Spomeňme si, o čo nám išlo v Novembri 1989

V týchto dňoch si pripomíname 36. výročie Novembra 1989. Je to udalosť, ku ktorej sa hlásime, ktorej význam považujeme stále za platný, a ktorej odkaz považujeme za hodný rozvíjania.

November považujeme najmä za obnovenie našej slobody a nastolenie demokracie. Preto v tieto dni bilancujeme, čo sa s týmito základnými hodnotami stalo. So znepokojením konštatujeme, že tieto hodnoty boli v posledných rokoch v značnej miere degradované a v značnej miere sa strácajú, a že v niečom sa v novom šate vracajú pomery spred Novembra.

V roku 1989 sme dokázali pomenovať vtedajšiu krízu komunistického systému, hoci systém dlhodobo túto krízu nechcel priznať a snahu o jej pomenovanie označoval za protištátnu činnosť.

Dnes prechádza krízou spoločnosť Západu a jej štruktúry, ktorých sme súčasťou. Snaha pomenovať túto krízu však býva označovaná za protieurópsku, protizápadnú či dokonca proruskú, a teda akoby nepriateľskú aktivitu.

Pred rokom 1989 sa komunistický režim domnieval, že svoju domácu krízu dokáže zakryť poukazovaním na chyby Západu. Pritom tie chyby nám boli známe, ale chceli sme, aby sa riešili problémy u nás doma.

Dnes sa kríza Západu zakrýva poukazovaním na chyby Ruska, najmä na ruskú inváziu na Ukrajine. Pritom tie chyby poznáme, nepopierame ich a ruskú inváziu sme odsúdili. Chceme však, aby sa riešili problémy u nás doma a problémy v inštitúciách Západu, ktorých je Slovensko členom.  

V roku 1989 sme odmietli pavedecké ideológie ako marxizmus-leninizmus a vedecký komunizmus, pretože boli nerozumné. Odmietli sme utópiu a zamieňanie vedy s ideológiou.

Dnes je nám vnucovaná pavedecká LGBT+ rodová ideológia, multikulturalizmus či maximalistické politiky ochrany životného prostredia, ktoré sú nerozumné.

V roku 1989 sme povalili systém spôsobom, ktorý dostal meno Nežná revolúcia, pretože bol sprevádzaný okrúhlym stolom, rokovaním a miernosťou.

Dnes sa agresívny prístup, otvorená hrubosť až obscénnosť stávajú akceptovateľnými prostriedkami politického boja, hoci by nimi nikdy nemali byť. 

V roku 1989 sme požadovali slobodné, informujúce a pluralitné médiá. Chceli sme slobodu vyslovovať názory bez strachu zo sankcie.

Dnes máme na Slovensku uniformitu médií hlavného prúdu, pričom tie médiá, vrátane verejnoprávnych, namiesto informovania a prinášania dôležitých faktov sa snažia ľudí vychovávať na svoj obraz, a médiá prinášajúce iný pohľad musia rátať s nálepkou dezinformátorov, prípadne aj so zákazom. Hovoriť slobodne svoj názor znamená značné riziko stať sa obeťou nálepkovania a marginalizácie.   

V roku 1989 sme odmietli spôsob vládnutia na základe udavačstva a masového sledovania občanov štátom.

Dnes sa objavujú na verejnosti zoznamy údajných proruských osôb a organizácií. Dokonca aj štátne inštitúcie označovali a nahlasovali im nepohodlné názory spoločnosti Meta, hoci mnohé z nich boli a sú pravdivé.

V roku 1989 sme si obnovovali historickú pamäť a spoznávali opäť historické udalosti a postavy, ktoré boli odsúdené na zabudnutie.

Dnes dochádza k prepisovaniu histórie a sú nám bežne zamlčiavané fakty a udalosti, ktoré odhaľujú príčiny dnešného krízového stavu v politickej oblasti aj v otázkach vojny a mieru, napríklad v otázke vzniku vojny na Ukrajine.    

V roku 1989 sme odmietli komunistický systém ako globálny nadnárodný systém s nadnárodnou internacionalistickou filozofiou a politikou. Odmietli sme jeho zločiny a odsúdili sme ich.

Dnes sa zločiny komunizmu bežne začínajú vydávať za zločiny Ruska.

V roku 1989 sme sa oslobodili spod podriadenosti voči sovietskej veľmoci, s ktorou sa dovtedy nesmelo nesúhlasiť a vyjadrili sme želanie stať sa súčasťou európskych štruktúr.

Dnes sa na Slovensku pretláča predstava, že nesúhlas s názorom mocenských centier Západu je neprípustným prejavom protieurópskosti, a z centra EÚ pociťujeme nevôľu, keď Slovensko povie svoj úplne legitímny názor, ktorý sa opiera o podporu väčšiny spoločnosti.

V roku 1989 sme prekvapili celý svet unikátnym využitím princípu nenásilia, ktorým sme povalili komunizmus.

Dnes patrí k bilancii nášho civilizačného okruhu politika, ktorá vedie k zbytočnej vojne, či dokonca zbytočnú vojnu priamo začína, a naše Slovensko je vo vleku tejto politiky.   

V roku 1989 sme odstraňovali Železnú oponu, ktorá bola západne od nás, pričom sme sa opierali aj o politiku Michaila Gorbačova, do ktorej sme vkladali nádej. Vtedajšia vízia československého prezidenta Václava Havla predpokladala spoluprácu medzi Západom a Ruskom a koniec vojenského napätia medzi Západom a Sovietskym zväzom.

Dnes je Slovensko už dlho súčasťou politického trendu jednostranných politicko-vojenských rozhodnutí nášho civilizačného okruhu bez potreby skutočného dialógu. Tento trend doviedol Západ v spojitosti s následnou inváziou Ruska k tragédii Ukrajiny a na pokraj svetovej vojny. A k hrozbe vzniku novej železnej opony východne od nás.    

V roku 1989 sme volali po víťazstve pravdy a odmietli sme život v dvojtvárnosti, do ktorej nás tlačil systém, keď jedno sme mohli hovoriť v rodinách, a iné sa hovorilo na verejnosti, v médiách a na pracovisku.

Dnes prežívame tlak na opätovnú dvojtvárnosť a rešpektovanie dvojakého metra. Niektoré vojny sa tolerujú, iné, aj keď sú podobné, sa odsudzujú. Slovensko aj celý náš civilizačný okruh sa hlási sa k právam na náboženskú slobodu, na používanie jazyka menšín, k boju proti korupcii. Ale v prípade niektorých krajín, v ktorých korupcia a porušovanie tých práv bujnie, sa u nás rozmáha privieranie očí nad tým a popieranie.

Rok 1989 mohol priniesť zmenu aj preto, lebo ľudia, ktorí viedli zápas za slobodu, či už to boli členovia Charty 77 v Česku, alebo predstavitelia podzemnej cirkvi na Slovensku, si počínali rozvážne, predvídavo, zodpovedne, s pokorou, trpezlivo, so zmyslom pre realitu a so správnym odhadom toho, čo je možné.

Dnes konštatujeme, že politické a mediálne elity nášho civilizačného okruhu, ktoré sa dostali do pozícií po generácii, ktorá zvíťazila v minulej studenej vojne, nedisponujú takými potrebnými vlastnosťami. Chýba im pokora, schopnosť diplomacie a načúvať iným, aj schopnosť odhadovať naše možnosti pri dosahovaní ambicióznych plánov, zmysel pre realitu.

Výsledkom je súčasný stav. Situáciu považujeme za vážnu, potrebujeme zmenu myslenia.

Slovensko musí preukázať odvahu, trpezlivosť a múdrosť. 

Ak spoznávame rozdiel medzi tým, čo sme chceli, žiadali a vybojovali v roku 1989, a tým, čo je dnes, potom vieme, čo treba robiť.

Naše národné a občianske spoločenstvo musí preukázať odvahu, trpezlivosť a múdrosť. 

Aby sme dokázali hovoriť pravdu, bojovať za ňu, a to aj za cenu osobnej obeti.

Aby sme dokázali byť solidárni aj s inými vo veciach, kde sú v práve.

Aby sme dokázali odmietnuť falšovanie dejín, metódu dvojakého metra a dvojtvárnu politiku.

Aby sme dokázali v medzinárodnej politike zohľadniť záujem nadnárodných celkov, ktorých sme súčasťou, ale zároveň aby sme dokázali trvať na svojom názore a na našom záujme, ak sme presvedčení o našej pravde, hoci mocnejší partneri hovoria čosi iné, pretože ani Slovensku, ani nadnárodnému celku neprospeje, ak budeme prikyvovať nepravde a nespravodlivosti.

Aby sme dokázali mocným tohto sveta vysloviť náš nesúhlas s nerozumnými zámermi, najmä so zbytočnými konfliktmi a s nespravodlivou vojnou.

Aby sme pochopili, že na presadenie hodnôt, o ktoré sme sa snažili v roku 1989, treba zápas mnohých generácií.

Aby sme dokázali dávať priestor diplomatickému riešeniu konfliktov pred vojenským riešením vždy, keď prostriedky diplomacie ešte nie sú vyčerpané.

Aby sme sa vždy dokázali zastať kultúry dialógu na našom Slovensku, v styku s našimi susedmi, aj v našom pôsobení v nadnárodných štruktúrach a v medzinárodnej politike vôbec.

Aby sme mali stále na zreteli, že pre uchovanie našej národnej a občianskej slobody je potrebný náš zodpovedný prístup k nej.

Aby sme vo verejnom živote dokázali udržať civilizovanú, kultúrnu komunikáciu a vyvarovali sa konania, ktoré vedie k studenej občianskej vojne.

Aby sme na Slovensku aj v medzinárodnej politike podporovali len také rozhodnutia, ktoré sú užitočné a neprinášajú negatívne nepredvídané účinky a konflikty.

Aby sme doma aj vonku boli schopní načúvať iným. Netreba hneď poslúchnuť, ale treba premýšľať o tom, čo sme počuli.

Aby sme boli schopní rozpoznať a odmietnuť utopické, iracionálne ideológie, ktoré škodia jednotlivcom aj spoločnosti.

Takto vidíme dnes odkaz 17. novembra a stojíme si za tým.

Vladimír Palko, publicista

Ivan Hoffman, novinár

Božidara Turzonovová, členka SND

Jaroslav Daniška, novinár

Henrieta Hrinková, účastníčka študentského pochodu 16. novembra 1989

Milan Bočkay, výtvarník

Dag Daniš, novinár

Vladimír Kordoš, výtvarník

Martin Homza, historik, VŠ pedagóg

Anton Chromík, právnik

Jozef Sádovský, bývalý prednosta OÚ a starosta obce

Peter Šoltés, historik

Jozef Švorec, VŠ pedagóg

Marián Kuna, VŠ pedagóg

Miroslav Mališ, básnik a prozaik

Patrik Daniška, právnik, Inštitút pre ľudské práva a rodinu

Tomáš Kováčik, rodinne a prolife angažovaný občan

Marek Novák, Iniciatíva na podporu cností vo verejnom živote