Turka (Motoristé). Dôvod? Turek odmieta energetické sankcie, financovanie Ukrajiny, klimatickú kazajku EÚ…

Turek pod tlakom Babiša a vlastnej strany urobil ústupky. Vzdal sa ministerstva zahraničných vecí. Po novom mal nastúpiť na ministerstvo životného prostredia. No ani to sa Pavlovi nepáči. Odkázal, že Turka vo vláde nechce.

Dôvody sú vraj právne. No nikto ich nevidel. Turkovi sa vyčítajú napríklad rýchla jazda po diaľnici, neslušné reči, nejasnosti v majetkovom priznaní… To nie sú dôvody, ale zámienky. Skutočný dôvod je len ten, že Turek by mohol vybočovať z „generálnej línie“, ktorú zadefinovali novodobí politruci ako Foltýn. Podľa zadaní Bruselu.

Jednoducho, už aj v Česku sledujeme ohýbanie demokracie. A zápas proti volebným výsledkom.

Predstava, že prezident môže hodiť do koša návrhy na ministrov, ktoré sa mu nepáčia, je mylná.

Česko aj Slovensko sú zastupiteľské demokracie s parlamentnou formou vlády. Znamená to, že vláda sa zodpovedá parlamentu – zástupcom voličov. Nie prezidentovi. Ten smie blokovať len také návrhy, ktoré by ohrozovali ústavný poriadok.

Prax, ktorú presadzovala Čaputová a ktorú po nej presadzuje Pavel, je zhubná. Aj pre národné vlády, ktorým sa vlastne zakazuje presadzovať volebné sľuby. Aj pre budúcnosť EÚ.

Únia potrebuje zmenu kurzu – aby sa prestala správať ako finančná divízia NATO. A aby vrátila k presadzovaniu európskych záujmov: v ochrane európskeho priemyslu, voľného obchodu, zabezpečení energetických zdrojov, predchádzaní či tlmení konfliktov... Zmena je možná pod tlakom zdola, zo strany národných vlád.

Ak si kritiku, pochybnosti a tlak na zmenu centrálnej politiky zakážeme, EÚ sa zmení na žalár národov. A pri prvej väčšej kríze sa rozpadne. Ako každá umelina, ktorá sa odstrihne od koreňov – a stratí širšiu verejnú podporu.

Pri spoločných česko-slovenských problémoch ostaneme aj v druhom bode. Sociálni inžinieri z PS usúdili, že dobyjú slovenský juh. Maďarských voličov… Ako návnadu nasadili uznanie historických krívd a otvorenie Benešových dekrétov. Žiadajú vládu, aby ich prestala uplatňovať.

PS tým opäť potvrdilo, že je politicky retardované.

Otváranie československých povojnových dekrétov môže viesť k sérii žalôb, majetkových sporov a žiadostí o odškodnenie, ktoré presahujú hranice Slovenska.

Po prvé, pózovanie PS prelamuje dlhoročnú zhodu všetkých slovenských strán o nemennosti povojnového poriadku. Spochybnenie tohto poriadku by malo nebezpečné následky. Jednak preto, že by podkopávalo historické základy štátu. A potom preto, že by to mohlo spustiť reťazové spory.

Benešovým dekrétom a povojnovej politike Československa predsa predchádzala expanzívna politika horthyovského Maďarska. Po roku 1938 Maďarsko obsadilo veľkú časť slovenského juhu (vrátane Košíc) a vytláčalo z územia slovenské menšiny. Chceme otvárať aj tieto spory? Alebo pôjdeme ešte ďalej? K Trianonu a potrianonským útokom Maďarska na územia zo slovenského juhu?

Rany minulosti zasahujú obe strany, slovenskú aj maďarskú. Ich liečenie nemôže byť jednosmerné.

Po druhé, krotenie Benešových dekrétov by zasahovalo aj Českú republiku. Dekréty sa týkali nielen maďarskej menšiny, ale hlavne nemeckej v Česku.

Šimečka vyvolávaním duchov minulosti prelamuje aj ďalšiu dlhoročnú tradíciu slovenskej politiky – zhodu, že najbližším spojencom a priateľom Slovenska je Česko. Robiť vysoko výbušné jednostranné kroky bez konzultácií s Českom, ktorého sa tiež bytostne týkajú, je hazard so vzťahmi dvoch najbližších národov. Národov, ktoré spájajú spoločné štátne korene, spoločné záujmy. A spoločný povojnový poriadok…

Po tretie, ak by sa Šimečkove nápady presadili ako nová štátna politika Slovenska, obočie by museli dvihnúť aj v Poľsku. Veľkú časť povojnového Poľska tvoria bývalé územia Nemecka.

Hra progresívcov s Benešovými dekrétmi má potenciál otráviť vzťahy hneď s dvomi kľúčovými spojencami z V4. Českom aj Poľskom.

Šimečka v snahe vysávať maďarské hlasy a odstaviť Maďarskú alianciu (stranu, ktorá nezapadá do progresívneho programu) zašiel priďaleko. Potvrdil tým, že progresívci sú nekompetentní. Nerozumejú základným politickým otázkam. V záujme drobných a neistých ziskov pre PS riskujú veľké straty pre Slovensko.

Týmto nechceme ospravedlňovať Benešove dekréty ani povojnovú politiku. Áno, princíp kolektívnej viny bol nespravodlivý. Vyhlásiť ľudí za zradcov a kolaborantov, zbaviť ich občianstva a vyhnať ich z domovov – len pre ich nemecký či maďarský pôvod – bolo nemorálne.

Krivdy treba uznať a oľutovať. Prípadne aj odčiniť a zaviazať sa, že sa nesmú opakovať. Maďarská menšina si zaslúži rešpekt a ochranu.