Strelec, ktorý piatimi výstrelmi pred rokom a pol v Handlovej takmer zabil slovenského premiéra, sa v stredu postavil pred súd. A rečnil tam dve hodiny vkuse.

Prečo tak dlho? Možno si Juraj Cintula uvedomoval, že jeho záverečná reč je posledným vystúpením pred publikom, aké v živote zažije. Potreba atentátnika, ktorého básnická tvorba nikdy nezaujala Slovensko, naposledy si užiť verejný prednes, sa dá do istej miery pochopiť. Ale prerozprávať celý svoj život, od detstva po starobu, to si už žiada pokročilú sebastrednosť.

Najmä ak vás počúvajú nie pre váš talent či úspech, ale preto, že ste sa pokúsili o vraždu. Z dĺžky Cintulovho prejavu, ale aj z jeho obsahu je pritom zrejmé, že sa považuje za reinkarnáciu Jánošíka.

„Nech je moja obhajoba manifestom človeka, nech je výkrikom všetkých tých, ktorí sa nedovolali spravodlivosti. Za všetkých ponižovaných. Za všetkých, ktorí ešte cítia, že arogancia moci, korupcia a lož nemajú miesto v krajine, kde majú vyrastať naše deti,“ povedal pred súdom atentátnik.

Doplnil aj želanie, aby mladí ľudia nezabudli, že „raz tu bol človek, ktorý bol vedený morálnym zúfalstvom, ktorý sa nebál neprávosti pozrieť do očí a veril, že osamelý výkrik môže zmeniť svet“.

Regulérny hrdina, však? Je zaujímavé, že spokojne pôsobiaci Cintula sa po roku a pol vo väzbe cíti ako Jánošíkov potomok, odmieta prejaviť ľútosť a na súde vykrikuje „stálo to za to!“. Dokonca aj keď mu to môže priniesť doživotie. Ako je to možné?

Obhajca, ktorému svojím výlevom Cintula pravdepodobne zmaril naratív, že v jeho prípade nešlo o terorizmus, to zvalil na „osobnostnú výbavu“ strelca. No stačí to ako vysvetlenie?

Podľa mňa nestačí. Juraj Cintula vo väzbe určite nie je oddelený od okolitého sveta. Vie aj o konšpiráciách, ktoré hovoria že atentát sa nestal a ktoré sí získali veľkú obľubu napríklad medzi voličmi PS a Demokratov.

Raz za čas sa atentátnik asi dostane na internet, alebo k tlačeným novinám. A na internetových fórach, či v komentároch pod článkami mienkotvorných médií, sa sympatiami k strelcovi nešetrí.

V novinách, ktoré atentátnik pravdepodobne stále číta, sa nešetrí ani antipatiami k Robertovi Ficovi a súčasnej vláde. Ale to nie je novinka. Naopak, ide o neustále sa opakujúci refrén. Krajina je v zahraničnej izolácii, menšiny trpia, kultúra a spravodlivosť sú v troskách, vracia sa fašizmus. Túto platňu určite poznáte, obohratá je dosť.

Na Cintulovu osobnostnú výbavu podobný výber najväčších hitov zafungoval tak, že ako „pacifista“ zobral do ruky zbraň a vyhodil do vzduchu celý svoj život. A druhému človeku navždy poškodil zdravie.

Mimochodom, nechcem si predstavovať osobu, čo by po Cintulovej záverečnej reči stále verila, že strelcovým motívom bolo niečo iné než nenávisť k Ficovi a jeho vláde. Ale očividne takí ľudia existujú.

Cintula v záverečnej reči dokonca vyhrešil všetkých, čo konšpirujú, že nešlo o skutočný atentát. A že streľbu si objednal Smer, aby postrelením Fica vzbudil sympatie. Tak veľmi atentátnika uráža myšlienka, že by mohol vykonávať vôľu vládnej strany.

Z komentárov pod článkami mnohých médií, ktoré priniesli citáty z Cintulovej záverečnej reči sa zdá, že príslušný ideologický tábor sa v téme atentátu na Roberta Fica naozaj posunul. Vymizli osoby trčiace vo fáze popierania strelcovho motívu.

Ak ešte existujú pochybujúci o tom, ku ktorému ideologickému táboru Cintula patrí, nevidno ich. Prešlo sa na inú stratégiu. Tou je ospravedlňovanie páchateľa a obviňovanie obete. „Fico si to zapríčinil sám. Dalo sa to čakať, keď sú ľudia zúfalí“.. dá sa prečítať pod textami o Cintulovi.

Zďaleka nejde o ojedinelé prípady. Komentármi tohto druhu sa to v diskusiách pod článkami len tak hemží.