7 dní v kocke: Američania museli vycúvať z vojny. Pristúpili na ročné prímerie

Dnes o tom, ako Američania narazili v Číne; o dobrej správe pre európske a slovenské automobilky; o Zoroslavovi Kollárovi a „Medúze“; a o železnej lady z Japonska, ktorá povedala americkému prezidentovi nie – slušne, ale rázne. 

Téza z titulku si vyžaduje jedno spresnenie. Netýka sa americkej proxy vojny s Ruskom, ale ešte vyššej hry: americkej obchodnej vojny s Čínou. Spojeným štátom nevyšla a ponáhľajú sa do prímeria.

Ešte pred pár týždňami to pritom vyzeralo inak. Trump zrušil stretnutie s čínskym prezidentom a oznamoval, že od novembra uvalí na Čínu ďalšie 100-percentné clá. Nahnevalo ho rozhodnutie čínskej vlády obmedziť vývoz minerálov zo vzácnych zemín. Tie sú potrebné pre polovodičové čipy a digitálne technológie.

Nakoniec Trump po stretnutí s čínskym prezidentom zavelil na rýchly ústup. Americké clá na dovoz z Číny sa nezvýšia, ale znížia. Američania na rok prestanú uplatňovať sankcie proti čínskym technologickým firmám. Čína zas na rok prestane blokovať vývoz vzácnych zemín a polovodičov na Západ. 

Americké médiá tvrdia, že Trump svoju obchodnú vojnu proti Číne prehral. Je to tak. Čína tlak ustála, zavádzala odvetné opatrenia a nakoniec si vynútila americké ústupky a dohody.

Tie isté americké médiá však zabudli dodať, že nešlo len o Trumpovu vojnu. Zrážku s Čínou prehrali Spojené štáty. Nebol to Trump, ale Biden, kto sa rozbehol do obchodnej vojny proti Číne. Bidenova vláda uvalila 100-percentné clá na čínske autá. To isté vyžadovala od spojencov (Kanady, Európskej únie). Bidenova vláda začala aj vojnu o čipy a vývoj umelej inteligencie. Zablokovala predaj moderných čipov a technológií čínskym firmám.

Trump v tejto obchodnej vojne len pokračoval. V naivnej nádeji, že zlomí Čínu, nanúti jej americké pravidlá hry. A zníži obrovský schodok Američanov v obchodnej bilancii. Čína však reagovala odvetnými krokmi. Ukázala väčšiu silu, ako Trump predpokladal. 

Neúspech Spojených štátov a Západu v súperení s Čínou patrí medzi najsilnejšie správy roka. Ukazuje, ako sa v globálnom ringu preklápajú pomery síl. V prospech Číny a jej spojencov.

A ukazuje aj na úpadok a pokračujúcu krízu v Spojených štátoch. Nie sú to dobré správy, hlavne nie pre Západ a pre klientelu Američanov. No taká je realita.

Už roky sledujeme niečo ako geopolitický prevrat: rozmach Číny plus jej spojencov. A pozvoľný úpadok americkej moci, respektíve moci amerických globalistov. 

Hlavným dôvodom je fakt, že Čína je už desiaty rok najsilnejšou svetovou ekonomikou (v parite kúpnej sily). A k tomu obchodnou, finančnou a technologickou veľmocou. To má silné následky. A silnú gravitáciu.

Táto zmena rozbíja staré pomery síl. A starú politiku Spojených štátov.

Spojené štáty desiatky rokov vystupovali ako motor globalizmu. Trvali na odstraňovaní colných bariér a voľnom obchode. Lebo si to mohli dovoliť. Boli s veľkým náskokom najsilnejšie.

A hegemóni nikdy nestavajú bariéry. Hegemóni ich búrajú. Aby nadoraz využili svoju prevahu.

To sa zmenilo. Je to zrazu naopak. Sú to Spojené štáty, kto blokuje voľný obchod, stavia si colné hradby, obmedzuje obchod s technológiami… Pretože dnes sú Spojené štáty tým slabším a veľmi zraniteľným hráčom.

To geopolitické preklápanie a ústup Američanov z voľného obchodu sme dlho nevideli, no zrazu je tu. Začali s tým zmätení Bidenovi progresívci. A Trump s národným programom „America first“ v tom musel pokračovať.

Kým nenarazil na veľmi tvrdú obchodnú odvetu Číny… Veľmoci, ktorá kontroluje trh so vzácnymi zeminami. A tým kontroluje aj výrobu batérií, čipov a procesorov pre umelú inteligenciu.

Treba však priznať, že s tým preklápaním síl to nie je až také jednoznačné. Američania strácajú ekonomickú a finančnú prevahu. No ostávajú vojensky najsilnejšou jadrovou veľmocou. Vojensky im konkuruje len Rusko. Pokiaľ ide o Čínu, tá zbrojné zaostávanie síce zmenšuje, no potrvá aspoň päť rokov, kým sa vojensky dotiahne na úroveň Američanov. 

Navyše, Čína stále nemá pod kontrolou svoje vlastné územie – Taiwan. Ostrov, na ktorom sa v 20. storočí opevnili protimaovskí nacionalisti opretí o vojenskú silu Američanov.

Tých päť rokov ekonomickej prevahy Číny a vojenskej prevahy Američanov môže byť kritických.

Mimochodom, Trump v predvečer rokovaní s Číňanmi nariadil „ministerstvu vojny“ (citujeme), aby začalo testovať jadrové zbrane. Analytici to čítajú ako odpoveď na ruské testy jadrových Poseidonov. No mohol to byť aj odkaz Severnej Kórei, ktorá sa vyhla rokovaniam s Trumpom. A hlavne Číne. Tá žiadala, aby americký jadrový program ostal zmrazený. Bez testov. 

Neostal.

Také sú pravidlá. Každý hrá s tými kartami, ktoré má.

Treba dúfať, že to ostane len pri pozičných hrách. Lebo to vôbec nie je isté. Počet prostých hláv, ktoré volajú po silových riešeniach, čo zrazia k zemi nepriateľa, za posledné roky rástol. Bez toho, aby sa poučili z vlastných omylov (zrazená k zemi skončila Ukrajina s EÚ).

A váha mierových hlasov, ktoré desať rokov žiadali vzájomný rešpekt a dohody, sa zmenšovala.

Istou nádejou môže byť to, že do protivojnovej skupiny patrí aj Donald Trump. Nie vždy a nie vo všetkom, no vo výsledku platí, že dohody sú mu bližšie než vojny.

Dohoda o americko-čínskom prímerí je pomerne dobrou správou pre Európu. A aj pre Slovensko. Presnejšie pre automobilky na Slovensku.

Obchodná bitka Spojených štátov a Číny mala bizarné následky pre európsky priemysel. Američania tlačili na Holandsko a výrobcu čipov Nexperia, aby vymenil čínske vedenie. Inak na sankčnom zozname skončí aj Nexperia.

Holandská vláda poslúchla. Odstavila čínskeho vlastníka aj čínske vedenie Nexperie (bolo to dočasné znárodnenie podniku). Čína zas v rámci odvety odstavila Európu od dodávok čipov a polovodičov.

Nemci vyhlásili poplach. Bez lacných čipov z Číny by do dvoch mesiacov hrozil kolaps zásobovania a zastavenie výroby v nemeckých a európskych automobilkách. Vrátane závodov na Slovensku, ktoré sú kostrou slovenského priemyslu.

Nemci žiadali rýchle dohody s Čínou. No Čína nemeckých vyjednávačov poslala domov. Chcela väčšie dohody s Trumpom.

A dosiahla ich.

Američania na rok uvoľnia sankcie proti čínskym technologickým firmám a výrobcom čipov. Zrejme to dočasne urovná aj spory o Nexperiu – čínsky podnik na holandskom území. A výroba áut s čínskymi čipmi bude pokračovať.

No táto dobrá správa má v sebe zakódované jedno veľké ALE. Ukazuje, aká mizerná je pozícia Európy v ére hybridnej vojny. EÚ bola rukojemníkom Spojených štátov a Číny. Bezmocným pozorovateľom. Krízu s dodávkami čipov by nevyriešilo ani Nemecko, ani Slovensko, ani EÚ.