Prečo na Slovensko prúdia tisíce neeurópskych pracovníkov, keď má 166-tisíc nezamestnaných

Slovensko, podobne ako západné a severské štáty v 70. až 80. rokoch minulého storočia, stojí podľa viacerých ukazovateľov na prahu veľkej demografickej premeny.

Notoricky známe problémy, ktoré sa skloňujú už od vzniku samostatnej republiky, ako sú nízka pôrodnosť či rýchle starnutie populácie, totiž uplynulé roky dopĺňa vlna utečencov z Ukrajiny a masa pracovníkov z Ázie.

Pristavme sa pri poslednom fenoméne. Marker minulý mesiac tento jav ilustroval na príklade Indov. Tých už na Slovensku zrejme pracuje viac ako Srbov, čo podľa všetkého potvrdí ďalšia aktualizácia štatistík Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR).

Indovia, ktorých u nás pracuje zhruba deväťtisíc, však nie sú jedinou skupinou migrantov, ktorí pod Tatrami zažívajú boom. Prácu vo veľkom dostávajú napríklad aj Uzbeci (takmer štyritisíc) či Filipínci (takmer tritisíc). Všetky tieto národnosti sa pritom do roku 2020 na Slovensku v podstate nevyskytovali.

Vzhľadom na to, že úrady u nás v tomto čase evidujú vyše 166-tisíc nezamestnaných a voľných pracovných miest máme „iba“ asi 114-tisíc, vyvstáva otázka, či sme na import pracovnej sily z kultúrne a hodnotovo odlišných krajín skutočne odkázaní.

Ako je na zjavné, k odpovedi na túto dôležitú otázku sa nedopátrame prostým odčítaním dvoch spomenutých čísiel a je podstatne zložitejšia.

Našu krajinu totiž trápi fenomén nazývaný štrukturálna nezamestnanosť. Ten vytvárajú predovšetkým rozhodnutia investorov neponúkať prácu v miestach s najvyšším dopytom, nesúlad kvalifikácie absolventov s dopytom na trhu práce, nízka pracovná mobilita, zásadné technologické zmeny či sociálne faktory ako sú chudoba, závislosti či slabé pracovné návyky.

Hoci sa slovenská legislatíva pri obsadzovaní tej-ktorej voľnej pracovnej pozície riadi zásadou uprednostňovania domáceho pracovníka pred zahraničným, práve z dôvodu súhry týchto faktorov sa náš pracovný trh otvára cudzincom aj v kontexte existencie desiatok tisíc Slovákov bez práce.

Z odpovedí, ktoré Markeru v tejto veci zaslala tripartita (teda štát, zamestnávatelia a odbory) vyplýva, že dovoz cudzincov nie je pre žiadnu stranu preferovaným riešením, ale neraz ho – najmä podnikatelia a štát – rámcujú ako jediné možné.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVR) v odpovedi pre Marker uviedlo, že „podporuje riadenú a regulovanú pracovnú mobilitu štátnych príslušníkov tretích krajín“. Dodalo však, že sa to týka len tých odvetví, v ktorých vznikajú problémy s obsadením pracovných pozícií.

Domácu štrukturálnu nezamestnanosť sa paralelne s tým snaží riešiť národnými programami a iniciatívami ako Práca namiesto dávok, Finančné stimuly pre zamestnanosť alebo Zručnosti pre trh práce.

„Na Slovensku sa nám vďaka týmto projektom podarilo vytvoriť od mája minulého roka 12-tisíc nových pracovných miest, udržať 35-tisíc pracovných pozícií a pripraviť na trh práce viac ako 100-tisíc ľudí,“ doplnilo pre Marker tlačové oddelenie rezortu Erika Tomáša (Hlas).

Zamestnávatelia medzitým tvrdia, že hoci sa vláda problematiku snaží riešiť, „výsledok nie je taký, aby mohli byť aj štát, aj zamestnávatelia a napokon aj zamestnanci spokojní,“ uviedol pre Marker viceprezident Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ) Pavol Piešťanský. Podľa jeho mienky majú opatrenia rezervy najmä v byrokracii, cielenosti a efektívnosti.

Upozornil tiež na fakt, že hoci štát podniká proaktívne opatrenia, na druhej strane situáciu sťažuje vysokou cenou práce, respektíve vysokým daňovom-odvodovým zaťažením. „Alarmujúce je, že aj firmy, ktoré kedysi na Slovensko prišli, teraz zo severu či východu Slovenska odchádzajú,“ povedal o situácii v najťažšie skúšaných regiónoch.