Protivný cynik s drzým výrazom. Ide z konfliktu do konfliktu, triafa do najcitlivejšieho miesta, a vždy má navrch. Je pohotový, nemá strach, necíti rozpaky. Dohováranie, taktné napomenutia tobôž vyhrážky sú k ničomu, lebo obratom dáva späťáky.

Keď sa smeje, tak so zlovestným podtónom, a keď nesú na stôl jeho obľúbené jedlo, začne tlieskať a pustí sa doň s radostným pokrikom. Ak máte podobný exemplár vo svojom okolí, kľudne si spomeňte na Lermontova.

Tu ale všetka podobnosť končí. Pravdepodobnosť, že váš známy ovláda francúzštinu a nemčinu na úrovni Jeana Gabina a Marlene Dietrich, hrá na klavíri, husliach, flaute, maľuje akvarely, v písacom stole závratnou rýchlosťou kopí svoje autorské verše aj perokresby, modeluje reliéfne obrazy z vosku, v dejinách je ako doma, má spoločenský prehľad, je vynikajúci šermiar, strelec, jazdec, tanečník, a zároveň oplýva schopnosťou pravidelne rozčúliť osobnosť typu Mikuláša I., sa totiž rovná nule.

„Viete, to je celý Míšeňka,“ hovorievala Jelizaveta Alexejevna, keď zavítala na správne miesto, aby vnuka vytiahla z ďalšej šlamastiky. Všetku lásku po smrti dcéry skoncentrovala na vtedy dvojročné chlapčiatko, no ešte predtým ho majetnícky odtrhla od otca a vzájomný kontakt im zrazila na minimum. Vdova po generálovi bola bohatá, milujúca a dôsledná, veď aj v testamente ošetrila všetko tak, aby v prípade jej smrti zať zostal bez šance dostať syna do výchovy.

Chlapček bol neduživý, chorľavý, v horúčkach blúznil o otcovi a nechápal, prečo bábuška tak silno miluje aj nenávidí zároveň. Svoje detstvo Lermontov najlepšie zhrnul on sám v autobiografickom náčrte Chcem vám porozprávať... Píše v tretej osobe akoby sa mu na spomienky lepšie nahliadalo zo strany.

„Choroba mala vážne dôsledky a zvláštne ovplyvnila Sašov um aj povahu: naučil sa premýšľať. Bez možnosti zabávať sa v bežných hrách s deťmi, zábavu začal hľadať v sebe samom. Najlepšou hračkou sa preňho stala predstavivosť. Nie nadarmo deti učia, že s ohňom sa hrať nesmie. Ale beda! V Sašovi nikto nešípil tento skrytý oheň, ktorý medzitým zachvátil celú bytosť úbohého dieťaťa. Počas trýznivých bezsenných nocí, zadúšajúc sa na horúcich vankúšoch, privykol k prekonávaniu utrpenia tela, a oddával sa rojčeniu duše.“

Lermontov má 15 rokov, keď nájde onen testament. Upadá do beznádeje. Zhrýzajúcej a ničivej. „Som synom utrpenia. Môj otec nepoznal pokoja až po koniec. V slzách vyhasla mať moja. Zostal som po nich iba ja,“ zanechá svedectvo.

Už čoskoro dokončí drámu Ľudia a vášne. Nesie stopy autobiografie, a v hlavnej postave Vladimíra Zorina nemožno nepostrehnúť kontúry budúceho Grigorija Pečorina z Hrdinu našich čias, ale do roku 1839, kedy bude tento román dokončený, Míšeňka nastvára ešte toľko vecí, že Jelizaveta Alexejevna budú mať čo robiť, aby ho zo všetkého vysekali. Nápomocný jej bude najmä Vasilij Andrejevič Žukovskij, prvý básnik ruského romantizmu, ktorý skúseným okom popri umeleckom talente odhadol aj slabiny v povahe Lermontova, a o jednom i druhom zanechá poznámky.    

Míšeňka dospieval, dumal, rozjímal a vystrájal, ale od rozbitých okien a podobných huncútstiev to malo ďaleko. Tlel v ňom zvláštny smútok, upadal do melanchólie a pociťoval zlosť, ktorú šikovne schovával za masku výtržníka. Jedovitý husárik. Zapíše sa do povedomia súčasníkov, ale medzitým literárne dozrieva, vyhraňuje sa názorovo, navštevuje moskovské salóny, tancuje na báloch, kde jeho prítomnosť znervózňuje všetkých rodičov. Zvyšuje totiž pravdepodobnosť, že synovia skončia na súboji a dcéry so zlomeným srdcom.

Ako záhadná neznáma s iniciálami N.F.I., ktorej identitu sa podarilo odtajniť až v 50. rokoch minulého storočia literárnemu historikovi Irakliovi Andronikovi. Alebo krásna bruneta Jekaterina Suškovová, ktorá sa za ľúbostné sklamanie básnikovi pomstí reťazcom ohováračských poloprávd a lží, či Varvara Lopuchina, ktorej portrét básnik namaľuje, aby zhmotnil podobu hrdinky práve dokončenej tragédie Španieli. Cyklus jeho ľúbostných vzťahov sprestruje mnoho ďalších, menej osudových lások. Patrí sem napríklad kňažná Mária Ščerbatovová, ktorej meno zarezonuje v súvislosti so súbojom básnika so synom francúzskeho diplomata, aj keď v skutočnosti výstrely padli za vyššie idey. Ernest de Barant minie cieľ a Lermontov teatrálne vystrelí do vzduchu, čiže v podstate šťastný koniec. Avšak vzťahy s Francúzskom sú práve natoľko napäté, že tento duel ich ešte výraznejšie podčiarkol.

Silným odporcom súbojov je Mikuláš I. Pokladá ich za vulgárne barbarstvo, nástroj anarchie, cez ktorý sa jeho ríša vymyká spod kontroly. Paradoxne za jeho vlády cárske Rusko zažije zlatú éru v dejinách súbojov, trvajúcu pol storočia. Zjednodušený pohľad by mohol vyzerať takto. Ruský bárin podobne ako francúzsky monsignore  je v duchu rytierskych tradícií vždy pripravený hájiť česť. Stačil nevhodný komentár, posmešok, podpichnutie, provokatívnejší úsmev, zle pochopený žart, trochu prchkejšia povaha a šup – dokazovať udatnosť. V tomto ohľade sa teda Lermontov pre svoju dobu priam narodil.

Vyzdvihuje sčítanosť. Keď na skúške z rétoriky a heraldiky ozrejmí, že je dôležitejšia ako suché vedomosti, od komisie si vyslúži návrh na vyradenie zo štúdia. Po dvoch rokoch na Moskovskej univerzite tak odchádza do Petrohradu. Nastúpi na vojenskú školu, vzorne si  plní povinnosti a stáva sa dušou nespratného kolektívu. Hurónsky rehot, výsmech všetkého naokolo, len vytipovať obeť a zosmiešniť ju, ale keď príde do izby, unavene skladá masku, zadumá sa a tvorí. A nielen pamflety, paškvily či epigramy. Už v tomto období potichu sonduje život smotánky, veď inak by zhruba rok pred Puškinovou smrťou nedokončil prvú verziu veršovanej tragédie Maškaráda. Pozrime sa, čo v husárovi cárskej stráže zrelo, pokým tancoval, dvoril, flirtoval a tváril sa, že si užíva svetské radovánky! A tento kontrast badať aj v jeho tvorbe. „Akoby sme vošli do miestnosti, kde sa udialo niečo nezvyčajné. Prezreli sme nábytok, nazreli pod čalúnenie, prehmatali tapety, a všetko v očakávaní, že už-už vyletí pružina a otvorí sa tajná skrinka, so záhadnými tajnými dokumentami, na základe ktorých konečne pochopíme všetko. Ale žiadnej pružiny niet. Všetko je akési obyčajné, avšak tú neobyčajnosť v prehľadávanej miestnosti pociťujeme všetci,“ píše v súvislosti s osobnosťou básnika literárny kritik Vasilij Rozanov v jednej zo svojich esejí.

Maškarádu Lermontov dokončil vo veku 21 rokov, potom ju dvakrát prepracoval, ale na stránkach literárnych časopisov tobôž na javisku ju nikdy nevidel. Osud romantickej tragédie spečatila všadeprítomná cenzúra. Dielo malo premiéru až v roku 1852 na divadelnom večierku herečky Alexandrinského divadla Márie Valberchovovej, ale zákaz zaradiť ho do divadelného repertoára pretrval ďalšie desaťročie. Dôvod? Zobrazenie prisilných vášní, čo vrhá zlé svetlo na maškarné plesy. A práve tie obľubovala elita vrátane cárskej rodiny. Zábavu v kostýmoch vyhľadával Puškin aj Turgenev, no a Lermontov tiež. Na maškarný bál raz zavítal v kostýme astrológa s veľkou Knihou osudov s rýmovanými textami,  rozdelenými do otázok a variantmi odpovedí. Možno aj pomocou takejto hravej techniky básnik skúmal pod povrchom naškrobenej etikety, kde to žilo klebetami, intrigami a zákernosťami. Banálna strata náramku v Maškaráde vedie k tragickému rozuzleniu. Na scénu vstúpi závisť aj žiarlivosť, a tie ako dobre vieme, nikdy neprichádzajú znenazdajky zo dňa na deň, ale kľukatia sa ľudským vnútrom ako zmije. Vždy v strehu a pripravené na útok.

S týmto motívom pracoval aj Aram Iľjič Chačaturjan, keď v spolupráci s režisérom moskovského Vachtangovovho divadla aktualizoval hudobný materiál k Maškaráde pri príležitosti stého výročia smrti jej autora. V pôvodnej scénickej hudbe Alexandra Glazunova totiž chýbal valčík, ktorý Nina s oduševnením opisuje. „Ach, ten nový valčík je krásny! Krúžiš... to sa už podobá skôr na sny ako na skutočnosť. Tak sa to s tebou vznáša, tak ťa to unáša do diaľky nebadane. Srdce ti zoviera, nie je to pre žialenie, no ani pre radosť...“ Ústami hlavnej hrdinky akoby sám Lermontov nástojil na skomponovaní skladby, ktorá by kontrastovala radostný rytmus valčíka s desivou melódiou. Chačaturjan sa zahĺbil do tvorby básnika, prešiel historické materiály a skomponoval tanec blížiacej sa smrti, v ktorého melodike sa odohrával aj celý život autora Maškarády. Veď ako sme už naznačili, Lermontov bol vynikajúci tanečník, a vo všetkých zmysloch tohto slova.  

Petrohrad 27. januára 1837 zamrie. K domu smrteľne zraneného Puškina prúdia davy. Tri týždne po jeho skone Mikulášovi I. prinesú text básne, ale teraz zo päť riadkov kontextu. Poézia po doznievajúcom ruskom klasicizme plnila v porovnaní s dneškom odlišné funkcie. Vychádzala za rámec umenia a patrila k hlavným trendom doby. Bol to odkaz, názor, reakcia, postoj alebo klebeta, skrátka niečo, o čom sa tušilo, že to cenzúra zakáže, a preto sa to po nociach prepisovalo, potom na lístočkoch kolovalo z ruky do ruky alebo sa učilo naspamäť, a šírilo sa rýchlosťou pomyselného internetu. Bola to informácia, ktorú chcete zdieľať, a ideálny stav bol – zdieľať ju so všetkými. Preto sa Sviatoslav Rajevskij v chvate pustil do prepisovania, keď na písacom stole Lermontova našiel verše Smrť básnika, za čo sa už vo februári po Puškinovom skone ocitol vo väzení a následne vo vyhnanstve.

Ešte raz si vypomôžeme postrehom Vasilija Rozanova. Zaznamenal ho v roku 1908 po návšteve jedného moskovského kníhkupectva. „Dajte mi Arcybaševovho Sanina. - Zakázaný. – Zakázaný?!! – Zakázaný a vypredaný. Tak veľmi som sa začudoval až som sa zamiešal do tohto rozhovoru kníhkupca so zákazníkom. – To vážne? – Áno. Kompletne sa vypredal. A keď sa vypredal, prišiel zákaz: viac nepredávať.“ V podobnej situácii sa ocitol Mikuláš I., keď mu na striebornej tácke doručili list s prepísanou básňou Smrť básnika. Prečítal si ju postojačky a zachmúril sa. Vedel, že autor donedávna známy iba v tieni literárnych salónov už žiaril, a odteraz bude čítať všetko, čo vytvorí. Nebude toho málo. Z prvého vyhnanstva na Kaukaz prinesie nielen hŕby perokresieb a akvarely kaukazských hôr zaliatych lúčmi zapadajúceho slnka. V batožine bude mať prepracované verše poémy Mcyri, čiže Novic, aj poému Démon, ktorú začal písať niekedy v štrnástich. Už názvy boli predzvesťou emocionálnych otrasov v čitateľskej obci. Všetko to rebelantstvo, hrdosť, odcudzenie svetu a do toho kaukazské motívy nespútanej prírody a krvnej pomsty, zničujúcej lásky, následne všetky tie báryšne vyplakávajúce do vankúša a zúfalí rodičia, čo budú ešte rýchlejšie dohadovať sobáše, aby ich priviedli k rozumu.

Valí sa cunami, ktoré mohutnou vlnou omyje projekt zvaný ríša. Byronovský hrdina, ktorý v podstate má všetko, ale prahne po zmene, vzpiera sa láske aj životu, sa už udomácnil aj v cárskom Rusku. Tak ako Puškin v Eugenovi Oneginovi aj Lermontov ho zaodeje do ruského šatu a osadí do prostredia, kde nevoľníctvo bude zrušené až o dve desaťročia. Bude sa volať Grigorij Pečorin. Hrdý, neuchopiteľný, ponurý, obklopený nepochopením trýzni seba aj iných, skrátka Hrdina našich čias, ktorý poputuje ďalej.

Lev Nikolajevič Tolstoj po čase spomenie, že ak by Lermontov šiel na ten strašný súboj o takých desať rokov neskôr, on aj Dostojevskij by boli zbytoční. Literárne Tolstoj najviac vyzdvihol kapitolu Tamaň z Hrdinu našich čias. „To je dokonalosť. Videl som snímku rukopisu, je dočiaraná až sa v tom nedá vyznať. V poviedke nie je ani slovo navyše. Pridať ani vyňať z nej nemožno nič ani čiarku,“ povedal v besede s literárnym vedcom a pedagógom Sergejom Nikolajevičom Durylinom, keď ho navštívil v Jasnej Poľane. Bude to práve Tolstoj, kto naplní umelecký zámer Lermontova stvoriť román o vojne a rozohrať motívy spojené s Kaukazom. Názov prvého minimálne z počutia poznáme, a to druhé nájdeme v novelách Kaukazský zajatec, Hadži Murat, Kozáci, Vpád a ďalších. Ale aké dojmy mal z tvorby mladého autora Mikuláš I.? „Za tento čas som prečítal do konca Hrdinu a druhú časť pokladám za odpornú, úplne hodnú módy. Je to rovnaké zobrazenie opovrhnutia hodných, nepravdepodobných charakterov, s akými sa stretávame v súčasných zahraničných románoch,“ napíše v liste manželke.

Prvé vyhnanstvo za Smrť básnika bolo oproti druhému selankou. Za účasť v súboji je Lermontov odvelený Kaukaz do prvej bojovej línie. Velí oddielu, ktorý si vyslúži prezývku „blúdivá kométa“. Bojovať bude aj v bitke pri riečke Valerik asi tridsať kilometrov od pevnosti Groznyj. V horskom priesmyku sa bude bojovať zblízka, na bodáky. Hneď po bitke sa Lermontov púšťa do básne Valerik. Adresuje ju Varvare Lopuchinovovej, ktorá sa podvolila rodičovskej vôli a už päť rokov je vydatá za štátneho radcu. Báseň je napísaná v štýle ľúbostného listu z frontu, začína aj končí vyznaním. Je v nej všetko. Romantika, spoveď, rozlúčka, bolesť zo zrady, filozofické rozjímanie, motívy kozáckych spevov aj lyrických žánrov Kaukazu, dokumentárne prvky, reportážny opis bitky aj boja zblízka.

Bojové schopnosti Lermontova sú podrobne zdokumentované. Mikuláš I. návrh na vyznamenanie nakoniec stiahne a žiadosť o výstup z armády zostane bez odpovede. Po krátkej návšteve Petrohradu je Lermontov opäť odvelený na Kaukaz. Počas cesty ochorie, Sviatoslav Rajevskij mu navrhuje, aby pár dní pobudol v Piatigorsku a zotavil sa. Lermontov váha, zo žartu navrhne hodiť mincou. Hlava – zostať, orol – odísť k oddielu. Padne hlava. V Piatigorsku to žije. Odkedy ho sem bábuška vodila do kúpeľov, sa mestečko rozrástlo. V hojnejšom počte ho navštevuje šľachta, dovolenkujú tu dôstojníci. Je tu aj Nikolaj Solomonovič Martynov, starý parťák zo študentských čias. Voľakedy bol za každú srandu, s Lermontovom si rozumel aj bez slov, stačil pohľad. A tiež píše. Nie je bez talentu, ale nezvláda sa, príliš súperí a napodobňuje. Najprv Hrdinu našich čias, potom aj Valerik. Zmenil sa. Výrazom, pohľadom, gestami. Na večierok prichádza v pochmúrnej nálade a v kaukazskom bojovom mundúre. Lermontov si neodpustí uštipačnú poznámku, no nikto by ju nezačul, keby presne v tomto momente neprestala hrať hudba. Napriek snahám konflikt urovnať sa koná súboj. Verzií jeho priebehu je niekoľko, ani jedna nie je romantická. Podľa niektorých svedkov Lermontov pred osudným výstrelom vyslovil: „Do tohto hlupáka strieľať nebudem.“ Martynov pozerajúc do očí básnika bol iného názoru.

Jelizaveta Alexejevna v tom čase pripravuje kúpu nového jazdeckého koňa, veď sa blížia Míšeňkove dvadsiate siedme narodeniny. Z jeho smrti sa nespamätá a túži len po jednom. Odísť za ním.