Sergej Jesenin a dumky spod briezky

Jesenné dopoludnie. Brezový háj tichučko šumí, slnečné lúče sa veselo pohrávajú so žltnúcim lístím, v diaľke počuť kukučku. Na voňavej tráve sa vyhrieva deväťročný šuhajko. Ruky založené pod zlatistou hlavou, oči prižmúrené, v ústach stebielko, na líci škrabanec všade samá modrina.

Niečo si ševelí, ale kdeže, nie sú to detské riekanky, už je oveľa ďalej. Veď čítať ho naučili v piatich rokoch a teraz si veršuje. Možno sú to častušky. Dospelácke, roztopašné, drzé, aj smutné-neveselé. Vie ich neúrekom, ich melodiku má pod kožou, a pokým iní by sa natrápili, jemu vychádzajú samé: striedavý rým, cez ktorý vynikne rytmus, trošku vtipu-dôvtipu a hotovo. Špirála osudu sa takto pod tlakom bujnejúceho talentu dáva do pohybu, ešte pár rokov a roztočí sa v divokom tempe. Ale nepredbiehajme, veď svetlovlasý šuhajko zatiaľ nič netuší.

Len pred chvíľkou dobojoval s chlapčiskami, pod okom má monokel a zakrvavené koleno mu škodoradostne vykúka z roztrhnutých plátenných nohavíc. To zas bude prekárania. Len čo ho zočia bábuška, začnú lamentácie. „Stará, nebedákaj toľko! Chlapča len z pirohov nezmocnie, musí sa so šarvancami pootĺkať!“ zvolá ded a hneď sa chytí s chlapcom za pasy.

Boj je to nerovný. Ded je silný. Má veľké zrobené ruky, sú samý mozoľ. Šuhajko podchvíľou skončí na zemi a pošúcha si nové odreniny. Bábuška dedovi vynadajú do starých čertov a šomrúc sa poberú do chalupy. Veď z takého pekného chlapčaťa má vyrásť junák svetu pre radosť, a nie voľajaký chuligán. Bedákanie zatíchne v chalupe, ide navariť kaše. Všetci prídu k stolu vyhladnutí, a čochvíľa si po kúsok chleba zájdu aj žobráci, čo sa túlajú po okolí. Vedia, že z tejto chalupy im vždy dajú najesť.

Šuhajko sa zapozerá na oblaky. Odrazu ho pošteklia spomienky na leto. Kosba nemala konca-kraja a po celodennej lopote - čľup do riečky. Voda, tá ho baví. Popri lenivo tečúcej Oke nedokáže prejsť bez toho, aby do nej neskočil. „Ešteže ma naučili plávať“, uškrnie sa. Hodiny plávania raz zachytí v autobiografických poznámkach.

„Moji strýkovia boli chlapíci samopašní a náruživí. Ako tri a pol ročného ma posadili na neosedlaného koňa a hneď galopom. Pamätám si, že som skoro zošalel a z celej sily sa držal hrivy. Potom ma učili plávať. Strýko Saša ma naložil do loďky, a keď sme boli ďaleko od brehu, zobliekol mi košeľu, a hodil ma do vody ako šteňa. Vydesený som nemotorne plieskal rukami a pokým som sa zadúšal, on vykrikoval „Ej, čo si len hoden, darebák!“. Slovo darebák bolo uňho láskavým. No a po čase, mal som voľajakých osem rokov, druhému strýcovi som robil poľovníckeho psa a plával som v jazerách po odstrelené kačice.“ Také obyčajné chalanské detstvo, ku ktorému patria aj pästné súboje.

Bitky veru hej, tie mu idú, a všetci to vedia. Aj Jegorka od susedov, čo už je vysoký ako kostolná vež, poriadne schytal. Dnes sa až rozplakal, keď si utieral krvavý nos. ʽNo a Peťka, ten schytá tiež, len čo ho zbadám, a vôbec, všetkých zbijem, keď budú robiť prieky.ʽ Chlapča sa opäť podvedome uškrnie. Akoby šípilo, že už veľa vody nepretečie a pobije sa s básnikmi. O priazeň čitateľov aj o umeleckú pravdu, veršami aj päsťami. Budú to čudné príhody, ktoré splynú s ďalšími ešte oveľa čudnejšími do ucelenej výpovede o dobe, keď svet zamrie na prahu katastrofy, a po tom čo päste ochabnú, v súperoch zahučí prázdnota.

Bitka s Borisom Pasternakom sa odohrá v istej redakcii, ale vôbec neprebehne v štýle bohatierov z bylín, ktoré obom aktérom bábušky rozprávali tým nenapodobiteľným hlasom zvláštnej farby. Celkový dojem v spomienkach s prvkami pamfletu zachytí Valentin Katajev, budúci autor detskej prózy.

Parafrázujúc ním opísaný zážitok bitka prebehne nasledovne. Ten nižší „po dedinsky“ chmatne protivníka pod krk a druhou rukou sa mu pokúsi vylepiť zaucho. Ten vyšší v rozgajdanom obleku s odtrhnutými gombíkmi sa so všetkou neohrabanosťou inteligenta z celých síl posnaží trafiť päsťou do lícnej kosti súpera, ale ani za svet sa mu to nepodarí. Nikto netuší, prečo sa tí dvaja bijú, ale výsledkom bude vydesená sekretárka, zachraňujúca všakovaké písomnosti a váhajúca, či vybehnúť na ulicu alebo sa radšej skryť v maličkom kabinete istého redaktora. Ten zatiaľ zhrbene sedí nad písacím stolom a tvári sa, že vôbec nepostrehol ako sa bijú dvaja najznámejší básnici v krajine.

Nuž jedna vec je autobiografia, no vždy sa nájdu aj spomienky priateľov či známych, obdivovateľov, závistníkov alebo niekto, čo si z konfliktu robí žarty. Davy týchto všetkých dunivo prehrmia životom malého nezbedníka ležiaceho pod briezkou, avšak ktorá skupina bude najpočetnejšia, neukáže ani čas.

Potýčky s Majakovským budú iného rangu. No ešte predtým šuhajko navštívi Bloka a dá mu prečítať svoje autorské verše. „Keď som pozeral na Bloka, až tiekol zo mňa pot. Veď prvý krát som uvidel živého básnika,“ spomenie po čase, no a s častuškami neprestane ani po tom, čo sa stane celebritou. „Sedela som na piesku pri moste vysokom, nie je lepších veršíkov než písaných Blokom,“ zveršuje spontánne, ale okrem obdivných napíše aj veľa posmešných, urážlivých veršov podobne ako ďalší básnici.

Doba už bude divoká. Rozpad monarchie, epidémie, prvú svetovú vojnu plynule prechádzajúcu do občianskej  umelci spracúvajú v návaloch očakávania ďalšej a ďalšej katastrofy. Symbolistov rozmetajú akmeisti, popri nich sa na okamih zaskvejú imažinisti, všetkými budú opovrhovať futuristi. Chaotický mix podčiarknu autori, ktorí zvolia cestu: keď nebyť najlepší, byť aspoň najhorší, a túto tézu pretavia aj do reálneho života. Jeden takýto sa nazve „pavúkom“, a súčasníci o ňom vypovedia, že sa mu podarilo dosiahnuť „vrchol človečenského úpadku“. Týmto citátom to aj stopneme, lebo na tvorbe podobných autorov by si aj v dnešnej dobe bohatej na všeličo zgustli iba ak správcovia sociálnych sietí pri blokovaní škodlivého obsahu.

No ale aj to bude patriť k obdobiu, keď šuhajko zavíta do veľkomesta, kde si vydobyje miesto pod slnkom. Aj nielen jeho pomáta mohutné echo minulosti, ktoré neraz prehluší ľubovoľný autorský zámer. Bohéma bude až presiaknutá klasikou, v salónoch, kluboch, krčmách sa bude častovať citátmi z Lermontova, Dostojevského, Tolstého, a všetci budú chcieť byť novým Puškinom.

Potýčky s Majakovským sa neraz odohrajú vo veršoch. S improvizáciou nie je problém, veď talentom viesť dialóg v rýmovačkách sa  obaja ešte ako chlapci blysli v škole. Hoci pochádzajú z odlišných prostredí, o to silnejšie sa pobijú o priazeň fanúšikov. Obaja sú sebavedomí, majú talent, drzosť aj schopnosť predvádzať sa, a raz sa odohrá navonok nevinná scénka. Extravagantne poobliekaní umelci sedia v salóne. Začína ďalší literárno-hudobný večer. Aj vďaka podobným akciám básnik a prekladateľ Nikolaj Ocup v emigrácii označí prelom 19. a 20. storočia ako „strieborný vek ruskej poézie“. Ale to bude až v tridsiatych rokoch, zatiaľ sú roky dvadsiate a všetci básnici chcú zrodiť nový, ale opäť „zlatý“ vek.

Scénka pokračuje. Prítmie, atmosféra, všetci sa tvária dôležito aj rozšafne, proste avantgarda v očakávaní prelomového bodu v umení. Dvere sa otvoria a do miestnosti vkráča mládenec v mužíckej košeli a krpcoch akoby si odskočil rovno z jarmoku. „A vy takto kvôli reklame?“ ozve sa Majakovský. „Keby vedel rozprávať starý lampový olej, odpovedal by rovnakým hlasom. Povedal niečo ako: viete, my dedinčania vašim veciam nerozumieme, my už len tak nejako po našom, po starom...,“ zapíše v spomienkach. Rozhovor sa nezdarí, veď nepôjde o vyšívanú rubachu, ktorá len tak mimochodom v danom momente zapôsobí priam hipstersky. Vzájomná rivalita graduje, oboch básnikov dokonca prežije. Líder imažinistov sa bude držať básnických kánonov, líder futuristov ich rozmetá na franforce. Eufórii z revolúcie prepadnú obaja, ale pokým prvého bude zhrýzať pocit, že svojimi veršami zasýtil krvilačnú beštiu, druhý márne bude zo seba drhnúť nálepku agitačného básnika. Obaja umelci však bok po boku pozdieľajú cit pre dobu, zareagujú na dopyt, zato na vlastnej koži zistia dávnu pravdu. Nič nebýva zadarmo a za obrovský talent sa platí nie šuštiacimi bankovkami, ale platidlom oveľa cennejším.

Ako autora Oblaku v nohaviciach uvidí mladík v rubache? „O Majakovskom čo už vypovieš. Písať vie, to je jasné, no azda toto je poézia? Žiadneho poriadku niet, veci lezú jedna na druhú. Z veršov má do života presiahnuť poriadok, a u Majakovského všetko ako po zemetrasení, ešte aj uhly všetkých vecí robí tak ostré až oči bolia.“ Nuž zavítať na literárnu scénu, na ktorej panuje snaha odsunúť klasiku, a robiť presný opak, chce až bytostnú zanovitosť. Kde je však napísané, že práve s najjednoduchšími obrazmi sa čitateľ cez svoju prirodzenú túžbou po kráse vďačne nestotožní najmä ak všade naokolo číhajú pazúry chaosu. „Jeho verše očarúvajú predovšetkým svojou prirodzenosťou. Idú rovno od zeme, dýchajú poľom, chlebom a prozaickými vecami zo sedliackeho života... Hľa, to sú ozajstné nové slová, nové témy, nové obrazy!  A vôbec netreba chodiť ďaleko! Každá gubernia oplýva hojnosťou miestnych výrazov, neporovnateľne výstižnejších a farebnejších než vulgárna vyumelkovaná slovotvorba Igora Severjanina, Majakovského a ich kumpánov,“ napíše poetka a literárna kritička Zoja Bucharovová, ktorá medzi prvými postavila tvorbu dvoch básnikov priamo proti sebe.

Konečne sa dostávame k prameňu, odkiaľ vyviera všetka „dedinská“ exotickosť a clivota, ktorou šuhajko dumajúci pod briezkou raz zaleje Petrohrad aj celú ruskú poéziu. Skrze prvky ľudových tradícií dá najavo, čím žije jeho skutočné ja. Nebudú to krčmy, salóny, literárne prekáračky, krásne ženy, manželstvá, húfy zaľúbených obdivovateliek ani široké ulice. Vyrástol ďaleko od veľkomesta, čo sa tak jagavo aj zradne trbliece. V drevenej chalupe najprv u jedných potom u druhých starých rodičov načieral do bezodnej truhlice miestneho folklóru. Nie, na dedine nebolo až tak krásne a vôbec nie pohodovo. Veľa biedy, ešte viac psoty, a pramálo možností meniť veci k lepšiemu. Ale vždy sú aj ľudia, čo sa vynájdu. Do štyroch rokov šuhajko najprv žil s rodičmi u jednej bábušky. Keď ovdovela, začala zarábať na živobytie ako plačka a vďaka svojmu umeniu sa stáva vyhľadávanou fachmankou. Už chlapčiatko si všíma, že služby kvalitnej plačky ďaleko presahujú zautomatizované kvílenie, a postrehne aj ďalšie veci. Žáner plaču má svoju dynamiku, rytmus a talent jeho bábušky zahŕňa nielen výbornú pamäť, mocné pľúca, výdrž, ale aj schopnosť improvizovať.

Veď každú zákazku bábuška musí ušiť na mieru. Do žialenia treba vpletať nielen tradičné formuly, ale aj udalosti zo života zosnulého, záľuby, hriechy, bôle aj mená príbuzných, čiže opäť iný rytmus, zmena v melodike aj nový príbeh. Oplakávanie tak spĺňa všetky kritériá divadla jednej herečky, ktorá je sama sebe režisérkou a scenáristkou, no a takou sa predsa nemohla stať zo dňa na deň. Profesia plačky prechádza z generácie na generáciu a s talentom sa pracuje roky. Náčuvy prebiehajú nielen v teréne, ale aj doma pod vedením aktívnej plačky v čase príprav na kšeft. Bez životných ani prevzatých skúseností, dlhodobo nasávanej tradície niet šance na trhu. Požiadavky sú náročné, lebo zvesti sa šíria rýchlo. ʽPo našu bábušku posielajú až hen odkadiaľ,ʻ postrehlo už malé chlapčiatko. Veď dopyt po skúsených plačkách nebol oklieštený iba pohrebmi. Ich služby boli žiadané aj na svadbách. Súčasťou svadobných rituálov je predsa lúčenie nevesty s rodičovským domom a zanechávanie dievčenského spôsobu života. Plačka tak plní funkciu rituálneho kouča, ktorý manažuje symbolickú smrť prechádzajúcu do zrodu pre život dospelej ženy a s Božím požehnaním čoskoro aj matky. Nuž a toto všetko šuhajko zažíval, pokým si ho nevzali do výchovy starí rodičia z maminej strany.

Čo to má však spoločné s veršami, ktoré raz zanechá v desiatkach básnických zbierok? Je to clivota, bôľ, ľútosť, že veci sa dejú tak, ako sa diať nemajú, a niet sily, čo zhubný proces zvráti. „Za všetky hriechy moje ťažké, za nevieru v blahodať, nech v košeli ruskej položia ma pod ikony zomierať,“ čítame v jednej z najznámejších básní. Celou tvorbou sa bude vinúť jemná niť lyrického lúčenia so všetkým a všetkými v duchu folklórnych tradícií aj navzdory nim. Ako však šuhajko poputuje životom? Budú ho zosmiešňovať, on neostane nič dlžen. Budú ho milovať, on bude lámať srdcia. Neraz ho budú zachraňovať, on sa zakaždým vzoprie. Budú ho ťahať preč, on sa vráti. Budú ho prosiť, on zostane neoblomný. Budú sa mu vyhrážať, on sa nezmení.

Ale toto všetko sa bude diať až o pár rokov. Teraz vstáva z vyležanej trávy a beží domov. Bŕ, až ho striaslo. Dnes je predsa sobota, deň veľkého česania. Ten hrozný pocit, keď sa bábuška veľkým ostrým hrebeňom snaží rozčesať neposlušné kučery, a ešte predtým ich natrie protivným olejom. Radšej sa sto ráz pobiť ako sedieť na rozkývanom šamlíku a vrešťať pri česaní! Ozaj, a čože to ležiac po briezkou po celý čas melodicky ševelil? Predsa verše z poémy Novic od Lermontova, veď celú ju vie naspamäť.

Averzia k sobote bude Sergeja Jesenina sprevádzať celý život. V tomto roku si pripomíname sto tridsiate výročie jeho príchodu na svet a sté výročie jeho odchodu na večnosť.