Niet sa kam ponáhľať

Ešte nedávno som mal pocit, že sme v časovej tiesni. Že je o päť minút dvanásť pre všetko, čo bolo zanedbané a čo bolo potrebné urobiť, aby sme prešli ostrým civilizačným obratom a vyhli sa nárazu. V istom momente sa však zdalo, že búrka ustupuje. Nastalo ticho a s ním aj zvláštny pocit, že už niet kam ponáhľať sa. Bolo to, ako keby sa naplnili Kafkove slová: „Od určitého bodu už niet cesty späť. Tento bod musí byť dosiahnutý.“

Toto som si podčiarkol v Kafkových Aforizmoch, keď som mal osemnásť. Je to citát, ktorý nepotrebuje záložku, pretože je hneď na prvej strane. Vždy som si ho vysvetľoval tak, že pokiaľ je človek rozptyľovaný alternatívami alebo zápasí so životom nanečisto, nič poriadne z toho nevznikne. Nemyslím si, že by Kafka radil páliť za sebou mosty, hoci aj to je niekedy spôsob, ako sa vyhnúť plytvaniu časom a ušetriť energiu. Popri skúsenostiach tých, ktorí si polepšili nezvratnými krokmi, existuje aj pravda a zúfalstvo z nemožnosti návratu. Ale Kafka určite nemá na mysli zúfalstvo, keď horlí za dosiahnutie bodu, z ktorého niet návratu.

Ticho, v ktorom niet kam ponáhľať sa, nadobúda rozličné podoby. Niekedy je to pokoj v oku hurikánu. Uprostred všeobecnej hystérie je pre toho, ktorý už niekoľkokrát zažil takéto besnenie, ťažké brať vážne reprízu minulých udalostí.

Potom je tu ticho pred búrkou, predzvesť neodvratného. Niekto v tom tichu nemá ani čas otvoriť dáždnik, zatiaľ čo druhý zostarne v očakávaní nevyhnutného bez toho, aby sa dočkal trestu, o ktorý si koleduje, čiže bez toho, aby zožal búrku, ktorú zasial vetrom.

Tak či onak, už niet kam ponáhľať sa, pretože sme prekročili bod, v ktorom bolo ešte možné zvrátiť priebeh udalostí. Je čas zvoľniť krok. Zmieriť sa s tým, že komu niet rady, tomu niet ani pomoci. Netrápiť sa nad tým, čo zaniklo, a tešiť sa z toho, čo zostalo.

Nie je našou povinnosťou bojovať za iných bitku, ktorú sme už raz vybojovali a ktorá sa opakuje bez našej viny. Rovnako ako sa staré drámy odohrávajú v nových kulisách, tak sa aj herecké obsadenie mení v starých kulisách. A ako hovorí môj dobrý priateľ, bolo by trápne zostať na javisku po potlesku.

Hneď ako sa človek, pútnik večnosťou, zastaví, ponúkne sa mu pohľad na chrbty tých, ktorí sa ľahkovážne ponáhľajú smerom k apokalypse. Čas, keď už niet kam ponáhľať sa, samozrejme, nie je predurčený na beznádej, skepsu a rezignáciu. Je to čas patriaci modlitbám. Za potrebných, prenasledovaných, ale aj za zblúdených, oklamaných, zradených. Dnešným slangom povedané, deväť z desiatich mystikov radí hovoriť radšej s Bohom o hriešnikovi, ako s hriešnikom o Bohu. Má to logiku: hriešnici sú alergickí na Šéfa, zatiaľ čo Šéf má s hriešnikmi božskú trpezlivosť.

Áno, dorastá nám tu digitálna, povrchná a zároveň militantná mládež, trpiaca klimatickou úzkosťou a hybridnou identitou. Sú to potomkovia atomizovaných, potetovaných lenivcov, ktorí podľahli konzumu na úver a uviazli v sociálnych sieťach a názorových bublinách. Ľudí, ktorí zleniveli, stlstli a ustrnuli intelektuálne, mentálne a duchovne, pribúda exponenciálne a bolo len otázkou času, kedy sa stanú väčšinou a stelesnia novú európsku, respektíve atlantickú normu.

Jednoducho povedané, všetko, čo bolo včera nenormálne, sa stáva normálnym. Huxleyho Prekrásny nový svet sa stáva realitou pred našimi očami. Včerajšia nočná mora sa zmenila na dnešný splnený sen. Len čo sa človek zastaví, panoptikum, ktoré ho obklopuje, nadobúda jasné kontúry a začne byť zrejmé, že vo svete, ktorý sa obrátil hore nohami, sú ľudia nevyhnutne padnutí na hlavu. Keď držať krok s dobou nie je výzva, ale prekliatie, je čas nechať dobu plynúť. S vedomím, že aj tak nezájde ďaleko, ako tá lož, ktorá má krátke nohy.

Proste niet sa kam viac ponáhľať. Toho dobrého, čo pre seba vzájomne môžeme spraviť, je viac, ako sa dá stihnúť.