Ono to vlastne nie je celkom vtip. Trochu je to pravda. Vlastne aj viac ako trochu. Nobelova cena za mier sa nie vždy dáva ušľachtilým ľuďom, ktorí zasvätili boju za mier celý svoj život.

V posledných týždňoch sa veľa diskutovalo o tom, či cenu nedostane Donald Trump. Nedostal a asi je to tak dobre. Táto cena už bola veľakrát kontroverzná. 

Spomínaný vtip-nevtip som asi počul prvýkrát, keď ju dostal Jásir Arafat, vodca palestínskej organizácie Fatah, čiže Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá viedla desaťročia boj proti Izraelu, najčastejšie z územia Libanonu, v Gaze, kde ju neskôr vystriedal Hamas, a na Západnom brehu.

A metódou boja bol, samozrejme, aj terorizmus, teda útoky proti civilom. V 80. rokoch sa Arafat umiernil a skúsil s Izraelom vyjednávať. Uznal právo Izraela na existenciu a OOP podpísala s Izraelom takzvané Dohody z Osla, ktoré položili základy palestínskej samosprávy v Gaze a na Západnom brehu.

Arafat dostal Nobelovu cenu za mier v roku 1994 spolu so svojimi izraelskými náprotivkami Jicchakom Rabinom a Šimonom Peresom. Arafat zomrel v roku 2004.

Možno je ten vtip o teroristovi ešte staršieho dáta. V roku 1978 dostala Nobelovu cenu za mier dvojica politikov, jeden z Egypta, druhý z Izraela. Ale v tejto dvojici bývalým teroristom nebol Arab.

Egyptský prezident Anwar Sadat a premiér Izraela Menachem Begin dostali Nobelovu cenu za mier v roku 1978 za to, že ukončili dlhoročné nepriateľstvo medzi svojimi krajinami. Bol to prekvapivý moment. Dobré vzťahy medzi Egyptom a Izraelom pretrvávajú doteraz.

Menachem Begin bol v časoch zrodu štátu Izrael po druhej svetovej vojne členom a potom vodcom sionistickej paramilitaristickej organizácie Irgun. Vláda Britského mandátu v Palestíne považovala Begina za teroristu. Begin bol v roku 1946 zodpovedný za bombový útok na hotel „Kráľ Dávid“ v Jeruzaleme, v ktorom sídlili úrady Britského mandátu. Zahynulo tam 91 ľudí rôznych národností. V 50. rokoch britská vláda odmietla Beginovi udeliť víza na návštevu Británie.

Menachem Begin sa neskôr uchytil v politike a dotiahol to na izraelského premiéra. A na Nobelovu cenu za mier.

V roku 1973 Nórsky Nobelov výbor udelil cenu americkému ministrovi zahraničných vecí Henrymu Kissingerovi a vietnamskému diplomatovi Le Duc Tho za dohodu o prímerí vo vojne vo Vietname. Dvaja nesúhlasiaci členovia výboru rovno odstúpili, Tho cenu odmietol a Kissinger ju prijal v zastúpení. New York Times napísal, že je to „Nobelova cena za vojnu“ a satirik Tom Lehrer napísal, že odteraz je politická satira zbytočná.

Ako sme videli, občas je udelenie ceny z morálneho hľadiska kontroverzné. Niekedy je iba trápne. Napríklad vtedy, keď sa udelí doslova za nič.

Spomínam si na hysterické nadšenie, ktorým bolo obostreté zvolenie Baracka Obamu za prezidenta USA v roku 2008. O mieri pekne rozprával, ale po príchode do Bieleho domu sa oň skutkami ani len nestihol zaslúžiť, a už mu Nobelovu cenu za mier udelili hneď v roku 2009. Pamätám si na tú hystériu a nerozumel som jej.