Prežiť.

Každý sám za seba, všetci proti všetkým. Šancu na prežitie môže zvýšiť súhra okolností, všestranné znalosti alebo jedno i druhé.

„Po zimnom spánku sa príroda začala prebúdzať až po búrke 3. júna: brezové púčiky začali praskať, na jarabine vypučali mladé lístky, listy paprade sa začali rozvíjať a zazelenala sa mladá trávička. More sa zbavilo ľadu až medzi 21. a 29. májom. Snežienky ani konvalinky tu nekvitnú. Prvými kvietkami sú púpavy, ktoré rozkvitli 29. mája. Vtedy začali poletovať aj prvé čmeliaky.“

Ak sa vám zdá, že čítate zápisky zanieteného botanika, čo za rannej rosy chodí po lúkach v nepremokavej súprave a cez plece má prehodenú sieťku na motýle, nie ste od pravdy ďaleko. Len štýlový outfit si odmyslite a prepnite sa do čiernobieleho módu ako keď pozeráte nemý film. Jeden taký spomenieme o pár riadkov nižšie, ale najprv sa vrátime v čase a zavítame na odľahlý sever. Citovaný úryvok totiž pochádza z časopisu Solovecké ostrovy, číslo sedem, rok 1926.

Na Soloveckých ostrovoch tretím rokom funguje prvý sovietsky gulag, ktorý „železnou rukou ženie ľudstvo k šťastiu“. Transparent s týmto heslom sa prvýkrát zjavil v moskovských uliciach v roku 1918 a oná železná ruka sa odvtedy dvíha stále vyššie. Len to šťastie akosi vzalo nohy na plecia a uteká dostratena.

Medzitým bol spustený pilotný projekt, ktorý otvára široké portfólio nových možností. Bez starých skúseností to však nepôjde. Veď zhruba len dvadsať rokov dozadu bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru Anatolij Fiodorovič Koni. V biografii Fiodor Petrovič Gaaz optikou právnika a vnímavého znalca ruskej spoločnosti sleduje životné osudy lekára, pôvodom Nemca, na pozadí jedného z najtemnejších zákutí cárskeho Ruska.

Ešte v roku 1887 dokončil rozsiahlu štúdiu o stave ruských väzníc, v ktorej upozorňuje na rolu lekára Gaaza a podobne zmýšľajúcich v odstraňovaní krutých väzenských praktík a humanizácii väzenstva. Na pozícii sudcu však Koni pozorne sleduje nielen vývoj väzenského systému, vrátane sibírskeho vyhnanstva, ale aj smerovanie umeleckých trendov.

Ako talentovaný orátor s vycibreným citom pre slovo vie, že biografia venovaná osobnosti Gaazovho formátu potrebuje presiahnuť rámec priamočiarej životopisnej línie. Lekárove čudáctva a miestami až extrémny altruizmus, do ktorého prerastá odovzdaná služba ľuďom z najnižších vrstiev v spoločnosti, preto osadzuje do košatého kontextu. Tak osvetľuje zákutia cárskeho väzenského aparátu, ktorý nestíha reagovať na potrebu zmeny šíriacej sa zvonku a bujnejúcej doma.

V autorskom zámere Gaazovho biografa podporí zatiaľ ešte nie príliš známy Maxim Gorkij. Pozýva ho prednášať do Nižného Novgorodu a v roku 1899 mu v liste pripomína, že o väzenskej tematike treba hovoriť živým, „do tela a krvi zaodetým“ slovom.

Ktovie, či by Gorkij s odstupom dvoch-troch desaťročí podobné metafory radšej neskorigoval, a to najmä v období, keď na politickú objednávku pôjde navštíviť Solovecký tábor. Počas prehliadky areálu sa príliš neobzerá, zadíva sa len smerom, kam mu ukazujú, ale ani v nadizajnovaných kútikoch mu neujde, že sa hrá divadlo. Ešte aj väzni v knižničnej čitárni na znak protestu „čítajú“ noviny obrátené naopak. Gorkij podíde bližšie, jednému ich berie z rúk a podá otočené správne.

Jeho príchod na Solovky okrem mnohých ďalších v memoároch zachytáva aj Oleg Volkov, v tom čase väzeň, ktorému počas dlhoročných pobytov v lágroch zachránili život všestranné znalosti. Vedel opraviť obuv, bol elektrikár, tesár, geológ, prekladal. Keď sa ho po rokoch pýtali, čo mu pomohlo prežiť a zostať človekom, odvetil: „Umývať si ruky a nekliať.“ Až po chvíľke dodal: „Myslíte, že je ľahké umývať si ruky, keď to naokolo nikto nerobí?“

Po návšteve Soloviek vyjde Gorkého črta, kde sa dojmy zhodujú s oficiálnou charakteristikou: podmienky na Solovkách nie sú luxusné, ale dobré, prevýchova väzňov prebieha efektívnym spôsobom. Ale toto sa udeje až v roku 1929, kedy autor v úvode citovaného úryvku už bude na pevnine. Jeho životnú cestu pred aj po soloveckom väznení necháme stranou s dôvetkom, že: po piatich rokoch ho prepustili na podmienku, manželka sa ho dočkala, čiže spoločenský tlak ustála a svojho muža sa verejne nezriekla. 

Solovecký láger si bajúzatý profesor vlastne vybral sám. Pravda, až po rozsudku smrti za špionáž a následnom zmiernení trestu na desať rokov. Veď ako toho času zneli slová jednej väzenskej odrhovačky: „popi, bandy, kaeri dožívajú svoj vek. Tam paragraf pre všetkých je, lež by bol človek“.

Možnosť výberu väznice dotvárala obludnosť systému, na skúsenosť s touto voľbou po vykonštruovaných obvineniach spomína nejeden preživší väzeň. Cesta na výkon trestu bola dlhá, plná útrap a zimy. Pred prevozom na Solovky profesor strávi niekoľko mesiacov v bielomorskom prístavnom meste Kem a v decembri 1923 píše do Červeného kríža.

„Nemám oblečenie, som v letnom plášti, a vonku sú 15 až 25-stupňové mrazy, trpím zimou. Sú tu silné vetriská, morské búrky a vlhko. Spím pri okne s rozbitým sklom, celý čas som na vetre. Keďže som prevážaný v zimnom období, nemohol som si urobiť zásoby machu ani sena, takže spím na holej prični. Ak sa nájde možnosť poslať mi krátky kožuch, zachráni ma pred zamrznutím... Môj brat, žijúci v Československu, meste Liptovský Mikuláš, je ochotný prostredníctvom československej misie uhradiť náklady za všetko, čo mi môžete poslať.“

Balík bol doručený, ale podľa svedectiev soloveckých väzňov, ktoré zozbieral spisovateľ Michail Michailovič Rozanov, väznený od roku 1929, to dopadlo nasledovne. „Ošmekli ho už v Kemi v roku 1924. Banda ukradla jeho balík zo skladu a žiadala zaplatiť šesť červoncov. Naivný starček uveril, zaplatil a namiesto balíka sa dočkal hurónskeho rehotu... V knižničnej čitárni potom často robil prednášky na populárno-vedecké témy. Bol to polyglot, ovládal desiatky živých aj mŕtvych jazykov.“

Našťastie, postupne prišli aj ďalšie balíky, a nielen od brata. Jekaterine Pavlovne Peškovovej, Gorkého manželke, ktorá pôsobí v Červenom kríži, ďakuje v liste začiatkom marca 1924 za oblečenie, cukor, olej, slaninu, krúpy. Podpíše sa ako Vladimír Ivanovič Krivoš-Nemanič.

Aký však bol príchod na Solovky, kde ešte do roku 1920 fungoval hrdý a prosperujúci kláštor? Aké pocity sprevádzali liptovského rodáka, polyhistora, polyglota, prekladateľa, stenografa, kryptografa, etnografa a v mnohých ohľadoch génia, keď z parníka pohľadom lemoval siluetu približujúcich sa majestátnych hradieb?

Pre básnikov – ruský Vatikán, pre historikov – méta, pre staviteľov – infraštruktúrny kolos s vlastnou hydroelektrárňou, pre veriacich – bývalé pútnické miesto, pre nový režim – centrum po stáročia trvajúceho vykorisťovania, pre anarchistov – obrie nič, pre rodených kriminálnikov – o basu naviac, pre väzňov – peklo. Sofistikované a prešpekulované, čo do svojich útrob pojme týchto všetkých.

Na Solovkách mali temnice silnú tradíciu, veď túto éru spustil už Ivan Hrozný, keď moskovský metropolita a igumen Soloveckého kláštora Filip vystúpil proti systému opričniny. Solovecký kláštor tak začal naberať celý rad funkcií nenáboženského charakteru, a menil sa na rozsiahly vojensko-hospodársky a väzenský komplex. Postupné pretváranie neveľkej komunity askétov na hegemóna severného regiónu a druhý najsilnejší subjekt po štáte bolo podmienené chodom dejín.

Kláštor svoju silu ukázal v rusko-švédskych vojnách aj počas osem rokov trvajúceho obliehania cárskym vojskom po cirkevnom rozkole v polovici 17. storočia. Po stáročia tu boli väznení buriči, rozkolníci, povstalci, voľnomyšlienkári, eseri, a potom – „červení“ aj „bieli“, „kaeri“, čiže kontrarevolucionári, duchovenstvo aj ateisti, šľachta aj čekisti, umelci, vedci, a aj zločinci.