7 dní v kocke: Progresívci sa urazili a pochodujú do izolácie

„Klamali sme, klamali sme ráno, na obed aj večer.“ Tento známy výrok maďarských socialistov by dnes pasoval na slovenských progresívcov. Celý rok sa tvárili flegmaticky. Zakotvenie dvoch pohlaví do ústavy ich nijako netrápi ani nevyrušuje – a vôbec to vraj nechcú riešiť, lebo to nie je dôležité.

Keď zmena ústavy prekvapujúco prešla, Progresívnym Slovenskom otriasla séria výbuchov. Zúrili viac ako po prehratých prezidentských voľbách. Najskôr okamžite vylúčili budúcu spoluprácu s Matovičom a jeho stranou. Do kliatby pribalili aj Hlas. Krátko nato prišlo na rad KDH. Dostalo úlohu prehodnotiť svoju politiku. Inak PS prehodnotí spoluprácu s KDH.

Progresívne médiá zašli ešte ďalej. V SME varujú, že progresívci budú musieť presviedčať svojich voličov, či je s KDH možná ďalšia spolupráca. Predpovedajú, že kresťanskí demokrati – ak sa nepolepšia – môžu opäť skončiť mimo parlamentu. V Denníku N usúdili, že PS sa už do volieb nemôže ukazovať v spoločnosti KDH. Lebo to hnutie je zlo. Konkrétne takzvané menšie zlo a nemožno s ním naisto počítať v novej vláde.

Jednoducho: v progresívnom tábore vystavili Matovičovi červenú kartu a kresťanským demokratom žltú. V PS považujú za dostatočne lojálnych spojencov už iba zvyšné telesá: SaS a Demokratov. Čiže dve chabé strany, ktoré sa nemusia dostať do parlamentu.

Je to komický obraz. PS sa hrá na hegemóna, ktorý prísne, ale spravodlivo rozdáva karty. No v skutočnosti sa vydalo na pochod do izolácie. Samozrejme, len naoko. Dvihnutý prst Šimečku má dotlačiť KDH späť k poslušnosti. Ako kajúcnika.

Výbuchy a otrasy v progresívnom tábore dokazujú, že klamali. Nie, nie je pravda, že v novele ústavy videli okrajový spor. Od piatku ukazujú, že išlo o kľúčový problém, na ktorom stojí a padá ich politika. Dúhová agenda – so všetkými jej transrodovými a queer zvrátenosťami – je kostrou ich politiky. A kostrou ich spoločenskej revolúcie, ktorá má vymazať prirodzenú identitu ľudí – národnú, rodinnú, pohlavnú.

Preto už týždeň zúria a trestajú bývalých spojencov. Snívali, že budú „vedúcou silou v spoločnosti“. Snívali, že konzervatívcov – po vzore Mikloška – prevychovajú a zapoja do dúhového a progresívneho programu. Snívali, že budú diktovať pravidlá aj témy – a izolovať tých, ktorí sa nepodvolia.

Dokonca snívali o tom, že veriacim vezmú ich Boha. A dajú im malého intersexuálneho bôžika na veľkom dúhovom tróne.

Namiesto toho zisťujú, že progresívna internacionála v Spojených štátoch narazila. V Európe stráca spoločenskú podporu. A na Slovensku má väčšinu – dokonca ústavnú väčšinu – hrádza proti progresivizmu. Zmena ústavy znamená, že viaceré požiadavky LGBTI komunity a PS budú po novom protiústavné.

Lídrom PS po piatku nejde len o odvetu. Ani o riskovanie skutočnej izolácie. Ide im o obnovu ich poriadku. KDH musí so stiahnutým hrdlom priznať, že sa pomýlilo a že chybu už nikdy nezopakuje.

Konzervatívnu väčšinu treba opäť rozložiť. Lebo Fico, lebo Putin, lebo fašisti a mafia… A potom ju treba preformátovať na väčšinu pod velením PS.

Aby dobro opäť víťazilo nad zlom a temnými silami.

Je paradoxné a smutné, že konzervatívna väčšina si užila víťazstvo len na okamih. Presadila do ústavy samozrejmosti a staré pravdy zdravého rozumu. Dve pohlavia, zákaz adopcií detí queer pármi, obmedzenie dúhovej propagandy na verejných školách… A následne sa veľká časť tejto väčšiny zľakla.

Čoho? Samozrejmostí v ústave? Nie. Zľakli sa, ako už toľkokrát, hnevu PS, Bruselu, aktivistov, progresívnych médií. Slovom, zľakli sa dozorcov. Zvyknú trestať tých konzervatívcov, ktorí sú – predstavte si tú nehoráznosť – konzervatívni.

Najtvrdšie havarovala Matovičova strana. Jej poslanecký klub hlasovanie neprežil. Rozpadol sa. Krajčí oznámil odchod, Krátkeho vyhodili, Vašečka z Kresťanskej únie sa odtrhol. Zlomeného Krajčího potom vzali späť.

Matovič deň po dni prisahal, že zradné konanie dvoch poslancov pri novele ústavy bola strašná nehoda a že už nikdy nebudú hlasovať s „mafiou“.

Panika Obyčajných bola do veľkej miery divadlom a povinnou jazdou. Matovič tým upokojoval svojich zmätených voličov. Zároveň tým odkazoval lídrom PS, že by ho nemali vyháňať a že s ním môžu kedykoľvek počítať.

Keď nezabrali slzy, nasledovalo vyhrážanie: ak PS nevylúči spoluprácu s Hlasom a nespriatelí sa s Obyčajnými, príde zásadná Matovičova tlačovka, ktorá „rozhodne voľby“. Mala byť v stredu. Potom ju Matovič posunul o ďalšie dva týždne.

Dovtedy má PS rozhodnutím vedenia strany vylúčiť spoluprácu s Hlasom. Slová Šimečku nestačia.

V kŕčoch je nielen Matovičova strana, ale aj KDH. S tým rozdielom, že tam sa jednota poslaneckého klubu rozpadala už pred hlasovaním. Po piatku sa vnútorný boj len vyostril. Majerský hovorí, že zmena ústavy bola najväčším politickým úspechom v histórii KDH. Zároveň však nezabúda ubezpečiť PS, že hlasovanie so Smerom sa nebude opakovať.

Na opačnom konci klubu si Mikloško robí starosti o intersexuálov, o Brusel a budúcnosť KDH (kde už roky nie je členom). Mikloška, ako už toľkokrát, chvália progresívne médiá za skvelú prácu. A Majerského varujú, aby sa neopovážil vylučovať ho z poslaneckého klubu. Ten krotkým hlasom odpovedá, že nič také neriešia a nič také nechce.

Na zakríknuté konzervatívne strany nie je pekný pohľad.

Pri podpore dôležitých rozhodnutí nestačí len placho zahlasovať za. Rovnako dôležité je stáť si za svojím postojom, verejne ho obhajovať, brániť, presadzovať ho v ďalších krokoch.

V tomto sa parlamentná konzervatívna väčšina rýchlo rozložila. Po demonštrácii sily prišla demonštrácia slabosti, strachu z následkov, nerozhodnosti. A v poniektorých prípadoch neschopnosti stáť si za vlastným názorom…

Ústavné zmeny prešli tesne, o jediný hlas. Rozložili dva poslanecké kluby, ktoré si hovoria konzervatívne. A viedli k panike v opozičných stranách.

Nahlas povedať 1 + 1 = 2, nahlas povedať pravdu a presadzovať ju, je dnes nielen odvážne. Je to aj nesmierne náročné. A často bolestivé.

V defenzíve by pritom nemali byť konzervatívne sily, ale druhá strana. Nie, transrodové požiadavky LGBTI komunity a PS nie sú bojom za ľudské práva, respektíve za práva menšín. Sú bojom za popieranie reality, pravdy, vedy, rozumu. A na tom sa „všeobecné prirodzené práva“ stavajú ťažko.

Realita je taká, že pri druhu Homo sapiens sú len dve pohlavia a sú určené biologicky. Iste, sú tu aj ľudia, muži a ženy, čo majú iné pocity. Lenže zvláštne pocity, to je už oblasť, ktorej sa nemá venovať právnik, ale psychológ. V krajnom prípade psychiater.

Popierači biologickej reality na skutočnom počte pohlaví nič nezmenia. A nič nezmenia ani na prirodzených právach ľudí. Lebo tie neriešia.

Je choré, že nimi – s bratrancami plochozemcov – pri týchto témach vôbec musíme strácať čas.

V treťom bode bude reč o novom type podvodu – pokuse o medzinárodnú krádež v réžii EÚ. Kedysi ochrankyni práv, poriadku, vlastníctva…