Vlastne ide o dilemu reformovateľnosti EÚ, pričom už evidentné je, že sa EÚ buď zmení, alebo rozpadne. Tým pádom však nedáva veľký zmysel z nej odchádzať, tresknúť za sebou dverami. Múdrejšie je správať sa v EÚ sebavedome, nezávisle, nezmysly ignorovať a nechať sa vyhodiť.

Kým sa tak však stane, je dobré si ozrejmiť, čím to je, že pôvodne sľubný projekt mierovej spolupráce a užitočného partnerstva sa spotvoril. Analyzovať európsky úpadok je potrebné kvôli budúcnosti. Opakovanie starých chýb je potrebné ponechať budúcim generáciám, tie naše si zaslúžia nové chyby.

Najčastejšie sa dnes Európskemu parlamentu, Európskej komisii a všeobecne Bruselu vyčíta ľavičiarstvo. Ľavičiarstvom sa potom myslí posadnutosť ideológiami, ktoré neberú do úvahy realitu a naopak sa snažia skutočnosť podriadiť ideológii: porúčať vetru, dažďu. Ľavičiarstvom je naháňanie za uhlíkovou neutralitou, protežovanie deviantných minorít, ale aj likvidácia strednej triedy reguláciami všetkého druhu.

Podozrivé však je, že na ľavičiarstve participujú v Európskom parlamente okrem socialistov aj ľudovci a konzervatívci, takže je zrejmé, že reč nie je o ľavici v tradičnom zmysle slova, teda o hnutí obhajujúcom záujmy pracujúcich proti vykorisťovaniu kapitalistu. Rovnako je zaujímavé, že do ľavičiarov nadávajú vládnucemu bruselskému kartelu napospol ľudia orientovaní konzervatívne, pravicovo, ktorí kladú Bruselu za vinu deštrukciu kapitalizmu. Menej sa rieši, že súbežne dochádza aj k deštrukcii autentickej ľavice.