„Vojak“ Foltýn mal v Česku podobné úlohy ako kedysi „policajt“ Púchovský na Slovensku. Volajú to stratkom. Strategická komunikácia štátu – aby mal predpísané, atlantické bojové nastavenie. V skutočnosti však títo branci nerobili nijakú národnú stratégiu, ale propagandu. Propagandu poháňanú britskými a americkými školiteľmi.

Foltýn po voľbách potvrdil, že končí (a s ním zrejme aj jeho tím pod Úradom vlády). Dalo sa to čakať. O niečo menej sa dalo čakať, že Foltýn vyhlási svoju úlohu za splnenú.

Úderky stratkomu – novodobé úrady propagandy – predsa pracovali na tom, aby ľudia ako Babiš nevyhrali voľby. Lebo nie sú kádrovo spoľahliví. Nepodporujú migráciu, Green Deal, zbrojenie, sankcie, ktoré dusia Európu a Česko. Hovoria o národných záujmoch. A to sa dnes nepatrí.

Malé štáty majú obetavo plniť bojové zadania. Bez ohľadu na to, že to ničí ich ekonomiku a príjmy…

Presnejšie: úderky stratkomu pracovali na tom, aby boli vlastne voľby zbytočné. Každá strana, koaličná či opozičná, každý líder, každý úradník, novinár, aktivista… Všetci majú byť oddaní základnému strategickému nastaveniu, hlásal Foltýn.

Inými slovami, vo voľbách sa má rozhodovať len o tom, kto vykoná úlohy. Nie o tom, či vykoná úlohy.

Z tohto „strategického pravidla“ potom nutne vyplývajú len dve možnosti. Možnosť A: spolu s politickými stranami sa prevychová celá spoločnosť, respektíve jej jadro. Možnosť B: po voľbách sa hodia záujmy voličov do koša. A Babiš s Turkom budú musieť robiť to isté, čo Fiala s Rakušanom. Aj keď s menším budovateľským zápalom.

Foltýn sa nijako netajil tým, že chce nielen kádrovo preverené strany (všetky strany), ale aj uvedomelú spoločnosť. Majstri stratkomu sa preto zameriavajú aj na politiku, aj na verejnú mienku. Ľudia, ktorí vybočia, musia skončiť mimo spoločnosti. V izolácii.