Slovenská televízia zaradila v septembri do vysielania koprodukčný maďarsko-rakúsko-nemecký seriál Strážcovia koruny, ktorého hlavnou postavou je uhorský vojvodca Janko Huňady.

Originálny názov seriálu je Hunyadi, názov pre zahraničné publikum Rise of the Raven (Vzostup Havrana). Nie je zrejmé, prečo STVR zvolila názov Strážcovia koruny, ktorý ani nie je prekladom originálneho názvu a ani nevystihuje hlavnú myšlienku seriálu, ktorou je filmársky zachytiť vzostup pánov z Huňadu (Hunedoara, Rumunsko/Sedmohradsko). Napriek tomu ale seriál u divákov uspel a v nedeľu večer ho zvyklo sledovať okolo 250-tisíc divákov.

Odvysielanie seriálu je preto dobrá príležitosť zamyslieť sa nad týmto dielom, ako aj nad slovenskou historickou filmovou tvorbou. Prečo vlastne na Slovensku zatiaľ nevznikol podobný historický veľkofilm z obdobia stredoveku?

Seriál zachytáva obdobie zhruba od sklonku vlády Žigmunda Luxemburského, teda od 30. rokov 15. storočia až po smrť Huňadyho v roku 1456, keď zomrel po víťaznej bitke proti Osmanom pri Belehrade na mor.

Huňady pochádzal z valašského (rumunského) rodu, ktorý sa vyšvihol do šľachtického stavu počas života jeho otca Vojka. Jeho matka pravdepodobne pochádzala z lokality Margina (Sedmohradsko) a svojim rodom patrila medzi miestnu rumunskú elitu (kňazi). Humanistické uhorské dejepisectvo pozná ústami Antonia Bonfiniho „nepotvrdenú rozprávku“ o tom, že Janko Huňady bol nevlastným synom kráľa Žigmunda Luxemburského.

Vojk získal spolu so svojimi príbuznými od Žigmunda za svoje služby hrad Huňad. Janko sa vyznamenal ako vojvodca vo viacerých bitkách proti Turkom a husitom a vďaka svojmu vplyvu zohrával dôležitú úlohu v uhorskej politike okolo polovice 15. storočia. Po bitke pri Varne, kde kvôli svojej mladíckej nerozvážnosti zahynul kráľ Vladislav Jagelovský, zastával v čase nedospelosti uhorského kráľa Ladislava Pohrobka funkciu regenta (gubernátora) Uhorska, neskôr krajinského kapitána. Patril medzi najvýznamnejších feudálov tohto obdobia. Jeho syn Matej sa stal uhorským kráľom známym pod menom Korvín.

Kto je stúpencom verného zobrazovania histórie, toho seriál Strážcovia koruny nie celkom uspokojil, pretože tvorcovia sa nesnažili stvárniť Janka Huňadyho realisticky, ale ako filmového hrdinu podľa hollywoodskych štandardov. Seriál navyše vznikol na motívy románu Móra Bána. Nejde teda o historickú biografiu, ale o zromantizovaný príbeh veľkého hrdinu.

Hollywoodsky hrdina je väčšinou idealizovaný. Rozpráva ako čítanková postava. Je férový a lojálny, drží sa zákona. Neženú ho osobné záujmy ako ctižiadosť, túžba po majetku či moci, ale bojuje vždy za vlasť, za kráľa, za vieru, ideály, chráni slabých. Nechce zabíjať, neteší ho to, ale okolnosti ho donútia k tomu, že sa brodí v krvi. Je to ideálny rytier.

Ako úžasný hrdina má nadprirodzené bojové schopnosti. Desať – dvadsať protivníkov zvládne bez väčších problémov. V boji zvyčajne nenosí prilbu, takže vlasy mu efektne vejú (to je ale časté faux pas historických filmov a seriálov, že hlavný veliteľ nemá prilbu a bežní pešiaci ju majú).

Proti čítankovo zidealizovanému hrdinovi musí stáť v opozícii tiež čítankový zloduch. Tým je v seriáli Ulrich Celjský, šľachtic pôvodom z dnešného Slovinska, ktorý zastával funkciu chorvátskeho bána a po Huňadyho smrti aj uhorského kapitána.

Ženy. Výsadné postavenie má vo filme niekoľko žien, Mara Brankovičová, sultánova manželka, Jankovi povie: „Spôsobil si sultánovi veľké škody“, on jej skromne odpovie „Snažil som sa.“ Jankova manželka Alžbeta zase vojvodovi Ilockému (Ujlakymu) po tom, ako jej privedie syna Mateja, povie súcitne: „Musíš byť unavený“. Takto sa stredovekí sebavedomí feudáli nevyjadrovali. Je to umelé, šablóna. Bez pochopenia dobovej psychológie, tragédie, vtipu a šarmu. Takto však rozprávajú postavy z béčkových amerických filmov.

Tvorcovia seriálu nešli cestou realistického zobrazenia stredovekého vojvodcu azda preto, že by bol ako hrdina nestráviteľný pre mainstreamového diváka. Akoby však pritom celkom zabudli na ohromný úspech anglického historického seriálu Tudorovci, od scenáristu Michaela Hirsta, natočeného zhruba pred 15 rokmi, ktorému veru nič zo šťavy a korenia dobrých historických seriálov nechýba.

Seriál o Huňadym však nie je ani historický. Pramene ukazujú stredovekých uhorských feudálov v trochu inom svetle. Neviem či sme seriál pozerali dostatočne pozorne, ale okrem Jána Jiskru nám v ňom chýbal aj Pongrác (Pankrác) z Liptovského svätého Mikuláša, ktorého priateľstvo s Jankom Huňadym vyvrcholilo tým, že ho Huňady ustanovil za svojho adoptívneho brata.

Práve na Pongrácovi II. z Liptovského Mikuláša mohol dobrý režisér ukázať všetky vrtochy onej doby a pritom by si ani nemusel veľmi vymýšľať. Okrem vysokých krajinských úradov totiž tento slovenský šľachtic z Liptova bol aj lúpežným rytierom a k majetku si dopomáhal tiež taktickým podporovaním raz jednej, inokedy druhej politickej strany súperiacimi o uhorský trón.

Psychologická drobnokresba je veľkou slabinou seriálu Strážcovia koruny. Hrdinovia sú nepresvedčiví. Janko Huňady najmä v prvej polovici seriálu pôsobí ako sexuálny objekt.

Autori seriálu to kompenzujú klišé scénami plnými násilia, nepotrebného sexu, rovnako povrchnými vášňami a intrigami. Akoby to bol nejaký nepísaný kánon.

Lepšia, i keď občas komická, je výprava. V časoch, keď výskumy stredovekých sídel významne pokročili dopredu a vyspelej počítačovej grafiky, pôsobia prototypy stredovekého Budína či Viedne ako práce ľudových modelárov.

Lepšie sú natočené iba bojové scény, pri ktorých cítiť spoluprácu odborníkov z oblasti histórie vojenstva, ale to by bolo na dlhšie rozprávanie. Historicitu príbehu, ktorý seriál predáva, netreba ani spomínať. Každý filmár je klamár a preto sa začne brániť svojou poetickou licenciou. V slovenskom i českom dabingu však občas zanikli pôvodné jazyky (nemčinu, taliančinu aj češtinu počuť), ktorými bol film nahovorený. Stojí za to sa pritom pristaviť.

Maďarčina nebola v 15. storočí dominantným a ani najdôležitejším jazykom kráľovstva. Sám Žigmund Luxemburský mal svoju českú kráľovskú kanceláriu a Písmo sväté si nechával čítať na Budínskom hrade v tomto jazyku.

Slovensko a Slováci sa v seriáli nespomínajú ani ako severné, alebo horné čiastky kráľovstva. Spomenutý Pongrác II. by si azda aj poťažkal, veď načo sám v roku 1450 z Branča poslal slovenský list Bratislavčanom.

Iným dôvodom prečo nespomenúť Slovensko by mohlo byť, že by to narušilo heroický príbeh Janka Huňadyho, ktorému pri Lučenci (v roku1451) Ján Jiskra z Brandýsa ako hlavnému gubernátorovi krajiny vyprášil dobre kožuch. Udalosť to teda bola náramná. Len o niekoľko mesiacov mladší slovenský nápis z Jasovskej jaskyne spomína prosto na pobyt Jána Jiskru na tomto mieste spolu s inými „dobrými lidmi“, ktorí „toho Wala[cha] u Luczenze porazili.“

Podobných neoriginálnych filmov zo stredoveku sme už videli viac. Boli to väčšinou filmy amerického pôvodu. V roku 2022 nakrútili veľkofilm o svojom hrdinovi Jánovi Žižkovi aj Česi. Pochopiteľne v americkej koprodukcii.

Mali na čo nadväzovať, lebo husitská trilógia Otakara Vávru patrí medzi silné - aj silne ideologicky poznačené - filmy nášho detstva. V záplave americkej kinematografie bol očakávaný špecificky český alebo aspoň stredoeurópsky pohľad na stredovek v duchu Markéty Lazarovej a/alebo Údolia včiel od režiséra Františka Vláčila. Česko-americký film však ponúkol skôr komixovú víziu Žižku ako superhrdinu.

Keď vyšla v roku 1986 kniha Matúša Kučeru Postavy veľkomoravskej histórie, režisér Martin Hollý sa vyjadril, že v nej je obsiahnutých niekoľko filmových scenárov. Na Slovensku sa vtedy aj skutočne začali pripravovať tri historické veľkofilmy z raného stredoveku, ktoré by zachytávali obdobie od Sama po Svätopluka a zánik Veľkej Moravy. Vznikli scenáre, pracovalo sa na kostýmoch, režisér Martin Ťapák bol v Mongolsku nakúpiť kone a dohodnúť komparzistov, ktorí mali hrať Avarov. Režisérmi mali byť aj Andrej Lettrich a Martin Hollý. Odborným poradcom filmárov bol spomínaný Matúš Kučera.

V pokročilom štádiu prípravy bol však projekt zastavený na príkaz komunistov z Prahy. Čo mali komunisti proti slovenskému historickému veľkofilmu? Keď sa o projekte dozvedeli český historik Dušan Třeštík a moravský archeológ akademik Josef Poulík, objavil sa na ich tvári ustarostený výraz a napísali do Prahy, na Ústredný výbor Komunistickej strany Československa list, že ak by boli nakrútené tieto filmy, „mohli by v českém národě vést k určitému rozladění, nebo i emocem.“

Upozorňovali na riziko ľudáckych sentimentov súvisiacich s Cyrilom a Metodom, Rímom, ako aj Svätoplukovou kolaboráciou s Franskou ríšou. A nebolo by, podľa nich, dobré, aby sa táto téma, takto verejne prezentovala. Slovenské historické veľkofilmy sa vďaka intervencii českých odborníkov nakoniec nenakrútili.

Slováci dostali ako cenu útechy aspoň filmové spracovanie Suchoňovej opery Svätopluk. A Česi si nakrútili sériu inscenácií venovaných téme prvých historických Přemyslovcov.

V 80. rokoch bolo okno príležitostí pre nakrútenie slovenského historického veľkofilmu aspoň z časti pootvorené. Boli splnené všetky podmienky nielen aby mohlo byť dielo realizované, ale aby bolo natočené na vysokej úrovni. Bola tam vtedy podpora zo strany štátu, mali sme skupinu kvalitných režisérov ako boli Ťapák, Lettrich a Hollý, no aj silnú generáciu hercov na vrchole svojich tvorivých síl s Kvietikom, Chudíkom, Valachom, Pántikom, Dibarborom, Vášáryovou, Strniskovou, Studenkovou atď., na čele.

A bol tu aj silný spoločenský dopyt. Veď svoje historické veľkofilmy si už v tom čase natočili všetky okolité národy. Dnes je tomu inak, ani nechápeme, načo by nám bol historický veľkofilm vlastne dobrý.

Ministerstvo kultúry Slovenskej, vtedy socialistickej, republiky vyčlenilo na tie tri filmy neuveriteľných 160 miliónov korún. V súčasnej politickej a ekonomickej situácii je nepredstaviteľné, že by niekto dal na historický film, resp. sériu troch filmov 100 miliónov euro a viac.

Šušká sa, že Slovenská televízia pripravuje film o Andrejovi Hlinkovi. Nuž uvidíme.

Éra Vladimíra Mečiara sa niesla na vlne doznievajúceho slovenského nacionalizmu. Objektívne však treba povedať, že oproti predchádzajúcemu obdobiu najmä v kultúrnej sfére stratila na svojej predchádzajúcej úrovni.

Nekultúrnosť a neprofesionalita sa dostali aj do oblasti kultúrnej a pamäťovej politiky novej Slovenskej republiky.

Odrazom týchto nešvárov sa stal film Knieža, ktorý síce mal byť o Pribinovi, ale v skutočnosti to bol odvar všetkého možného, pod taktovkou Martina Kákoša, a radšej o tom už ani nehovoriť. Alebo rovno zabudnúť.

Podobne ako na nedávny seriál Slovania, ktorý vznikol v slovensko-ukrajinskej koprodukcii, a o ktorom by sme mohli napísať, že to bola zbierka nepodarkov slúžiaca na znechutenie diváka a azda aj na to, aby sa už nikdy seriál so slovanskou tematikou na Slovensku nenakrútil.

Tretím pokusom o slovenský historický veľkofilm zo stredoveku mohla byť Jakubiskova Slovanská epopeja. Jeden z najznámejších slovenských režisérov všetkých čias, už mal pre Svätopluka vyhliadnutého aj herca. Mal ho stelesniť hrdina Hviezdnych vojen Ewan McGregor.

Ako je známe, slovenský audiovizuálny fond Jurajovi Jakubiskovi stopol jeho žiadosť o spolufinancovanie projektu. Peter Krištúfek, jeden z piatich hodnotiteľov to v Denníku N pred desiatimi rokmi zhrnul takto: „Zabudnutý epos je až príliš veľký na rozmery slovenskej a českej kinematografie. Neúmerne by zaťažil skromné finančné zdroje fondu na mnoho rokov.“

„Čo by bolo lacnejšie, keby bol taký veľkofilm nakrútený?“, opýtal by sa klasik vulgárneho materializmu. Tu však nejde len o to, koľko by to stálo. Keby sa niekto do takéhoto projektu pustil, tak peniaze by sa nakoniec našli. Veď Slováci už neraz ukázali v dejinách svoju štedrosť, keď sa presvedčili, že ich imanie ide na dobrú vec. Pri súčasných filmových tvorcoch však existuje ešte dôvodná obava, že by historickú látku využili na to, aby nám a za naše peniaze do svojho diela vložili nechcené ideologické a politické odkazy. Nie žeby ich seriál o pánovi z hradu Huňad nemal. Ide však o únosnú mieru.

Zdá sa, že sa tu pohybujeme v uzavretom kruhu. Peniaze nie sú skutočný dôvod. Tým je vzájomná nedôvera. Kto by si na to trúfal, bez toho, aby to nebolo prepálené na jednu, alebo druhú stranu. Ale my hneď nemusíme točiť film o Svätoplukovi, ktorý by nás naisto rozhádal. Stačí sa pozrieť po iných hrdinoch našej spoločnej minulosti.

Pozoruhodný je napríklad príbeh Kolomana Haličského, brata Bela IV. a hrdinu od Slanej. Do sfilmovania jeho hrdinského a tragického života by sme vedeli zapojiť celú Euroáziu, vrátane Ríše a Ríma. Ale to je na iné rozprávanie.