Ústavným zákonom sa do slovenskej ústavy dostala formulácia: Slovenská republika uznáva len pohlavie muža a ženy. Rozruch, ktorý okolo toho robia odporcovia novely, nám dáva odpoveď na otázku, čomu všetkému sú ľudia ochotní uveriť. Tá odpoveď je bohužiaľ jednoduchá. Dokážu uveriť hocičomu. Aj tomu, že pohlaví je viacero.

Samozrejme, nie sú ochotní uveriť hneď. Treba im to vytrvalo húsť do hláv. V prípade, že kladú odpor, tak ich možno zastrašiť. Možno apelovať na súcit s osobou, ktorá sa hlási k niektorému z ďalších pohlaví. Môžu vás citovo vydierať. A verte, je to silný nástroj. Ty nechceš akceptovať, že on/ona/ono to tak cíti, že je x-tým pohlavím? Čo je to za bezcitnosť? Funguje to.

Potom sú tu aj kvázi vedecké argumenty. Pred pár dňami bol facebook zaplnený argumentami o intersexuáloch, teda o ľuďoch, ktorí nemajú mužský (XY), ani ženský (XX) pár chromozómov, ale inú kombináciu. Existencia týchto ľudí sa uvádzala ako dôkaz toho, že s binárnosťou pohlaví to nie je také jednoduché. Na sociálnej sieti som našiel ľudí, ktorí smrteľne vážne považujú týchto intersexuálov za iné pohlavie či pohlavia.

Na správnu mieru tento omyl uviedla brilantným článkom Dana Vitálošová, ktorá upozornila, že tieto iné kombinácie sú predsa syndrómami chorôb, hendikepov či porúch a popisuje ich lekárska veda. A porucha pohlavia nie je iné pohlavie, ako uvádza vo videu.

Žiada sa ešte dodať, že predsa mužský či ženský pár chromozómov nie sú jedinými znakmi príslušnosti k mužskému alebo ženskému pohlaviu. Existuje množstvo ďalších znakov, ktorými sa tu nebudeme zaoberať.

Pri argumentácii intersexuálmi sa stretávame s názorom, že trvanie na dvoch pohlaviach uráža ich dôstojnosť. František Mikloško ako argument proti dvom pohlaviam položil emotívnu otázku, či intersexuáli sú nejaký odpad, a obáva sa o ich postavenie v spoločnosti, ktorá uznáva len dve pohlavia. Teda obáva sa o ochranu ich dôstojnosti.

Dana Vitálošová píše: „Na poruchách pritom nie je nič dehumanizujúce. Keď ste chorí, nikto vám nezakáže voliť a neodvezie vás do gulagu.“  

Neostáva mi iné len s Vitálošovou súhlasiť. Zároveň však vidíme, že práve v tomto narážame na kameň úrazu. Niektorí, zdá sa, sú totiž presvedčení, že to je dehumanizujúce. A zrejme ich môžeme deliť na dve skupiny. Jedni sa snažia existenciu viacerých pohlaví preukázať, druhí zase uznávajú, že sú len dve, ale myslia si, že je lepšie o tom nehovoriť.

Rád by som sa zamyslel na prapodstatou tohto postoja. Je viac založený na emóciách a túžbach ako na rozume či vede. Podstata problému je filozofická. Ide o akúsi kvázi náboženskú túžbu, túžbu podobnú náboženskej.

Urputný boj o pohlavia nasvedčuje, že už je spochybňovaný konsenzus o tom, čo je muž a žena. Treba si položiť otázku, či to nie je logický dôsledok toho, že už nie je konsenzus o tom, čo je človek. Čo je to za bytosť? Aký je zmysel jeho života? Ako je to s nedotknuteľnosťou jeho života? A tak podobne.

V posledných storočiach sa totiž objavilo mnoho alternatív voči kresťanstvu. Osvietenstvo, marxizmus, komunizmus, moderný progresivizmus. Máme teda viacero systémov, ktoré rôzne odpovedajú na otázky pohlavnosti, ľudskej nedokonalosti fyzickej aj duchovnej a garancie ľudskej dôstojnosti.

Nezaškodí pripomenúť, čo hovorí o týchto otázkach kniha Genezis: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“

Teda ako muža a ženu ich stvoril. Pohlavia sú jasné. A nikto nie je odsunutý do nedôstojnej menejcennosti, lebo každý bol stvorený na Boží obraz. To je garanciou dôstojnosti človeka.

V kresťanskom systéme platí, že cenou za Pád prarodičov je nedokonalosť duchovná (tiež nazývaná hriešnosťou), aj nedokonalosť psychická aj telesná. Nedokonalosť tela je až fatálna. Končíme smrťou.