7 dní v kocke: Organizátori protestov urobili chybu. Bola to paródia na November

Dnes o infantilných novembrových protestoch s parodickým účinkom; o prevychovanom komunistovi Petrovi Pavlovi, ktorý sa zdráha vymenovať víťaza volieb za premiéra; o slabnúcich amerických kartách a o planom poplachu v Smere.

November – kedysi ikonický sviatok slobody a demokracie – mal vo vydaní 2025 vrcholne trápny, infantilný charakter. Sviatok si prisvojila hysterická opozícia. A uvrieskaní študenti s kriedou, ktorých povolala do boja ako „posily“.

Vystúpil aj nový hrdina progresívneho tábora Muro, ktorý sa čarbancom na chodníku premiéra pýtal, ako chutí… Nie, nebudeme to rozpisovať. Túto úroveň prenecháme progresívnym hlavám. Jeho vystúpenie sa rýchlo ukázalo ako chyba, ktorá strápnila celé protesty. 

Nebola to jeho chyba. Chlapec za nič nemôže. Bola to chyba tých, ktorí ho použili (bájkarov zo spolku Mier Ukrajine). Výsledok vyzeral ako paródia na November. 

A ako 3D karikatúra progresívneho tábora.

Bolo to nešťastné, ale príznačné pre dobu. Podčiarklo to mentálny úpadok, ktorým prechádza časť spoločnosti. Tá časť, ktorá sa vyhlasuje za bojovníkov v službách slobody, demokracie a pokroku.

Kto zažil Nežnú revolúciu, musel vidieť a cítiť, že toto nemá s odkazom Novembra spoločné vôbec nič. November 1989 bol vznešený. Bol hnutím s vysokými, dokonca s tými najvyššími ideálmi. Sloboda, nezávislosť, spravodlivosť, suverenita jednotlivcov aj národov, rovnosť, spolupatričnosť… Ľudia cítili skupinovú eufóriu. Skupinový pocit šťastia a radosti.

Ešte aj spory a hádky boli vtedy svojím spôsobom pekné. Ako niečo, čo celkom prirodzene patrí k slobodnej spoločnosti. Užívali sme si to. Aj keď, netrvalo to dlho.

Toto dnes? To bola prehliadka prízemnosti, tuposti, chorobnej frustrácie, nenávisti a úbohosti. Bola to výstražná správa o tom, kam sme sa po 36 rokoch dopracovali. Dalo by sa to výstižne opísať Murovým slovníkom.

Všetci zrejme cítime, že takto sme si budúcnosť a úroveň verejného priestoru nepredstavovali. Je nízka – a na oboch koncoch, vládnom aj opozičnom. Odkaz Novembra je v ťažkej kríze.

Tí jednoduchší si vystačia s nenávistným vyvreskovaním „lebo Fico“, „lebo Putin“. O tom bol ich protest. O tom boli ich noví afektovaní hrdinovia.

Tí bystrejší chápu, že problém je oveľa hlbší. Vo fáze úpadku a krízy nie je len slovenská spoločnosť. Vo fáze úpadku a krízy je prakticky celá západná spoločnosť, ktorú sme vtedy, počas revolúcie, s otvorenými ústami obdivovali.

Systém, ktorý nás mal pozdvihnúť, nás nepozdvihol. Koroduje. Degeneruje. A nie, nie je za tým Fico. Ani Putin. Ani „temné sily“, o ktorých hovoria progresívni kazatelia (s vážnou tvárou a nie veľmi príčetným pohľadom).

Je za tým zákon. Systém, ktorý prináša viac úžitku ako škôd, funguje. A prekvitá. Systém, ktorý to už nedokáže, upadá.

Platí to aj o západnom systéme, ktorý je kombináciou kapitalizmu a liberálnej demokracie. Vrcholovú formu má dávno za sebou a dnes je, veľmi mierne povedané, prehnitý a skazený. Smrdí ako čert.

Dnes stojíme pred základnou otázkou: či treba pokazený systém opraviť, alebo nahradiť novým. Odpovede presahujú možnosti prehľadu týždňa. Zatiaľ si vystačíme len s dvoma tvrdeniami. Oprava v réžii západných progresívcov (cenzorov) dopadla katastrofálne. A nový, respektíve lepší systém, nikde nevidieť. Ani v Rusku, ani v Číne či v arabskom svete.

V najbližších rokoch si zrejme budeme musieť vystačiť s rekonštrukčnými prácami. Aby sa obnovili základy, ktoré kedysi dobre fungovali: sloboda slova a presvedčenia, voľná súťaž nápadov, rešpektovanie oponentov, rešpektovanie volebných víťazov, vyvážené konkurenčné prostredie, ktoré poháňalo ekonomiku a rast.

Základnou výhodou západného človeka bolo vždy to, že mal na výber. Z tovarov, služieb, strán, nápadov, presvedčení. Ponuka, ktorá zlyhávala, bola rýchlo nahradená niečím lepším.

Na tom vyrastala a na tom prosperovala západná spoločnosť. Fungovala dovtedy, kým bola slobodná. A prestáva fungovať po tom, čo nám „globalisti“ začali predpisovať, čo si máme a čo si nesmieme myslieť, s kým máme a s kým nesmieme obchodovať.

Pokiaľ ide o Slovensko, mali by sme sa nahlas dožadovať toho, čo nám bolo sľubované: že sa bude rešpektovať náš hlas. Náš hlas v EÚ, náš hlas v NATO, kde sme mali mať – tak nám hovorili – právo veta. Aby sa nestávalo, že budeme donútení konať proti vlastným záujmom.

V skratke: sľubovali nám, že poslušnosť voči Moskve nebudeme musieť vymeniť za poslušnosť voči Washingtonu, Londýnu, Bruselu.

Dozrel čas urobiť zúčtovanie. Čo sa nám sľúbilo, čo sa nedodržalo. Alebo čo sme si sami v Novembri sľúbili – a čo sme nedodržali. Možno aj preto, že sme sa nechali prekričať propagandou cudzej moci. A jej záujmami, ktoré už nerešpektujú tie naše.

Základom riešení je pomenovať a priznať problém. A potom opravovať chyby.

Po pondelku vieme, že tí, čo vyvreskovali na námestiach frázy o slobode a demokracii, toho veľa nepomenujú. Nemajú na to predpoklady.

Nie sú v dobrej mentálnej kondícii.

Kým sa nepreberú, mali by si ísť (spolu s deťmi z ich tribún) kresliť.

Aj v susednom Česku boli oslavy 17. novembra zvláštne. Prezident Petr Pavel – prevychovaný komunista – rečnil o slobode a ešte viac o demokracii. V ten istý deň poučil ľudí, že zrejme nemôže vymenovať za premiéra víťaza volieb. Aspoň nie dovtedy, kým si nevyrieši konflikt záujmov ako vlastník Agrofertu. Strane ANO poradil, aby si hľadala nového lídra alebo nového premiéra.

Babiš dostal úlohu predať podnik, ktorý celý život budoval. A keďže to neurobí, narazí na prezidenta. A na riziko, že možno nebude vymenovaný za predsedu vlády.

Pavel už pred voľbami varoval, že bude mať s Babišom ako premiérom problém. 

Babiša vopred varoval, že ani on, ani nikto z jeho partnerov nesmie spochybňovať členstvo Česka v NATO a EÚ. A nikto nesmie spochybňovať ani záväzky Česka, ktorými sa myslí tvrdo protiruský a provojnový kurz. To bola hlavná výhrada Pavla.

Ako druhý a menší problém spomenul Babišov Agrofert a jeho spory s Českou republikou a EÚ pre dotáciu na Čapí hnízdo.

Prvý problém Babiš vyriešil. Hnutie Stačilo, ktoré žiada zmenu režimu, sa nedostalo do parlamentu. Turek s Okamurom sa zas zaviazali, že budú rešpektovať členstvo Česka v EÚ a NATO.

Druhý problém Babiš vyriešil tiež – tak, ako to žiada európska prax. Vlastniť súkromný majetok (aj firemný) predsa môže. Je to jeho ústavou chránené právo. Počas výkonu verejnej funkcie nemôže podnikať, teda riadiť firmy. Babiš sa vzdal aj riadenia firiem, aj spravovania majetku.

Prezidentovi to nestačí. Bude žiadať viac. A viac nemôže dostať, ani ak by Babiša zlomil. Predaj kolosu ako Agrofert by predsa trval roky.