7 dní v kocke: Mierový proces sa rozpadol. Vinníkmi nie sú Putin ani EÚ, ale Američania

Dnes o „odložení“ budapeštianskeho samitu; o tom, ako došlo na slová Fica a Orbána; o hazarde na štátny pohon (lex Huliak) a o woke súdruhoch, ktorí bojkotujú knižný veľtrh Bibliotéka.

Dobré správy o novom kole mierových rokovaní v Budapešti nevydržali ani týždeň. Aj Američania, aj Rusi zhodne tvrdia, že samit Trump – Putin sa odkladá (čiže ruší). Lebo by bol zbytočný.

Mierový proces, ktorý sľuboval Trump, sa rozpadol. Game over. Nie je o čom rokovať, priestor na dohodu neexistuje.

Je to škoda. No je to aj pravda. Píše sa to ťažko, no mierové rokovania by dnes boli naozaj márne.

Všetko nasvedčuje tomu, že konflikt sa bude musieť rozhodnúť na bojisku. Vojenskou silou. Čo to znamená pre vyčerpanú Ukrajinu, pre autoritu Západu a pre vojnovú peňaženku EÚ, vieme. A vieme to od amerického prezidenta. Rusko to zrejme prevalcuje. Vybojuje svoje ciele (Donbas, neutralita Ukrajiny). A potom budú aj tak nasledovať rokovania a dohody. No už to asi nebude mierový proces, ale skôr povojnový.

Západní lídri a médiá teraz, po krachu rokovaní, hľadajú vinníka. A triafajú veľmi nepresne.

Američania a Briti vinia Putina. Vraj sa s ním nedá rokovať, lebo nijaké dohody nechce. Znie to presvedčivo – ako každá stokrát opakovaná lož. No realita je iná.

Putin žiadal dohody o Donbase, o neutralite Ukrajiny a o bezpečnostnej architektúre pre Európu (zárukách NATO – Rusko) do roku 2021, respektíve do januára 2022. Márne. To isté žiadal krátko po invázii v marci 2022, keď s podporou Izraela a Turecka ponúkal mierové riešenie dohody. Opäť márne. Ukrajina a Západ sa chystali „strategicky poraziť Rusko“. A následne rozšíriť NATO na dostrel od Moskvy.

Po nástupe Trumpa a na samite na Aljaške Putin zopakoval požiadavky a podmienky. Ak prímerie, tak také, ktoré zohľadní ruskú prevahu na bojisku a ktoré povedie k širšej mierovej dohode. Teda k vzájomným bezpečnostným zárukám Západ – Ukrajina – Rusko. Túto zásadu, správnu a poctivú, podporil aj Trump. Prímerie, ktoré nepovedie k mieru, nemá zmysel pre nikoho. Len pre tých, ktorí si želajú pokračovanie vojny.

A nakoniec presne to isté Putin opakuje aj dnes. Minulý týždeň si vyžiadal telefonát s Trumpom. Varoval ho, že americké Tomahawky nedotlačia Rusko k zloženiu zbraní, povedie to len k ďalšej eskalácii. Rusko neustúpi z cieľov a podmienok, ktoré predložilo na aljašskom samite.

Iste, sú to tvrdé podmienky, no také sú pravidlá. Veľmoci pri prekročení červených čiar a pri strategickom ohrození svojej národnej bezpečnosti nerobia ústupky. Ak ich urobia, už to nie sú veľmoci.

Putinovi môžeme vyčítať veľa, no určite nie to, že by niekoho vodil za nos, alebo že by každý druhý deň menil postoje.

Na druhej strane, kritici západnej politiky vinia z krachu rokovaní Zelenského a jeho európskych spojencov. S vysvetlením, že ani Zelenskyj, ani EÚ nechcú mierové dohody. Chcú len timeout, prestávku v boji, ktorý prehrávajú.

Áno, to sedí. No nie je to jadro problému. Ukrajina vojensky prehráva, stratila suverenitu (je totálne závislá od západného financovania vojakov, vlády, dôchodkov). A nie je v pozícii, z ktorej by si mohla diktovať podmienky. To isté platí o EÚ.

Navyše, politika Zelenského a jeho britských koučov je, podobne ako tá ruská, dlhodobo rovnaká. Čitateľná. A pre prípadný samit Trump – Putin nie je až taká podstatná. Rokovania v Budapešti mali byť predsa americko-ruské.

Tým sa dostávame do stredu problému. K americkej politike. Tá je v katastrofálnom a nezdravo chaotickom stave. Aj z pohľadu Putina, aj z pohľadu Zelenského a EÚ.

Za starých (normálnych) okolností by bol samit amerického a ruského prezidenta kľúčom k riešeniu. Konflikt o Ukrajinu je od roku 2008, respektíve od roku 2014 proxy vojnou Spojených štátov (Západu) a Ruska. Ako to priznal britský expremiér Johnson…

Americká vláda mala roky silné páky na Ukrajinu aj na európskych spojencov. Dohody Spojených štátov s Ruskom by mohli vojnu rýchlo ukončiť. Americké zbrane a americké vojenské spravodajstvo (satelitný prieskum pre ukrajinské obranné a úročné operácie) sú kľúčové. Bez nich by vojnu s Ruskom Ukrajina neutiahla.

Lenže – dnes to neplatí. Americký prezident nemá pod kontrolou ukrajinskú politiku. Nemá pod kontrolou spojencov z Európy. Nemá pod kontrolou Kongres a americké bezpečnostné služby. A často nemá pod pevnou kontrolou ani vlastné postoje a vlastnú stratégiu.

Kontrolu si podržali skôr americkí globalisti opretí o bezpečnostné služby a o spojencov v Európe. Kým Trump na sociálnych sieťach vypisuje statusy o mierovom procese, americké bezpečnostné služby úspešne plánujú raketové a dronové útoky Ukrajiny na územia hlboko v Rusku (zdroj: Financial Times).

Prístup Trumpa ku konfliktu sa mení prakticky každý týždeň. Raz chystá mierové dohody, potom hovorí o obchodnej blokáde Ruska a tom, ako môže Ukrajina dobyť späť všetky svoje územia. Ak získa dosť amerických zbraní, za ktoré zaplatí EÚ.

Ak by táto metóda „cukor a bič“ prinášala vojenské alebo politické výsledky, dalo by sa to rešpektovať. No neprináša to vôbec nič. Len poznanie, že politika Spojených štátov neponúka svetu a Európe riešenia, ale problémy.

Na Trumpovi môžeme ešte stále oceňovať, že sa občas pokúša o mierové riešenia. No reálne je na tom veľmi podobne ako Zelenskyj. Nemá vlastné karty. Má ich niekto iný.

Výsledky sú chaotické. Keď sa ozval Zelenskyj, že potrebuje ďalšie zbrane (Patrioty a Tomahawky), Trump naznačil, že by to mohol zvážiť. Keď sa ozval Putin, že to v nijakom prípade nepovedie k vynúteniu dohody, ale k opaku, Trump otočil. Nechce predsa riskovať zaťahovanie Spojených štátov (a ich raketového arzenálu) hlboko do konfliktu. Zatlačil na Zelenského, aby pristúpil na podmienky Ruska. Inak vraj Rusko dobyje celú Ukrajinu.

Ukrajinci ústup z Donbasu odmietli. Potom si zas Trump osvojil Zelenského prístup: konflikt sa má iba zmraziť tam, kde je. Rusko nesmie dokončiť ofenzívu v kľúčovom pokrovskom uzle. Má zložiť zbrane.

Nasledoval telefonát Rubio – Lavrov. Ruský minister odkázal, že Moskva nepristúpi na podmienky Kyjeva. Nezloží zbrane výmenou za nič. A ak má rokovať o prímerí, tak trvá na svojich podmienkach z aljašského samitu.

Krátko nato Biely dom priznal farbu. Samit v Budapešti sa odkladá, lebo hrozilo, že by bol o ničom. Neúspešný.

My môžeme dodať len toľko, že o ničom a zbytočné by boli ďalšie rokovania s Američanmi a konkrétne Trumpom.

Jeho hra na strongmana Spojených štátov a Západu už začína byť pre všetkých zúčastnených únavná.

Pri téme ostaneme aj v druhom bode, no z pohľadu Slovenska a Európy. Znie to neuveriteľne, ale európski lídri dali konečne za pravdu Ficovi a Orbánovi. Aspoň sčasti. Priznávajú, že politika tvrdej línie – nijaké ústupky a dohody s Ruskom, Ukrajina zvíťazí – bola od začiatku chybná a mimo reality.

Samozrejme, nejde len o Fica či Orbána, ale o každého, kto bol v konflikte o Ukrajinu aspoň trochu zorientovaný. A kto pred aktivizmom a konzumáciou vojnovej propagandy uprednostňoval hlas rozumu.

Agentúra Bloomberg informovala, že európski lídri spolu s Ukrajinou pracujú na 12-bodovom pláne prímeria. Kostrou dohody Ukrajiny s Ruskom má byť zmrazenie konfliktu na súčasnej frontovej línii. De facto by to znamenalo územie za prímerie. Rusko by si nechalo dobyté územia (aj keď so sporným štatútom). Získalo by aj postupné uvoľnenie niektorých sankcií. Ukrajina by vraj získala bezpečnostné záruky a rýchly vstup do EÚ.

Obrat v politike Európy vyzerá ako dobrá správa. No iba vyzerá. V skutočnosti je to opäť prehliadka zúfalstva, naivity a nulového zmyslu pre realitu.