Prečo sa Makóovi darí za každej vlády

Ľudovít Makó je kajúcnik kajúcnikov, arciknieža spolupracujúcich obvinených. Dávnejšie sme o ňom nepočuli.

Dozvedám sa, že z Huliakovej novely bude mať výhody okrem iného aj spoločnosť Eurogold. Martin Danko z finančnej skupiny Penta tvrdí: „V herniach a kasínach, ktoré budú významne benefitovať z Huliakových aktivít, je aj spoločnosť Eurogold, v ktorej má záujmy jeden z najvýznamnejších kajúcnikov, Ľudovít Makó." Podobných článkov sa objavilo viacero.

Zdá sa, že náš kajúcnik môže byť spokojný. Konsolidácia financií v podaní vládnej koalície, ktorá postihla mnohé skupiny občanov veľmi nepríjemne, sa hazardu takmer nedotkla.

Začínam mať nepríjemný pocit, že tomu človeku sa svojím spôsobom darí za všetkých vlád. A pre naše vlády, terajšiu i bývalú, a aj im blízke médiá, vzniká trochu ošemetná situácia a otázka, ako sa k tomu postaviť.

Ľudovít Makó bol za tretej Ficovej vlády šéfom KÚFSu (Kriminálny úrad Finančnej polície). Bola to dobrá príležitosť, aby sa stal úspešným zločincom. Keď sa mu na to prišlo v roku 2020, krátko po prepustení z väzby, v ktorej strávil dva mesiace, vydal orgánom činným v trestnom konaní hotovosť vo výške 210-tisíc eur, ku ktorým sa priznal ako k výnosu zo svojej trestnej činnosti. Vzhľadom na kauzy, v ktorých lieta, je to také vreckové.

Pred pár dňami Najvyšší súd potvrdil rozsudok nad podnikateľom Jozefom Kertészom, ktorý podplácal Makóa sumou pol milióna eur.

O majetkoch, ktoré vlastnia Makó a jeho družka, sa tiež veľa písalo.

Makó ako šéf KÚFSu bol človekom, ktorý cez daňové otázky mohol skomplikovať život každému podnikateľovi v štáte. KÚFS bol pre neho, ako sa hovorí, Klondike.

A keď Klondike skončil, Makó sa preorientoval na novú úlohu. Stal sa kajúcnikom.   

Samozrejme, kajúcnikom sa stal nie preto, lebo by sa bol sám od seba kajal. Nekajal sa. Veď to slovo kajúcnik sa aj používa v tom zmysle, že v sebe obsahuje dávku uštipačnosti. Patrilo by sa ho písať s úvodzovkami. Keď bol tento inštitút pred dvadsiatimi rokmi zavedený, hovorilo sa mu korunný svedok. Právnickým jazykom ide o spolupracujúceho obvineného.

Skrátka, Makó sa stal kajúcnikom, až keď ho načapali.

Ale keď sa ním už stal, tak rozprával veľa. A mal čo. Tým si zachraňoval vlastnú kožu, lebo to je princíp kajúcnictva v zmysle spolupracujúceho obvineného. Ak spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní, môže sa mu zastaviť trestné stíhanie.

V lete tohto roku sa k Makóovi vyjadril sudca Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) JUDr. Rastislav Stieranka, a to v odôvodnení oslobodzujúceho rozsudku v kauze bývalého riaditeľa SIS V. Pčolinského. Makó v kauze svedčil. Stieranka v ňom uvádza, že Makó mal zastavené trestné stíhanie v šiestich (!) prípadoch (ten výkričník napísal sudca Stieranka.). A namiesto trestu v šiestich kauzách si Makó chodí po slobode. To už sa oplatí byť kajúcnikom.

Makó rozprával nielen vyšetrovateľom. Rozprával aj médiám. Občas sa tak pozabudol, že rozprával tak, ako keby on sám bol nositeľom spravodlivosti. „Ja som odhalil celý ten systém, ktorý už treba pochovať a dostať to na pravú mieru,“ tvrdil Makó na začiatku Matovičovej vlády v roku 2021.

Predstavte si, on odhalil systém politickej korupcie na Slovensku! Lebo sa mu zdalo, že je toho priveľa!

Skutočnosť je taká, že ako korupčník bol odhalený on a uvideli sme, že ten systém je on. Prinajmenšom, že on je dôležitou súčasťou systému.

V tom čase Ľudovít Makó podnikol okružnú jazdu slovenskými médiami liberálneho/progresívneho zamerania. Niektoré si podržali dôstojnosť, ale niektoré mu zobkali z ruky a pomáhali mu budovať jeho kvázi hrdinský imidž.

Princíp kajúcnika, teda spolupracujúceho obvineného, považujem za správny a viackrát sa osvedčil. Najmä v stíhaní zločineckých skupín, dopúšťajúcich sa vrážd. Jeho využívanie zo strany Úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA v období od roku 2020 však považujem za chybné. A prípad Makóa je toho ilustráciou.

Princíp kajúcnika je založený na názore, že je správne odpustiť niečo menšiemu previnilcovi, ak tento pomôže usvedčiť veľkého gaunera. Lenže Ľudovít Makó vyzerá všelijako, len nie ako menší previnilec. Vyzerá ako stelesnenie systému korupcie.

Upozorňoval som na to už v roku 2021, keď som napísal v denníku Štandard: „Inštitút kajúcnika by nemal slúžiť ako obľúbený prostriedok, ako si veľkí kriminálnici znižujú svoju vinu a trest na úkor menších previnilcov (a s istotou zatiaľ nevieme, či nie aj na úkor nevinných)“. 

Tohto roku som natrafil na totožné stanovisko u kvalifikovaného človeka. Je ním práve spomínaný sudca ŠtS Rastislav Stieranka a to práve s súvislosti Makóovým kajúcnictvom.

V spomenutom odôvodnení Stierankovho verdiktu, ktorým bol oslobodený Pčolinský v lete 2025, hodnotí Stieranka svedka Makóa.

Predovšetkým dáva otáznik nad dôveryhodnosťou jeho výpovedí. Uvádza, že Makó bol roky v čele orgánu, určeného na boj s kriminalitou, ale on sám prešiel na stranu kriminálnikov. Pomenúva skutočnosť, že Makó sa nekajal, ale kalkuloval. Že nevypovedal dobrovoľne, ale až pod tlakom okolností. Čo aj sám Makó priznal.

A najmä Stieranka kritizoval onú zvrátenosť, že väčší previnilec sa chce zachrániť svedčením proti menšiemu previnilcovi (či dokonca proti nevinnému). Stieranka uvádza, že Makó mal „páchať oveľa závažnejšiu trestnú činnosť než obžalovaný Pčolinský“. Vzápätí to prirovnáva k situácii, keď sa drogový díler zachraňuje tak, že udáva obyčajného narkomana, ktorému predáva dávku drog.

O tejto zvrátenosti som písal od roku 2021 opakovane.

Makóa hodnotenie sudca Stieranku síce nepoteší, ale inak môže byť spokojný. Vo väzbe strávil dva mesiace, ale vďaka prerodu na kajúcnika je už štyri roky na slobode. A najmä čítame, že vládna koalícia sa stará o to, aby Makóove záujmy v hazarde neboli ohrozené. Darí sa mu stále. Za všetkých vlád. Za tretej Ficovej, za Matovičovej (Hegerovej). Aj teraz za štvrtej Ficovej.

A teraz sa pozrime na to, ako politici tých vlád vo svetle Makóovej odysey vyzerajú.

Huliakova novela je nehoráznosť sama o sebe, ale to, že z nej môže ťažiť človek ako Makó, je ešte väčšia nehoráznosť.

Oba naše politické tábory majú rovnaký problém. O súvislostiach zmeny legislatívy o hazarde s Makóom nemôžu poriadne hovoriť. Lebo by to vyzeralo hlúpo.

Vládna koalícia nemôže na to poukazovať, lebo to schválila. A musí byť o Makóovi ticho. Jednak preto, lebo je to ten zlatokop, ktorého nechali vo svojej vláde roky ryžovať na KÚFSe. A jednak preto, lebo za matovičovských vlád nadávali na Makóa ako na reprezentanta všetkých zmanipulovaných kajúcnikov, ktorí nehovoria pravdu v ničom a klamú vo všetkom v zmanipulovaných trestných stíhaniach, aby splnili objednávku Matovičovej/Hegerovej/Ódorovej vlády na odsúdenie nevinných politikov z vlád Roberta Fica. Tak teraz asi nebude vládna koalícia upozorňovať, že prijíma legislatívu v Makóov prospech.    

Súčasná matovičovsko-progresívna opozícia nie je na tom lepšie.

Môžu kričať na vládnych poslancov, že pomáhajú nejakému Makóovi? Veď Makó ako kajúcnik bol ich milovanou Wunderwaffe, geniálnou zbraňou v boji proti ficovskej mafii. Táto opozícia nikdy nepochopí, že NAKA a ÚŠP sa niekedy dopúšťali aj chýb. Okrem iného tej, že zachraňovali super-úplatkára za to, že svedčil proti oveľa menším vinníkom. A možno aj proti nevinným.

Títo opoziční poslanci nikdy nepochopia, že čosi s vyšetrovaniami za ich vlády nebolo v poriadku. K tým sa nejaký názor sudcu ŠTS nedostane nikdy.

To isté platí aj o progresívnych médiách, ktoré si pred časom pohojdali novozrodené neviniatko Makóa v náručí. Majú kričať fúj teraz? Keď vláda podporuje záujmy nášho najsnaživejšieho kajúcnika?

Takže to oba tábory uchopia tak nejak rozpačito. Vlastne to neuchopia.

A tak si tu žijeme. Kam sa len na tú politickú scénu pozrieš, vždy uvidíš jedného z tých dvoch. Pat a Mat.