Dnes o uvoľnení cenzúry na amerických sociálnych sieťach, o snahe EÚ sledovať súkromné správy, o dvoch prekvapeniach českých volieb a o hlbokej orbe Jara Naďa.

Začneme dobrými správami. Igor Bukovský vyhral svoj spor s americkou spoločnosťou Google. Jeho účty na YouTube, ktoré boli zrušené po „podnetoch“ slovenských aktivistov, sú späť.

Google oznámil, že vyštudovaný lekár Bukovský neporušil pravidlá. Teda nešíril dezinformácie a hoaxy, keď kritizoval plošné očkovanie.

Naopak, po Facebooku priznal aj Google, že bol počas očkovacích kampaní pod tlakom Bidenovej vlády. Sociálne siete vraj vymazávali kritické hlasy a odporcov plošného očkovania proti covidu. Čiže údajne potláčali slobodnú verejnú diskusiu.

Bola to šialená politika. Na jednej strane sme mali celkom nový typ vakcín na báze syntetických, modifikovaných génov mRNA. Neboli riadne testované (proces prebehol zrýchlene), no napriek tomu sa vynucovalo ich plošné nasadenie. Mali fungovať ako priepustka na slobodu.

Na druhej strane sme mali potláčanú a cenzurovanú verejnú kontrolu. Kritickí lekári a vedci mali zakázané nahlas prehovoriť. Ak neposlúchli (ako Bukovský), nasledovali sankcie. Disciplinárne tresty, vymazávanie ich profilov zo sociálnych sietí alebo mediálne kampane proti ich verejným vystúpeniam.

Bukovskému, ktorý mal pochybnosti o bezpečnosti a účinnosti nových vakcín, vymazali široko sledovaný účet na YouTube v roku 2021. Pravdepodobne po udaniach aktivistov, ktorí sa hrali na fact-checkerov. Bukovský vraj porušil pravidlá. Aké a čím konkrétne, to mu neprezradili.

Neskôr Bukovskému natrvalo, doživotne zrušili aj jeho záložný účet na YouTube. Opäť po „podnete“ domorodého aktivistu, ktorý sa domnieval, že vakcína je sloboda.

Odvtedy sa Bukovský domáhal svojich práv žalobou proti spoločnosti Google.

Bol to zápas za pravdu a spravodlivosť. A bol to aj zápas za slobodu. Slobodná spoločnosť neexistuje, ak má verejný priestor slúžiť propagande. A ak sa v ňom programovo potláčajú kritické hlasy.

Bukovský tento zápas nakoniec vyhral. Presnejšie: vyhrali ho ľudia ako Bukovský. Jeho kauza má širší kontext. Hlavne americký. Tam sa rozhodla veľká bitka.

Siete Facebook, Twitter a YouTube boli od pandémie pod tlakom tisícok žalôb. Kým vládli Bidenovi progresívci, nedialo sa nič dramatické. Otrasy prišli až po veľkom volebnom víťazstve Trumpa. Americkí progresívci narazili na silné hnutie odporu. Ich vplyv a ich siete sa začali trhať.

Prejavilo sa to aj v mediálnom prostredí. Sociálne siete verejne priznali, že museli robiť cenzúru. Následne si museli priznať aj to, že žaloby ľudí, ktorých protiprávne vymazali, budú asi na súdoch úspešné.

Jedným z tých, ktorí zažalovali Facebook, Twitter a YouTube za protiprávnu cenzúru, bol aj Donald Trump (vypli ho v januári 2021). Trump všetky žaloby vyhral. Dokonca ešte predtým, ako o tom začali rozhodovať súdy. Facebook, bývalý Twitter aj Google mu ponúkli mimosúdne vyrovnanie. Google napríklad Trumpovi a jeho tímu zaplatí 24 miliónov dolárov.

Súbežne s tým sa sociálne siete rozbehli do upratovania. Sľúbili, že vymazaným autorom obnovia účty. Nerobia to z lásky k pravde a slobode, ale skôr preto, že sa boja ďalších úspešných žalôb. Vedia, že ich cenzúra nemala oporu v zákonoch. Mala oporu len v Bidenovej vláde. A v oligarchii za ňou.

Najskôr vlastníci sietí urobili všetko pre to, aby Trumpove žaloby neskončili na súde. Nechceli súdne precedensy. Vykúpili sa desiatkami miliónov v rámci „dohôd“. Následne obnovujú tisíce protiprávne vymazaných účtov.

Medzi oslobodenými a víťazmi je aj Igor Bukovský.

A medzi porazenými sú stovky slovenských aktivistov, novinárov a cenzorov, ktorí mu išli po krku. A ktorí ho krivo obviňovali z porušovania pravidiel.

Hoci pravdu, pravidlá a slušnosť tu prznili – ako obyčajne – práve oni.

Aj v druhom bode si doprajeme pomerne dobré správy. Plány EÚ na plošné sledovanie súkromných četov Európanov narazili. Búri sa verejnosť. A pod verejným tlakom sa búria aj národné vlády. Po belgickej najnovšie aj nemecká.

Ide o veľa. Bruselskí úradníci presadzujú takzvaný Chat Control Act. Zákon na plošné sledovanie četov a súkromných správ ľudí. Motívom je (oficiálne) boj proti sexuálnemu zneužívaniu detí.

Motív je, samozrejme, pekný. No nástroje sú ohavné.

Operátori ako WhatsApp chránia súkromie užívateľov end-to-end šifrovaním. Odoslané správy sú kódované, aby bolo aj v digitálnej ére zaručené staré dobré listové tajomstvo. To je, ako dobre vieme, chránené aj ústavou, aj Trestným zákonom.

Práve to sa však nepáči eurokomisárom. Tvrdia, že súkromné správy treba monitorovať, aby sa predchádzalo sexuálnemu zneužívaniu detí. Majú sa o to postarať operátori. Každá súkromná správa (fotografia, súbor) má byť skenovaná ešte pred odoslaním. A vyhodnotená, či neporušuje pravidlá.

To nutne otvára dvere širokému sledovaniu súkromia ľudí. A zneužívaniu zbieraných dát. Plošné skenovanie správ pred end-to-end šifrovaním je to isté, akoby mal niekto plošne čítať každý súkromný list pred tým, ako ho zalepíte do obálky.

Obzvlášť nebezpečné sú takéto praktiky v ére umelej inteligencie. O pár rokov môže mať každý z nás v digitálnych zariadeniach osobného agenta – špióna. Teda vyspelý algoritmus, ktorý bude sledovať a analyzovať každé slovo, každú fotografiu, každú navštívenú webstránku sledovanej osoby. Do veľkej miery sa to deje už dnes. No súkromné šifrované správy boli stále nedotknuteľné. Výnimkou je sledovanie zločincov alebo bezpečnostných hrozieb.

Je neuveriteľné, že s plánmi EÚ to zašlo tak ďaleko. A prakticky bez širšej verejnej diskusie. Už 14. októbra sa malo o návrhu hlasovať na Rade EÚ. Platforma Signal už varovala, že ak nové pravidlá prejdú, v Európe skončí.

Po výhradách Nemecka a ďalších členských krajín (aj Slovenska) sa návrh zrejme odloží. No hrozba tým nezmizne. Lebo tou hrozbou je policajná mentalita EÚ. A jej skutočné motívy, ktoré sú bezpečnostné.

Aj tento príklad ukazuje, ako veľmi sa EÚ zmenila. A ako ju deformuje hybridná vojna.

Pôvodne EÚ pracovala ako poistka. Ako garant dodržiavania práva, poriadku, ochrany spotrebiteľov a ich súkromia… Ak nejaká národná vláda potláčala slobody a práva ľudí, EÚ zasiahla ako strážca fair play.

Dnes je to opačne. EÚ sa po migračných, klimatických, pandemických a vojnových kampaniach vydáva čínskou cestou. Cestou plošnej kontroly. A národné vlády sú tou silou, ktorá kroniku ohavností EÚ trochu edituje. Osekáva extrémy.

Európsky sojuz treba radikálne, od podlahy zmeniť. Ozdraviť. Inak skončí ako karikatúra pokroku. A odstrašujúci príklad pre zvyšok slobodného sveta.

České voľby dopadli rámcovo podľa očakávaní. Vyhral Babiš, ktorý pošle úslužných hujerov z Fialovej vlády do opozície. No priniesli aj dve veľké prekvapenia.

Prvým prekvapením je neúspech hnutia Stačilo a jeho lídra Sterzika. Bol to jediný hráč s radikálnym programom. Žiadal zmenu režimu a režimovej politiky.

Nie, nechcel návrat komunistického režimu ani orientáciu na Rusko. Chcel, aby sa Česko vymanilo z „atlantickej kazajky“. Žiadal, aby mohlo vystupovať slobodne a suverénne. V záujme národa a spoločnosti. Tak, ako si to ľudia vysnívali v krátkej eufórii novembra 1989. Sloboda, suverenita, sociálna spravodlivosť, nezávislosť od centrál veľmocí. A vo vláde zástupcovia spoločnosti.

Slovom, žiadali nemožné. A aj tak nakoniec dopadli. Hoci prieskumy im od leta pripisovali sedem percent. Ich radikálny a kritický hlas bude v parlamentnej opozícii chýbať.

Námietky, že na kandidátke hnutia boli popri rebeloch a sociálnych demokratoch aj reformovaní komunisti, sú jalové. Aj prezident Petr Pavel je predsa reformovaný príslušník komunistického režimu. Hoci až príliš reformovaný…

Hlasy Sterzika či Zaorálka boli hlasmi rozumu. V niečom naivné, v niečom bez pomenovania alternatívy, ale v jadre, v hodnotení sveta, boli trefné. Títo ľudia neboli nebezpeční.

Boli len neprijateľní pre bezpečnostných jastrabov.

Druhým prekvapením je, že Fialova vláda s jej podlízavou, servilnou atlantickou politikou v istom zmysle posilnila. V absolútnych číslach jeho koalícia nabrala nových voličov (prírastok bol približne 100-tisíc hlasov).

Nepopulárny Fiala a jeho nepopulárni partneri majú porovnateľnú podporu ako pred štyrmi rokmi. Prečo? Prostoduchá kampaň „lebo Putin“ zaberá. Zmenila sa len volebná účasť, prepadnuté hlasy a percentuálne pomery síl.

České parlamentné voľby trochu pripomínajú slovenské prezidentské voľby. Nepopulárny frazeológ Korčok získal v absolútnych číslach viac voličov ako Čaputová. „Lebo Fico, lebo Putin.“ No na víťazstvo to aj tak nestačilo.

Tým sa podobnosti so slovenskými reáliami nekončia.

Babiš býva často prirovnávaný k Orbánovi či Trumpovi. Veľmi to nesedí. Babiš bude mať bližšie k opatrnej a guľatej politike Pellegriniho než k politike Orbána. Samozrejme, s výrazne ostrejším slovníkom ako má Pellegrini… V tom bude bližší Ficovi.

Babiš bude zrejme odvážny hlavne v rečiach, kritike a pózach. Nie v tvrdšej zmene kurzu. Strach Fialu, Pavla a aktivistov z prevratných zmien je fantómový.

Od Babiša – spolu s Motoristami – môžeme očakávať odpor proti energetickým sankciám, ktoré dusia priemysel, proti Green Dealu s nákladnými emisnými kvótami pre domácnosti, proti hlúpej „spoločnej migračnej politike“, proti prehnane štedrému (a drahému) financovaniu Ukrajiny a ukrajinského konfliktu… Popri tom môžeme očakávať podporu pre regionálnu alianciu V4, normálne vzťahy so slovenskou vládou, menej nenávistných protiruských záchvatov. Menej nadpráce a servilnosti pri plnení bojových úloh, ktoré zaťažia české peňaženky. A slabší zmysel pre sledovanie triednych nepriateľov.

Asi Babiš s Turkom občas povedia aj to, že existujú len dve pohlavia. Mužské, ženské. Muž otec, žena matka…

Ak si to celé premietneme v pokoji, zistíme, že pôjde o celkom normálnu, stredovú, neutrálnu politiku. Drsne sa javí len preto, že v extréme skončila druhá strana. A tak trochu aj celá doba. Kto ostal v strede, normálny a pri rozume, ten je dnes krajne podozrivý.

Slovensko a Česko si boli, sú a budú blízke. Potvrdzujú to aj voľby a voličské tábory. Bez ohľadu na to, kto práve vyškriabe viac percent.

V prehľade sa ešte pristavíme pri Jarovi Naďovi a pri jeho novom úlovku. Naď s nasrdenou tvárou oznámil, že podľa jeho zistení nastupuje na ministerstvo obrany hudobník Oskar Rózsa.

Jeho zistenia potvrdil minister. Hudobník (špičkový hudobník) a dirigent Rózsa bude spolupracovať s armádnymi hudobnými súbormi.

Možno si položíte otázku, prečo v prehľade týždňa píšeme o nešťastníkovi Naďovi, o jeho trápnych pokusoch zaujať, o jeho nepriateľoch. A o jeho zlosti z toho, že jeden z nich si našiel prácu. Na ministerstve a za Ficovej vlády…

Píšeme o tom, lebo to, čo predvádza inkvizítor Naď, je spoločensky nebezpečné. Tieto eštebácke praktiky by mali byť neprijateľné. Naď so svojou „hlbokou orbou“ predvádza svojráznu podobu hnutia cancel culture. Toto hnutie prikazuje pripraviť niektorých ľudí (učiteľov, vedcov, umelcov, novinárov) o spoločenské postavenie a prácu pre ich meno. Pre ich údajne zlé meno.

Pričom o zlom mene rozhodujú ľudia ako Galko a Naď. Čiže tí, čo majú od dobrého mena ďaleko.

Naďa pri nástupe Rózsu na ministerstvo nepobúrilo porušenie pravidiel. Ani neprijateľné či podozrivé výhody Rózsu. Pobúrilo ho iba to, že prácu má dostať človek menom Oskar Rózsa. Pre Naďa a jeho jednoduchších voličov stačí vysloviť meno. To má byť rozsudok. To má stačiť na zrušenie jeho živobytia.

Oskar Rózsa sa pritom neprevinil ničím vážnym. Len tým, že spolupracoval s ministerkou Šimkovičovou. V čase, keď ju bojkotovala progresívna časť kultúrnej obce…

Nasledovali zúrivé útoky a konflikty. A áno, Rózsa sa po nich zradikalizoval. Neostal ticho. Údery vracal. Ani to však neznamená, že má byť – podľa želaní Naďa – exkomunikovaný. Má Rózsa vulgárnejší slovník ako Naď s Galkom? Nie, nemá. Má agresívnejšie vystupovanie ako oni? Nie, nemá. Má len iné názory ako oni. Vraj zlé, neprijateľné, toxické.

Naď už preukázal, čoho všetkého je schopný. Jeho tím vypracoval zoznamy údajne toxických médií. Minister Naď následne v roku 2022 presadil ich hromadné vypnutie. Ako v strednej Afrike.

Dnes Naď pracuje na zoznamoch ľudí, ktorých považuje za kolaborantov, hrozby, zradcov. Majú po voľbách čeliť spravodlivosti.

Ako? To doplnil Naďov súdruh z Demokratov Galko. Pri téme „hlboká orba“ usúdil, že vypínanie webov je málo. „Tých, čo šírili alebo budú šíriť dezinformácie a hoaxy, treba zavrieť do basy… Hlboká orba je potrebná. My si už nemôžeme dovoliť spraviť také nedôslednosti, aké sa spravili v rokoch 2020 až 2023. Poriadok spravíme! Tvrdo, nekompromisne a už navždy!“

Toto už nevyzerá ako cancel culture, ale ako hnutie, ktoré smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd ľudí.

Pričom toto pomätené hnutie si Šimečka vyvolil ako spojenca do budúcej vlády.

Človek niekedy nevie, či sleduje zločineckú scénu, alebo len psychiatriu.