Nedávno ma Jaro Daniška upozornil na historickú fotografiu z roku 1951, na ktorej bolo šesť západoeurópskych politikov. Robert Schuman, Alcide De Gasperi, Konrad Adenauer, Dirk Stikker, Paul van Zeeland,  Joseph Bech. Všetci mali čo do činenia so vznikom Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, neskorších Európskych spoločenstiev, neskoršej Európskej únie. Z toho Schumana, De Gasperiho, Adenauera a Becha oficiálne EÚ radí medzi svojich „Otcov zakladateľov“.

Jaro sa ma spýtal: „Čo myslíš, koľkí z nich by súhlasili s obsahom novely slovenskej ústavy?“ Otázka to bola aj vtipná, aj šokujúco oči otvárajúca. Vtipná preto, lebo odpoveď je jasná. Samozrejme, že by s tým súhlasili všetci.

A šokujúca, keď si človek uvedomí ten útek západnej Európy od zdravého rozumu do ideologického fundamentalizmu dneška v priebehu siedmich desaťročí. A onen fundamentalizmus je v západnej Európe dnes už závažným ohrozením slobody vyjadrovať svoje názory. Najmä pre konzervatívne založených ľudí. 

Na obrázku zľava: francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman, taliansky premiér Alcide De Gasperi, holandský minister zahraničných vecí a neskorší generálny tajomník NATO Dirk Uipko Stikker, belgický premiér Paul van Zeeland, nemecký kancelár Konrad Adenauer a luxemburský premiér Joseph Bech dňa 12. decembra 1951 počas stretnutia Európskej rady v Štrasburgu.  

Položme si otázku. Bolo schválenie novely ústavy naším aktom obrany? Alebo bolo aj niečím iným, napríklad naším posolstvom Európe?

Myslím, že oboje je pravda. Samozrejme, že to bol akt obrany pred agresívnym liberalizmom, prenikajúcim k nám od západu. Niekto to nazve postavením hrádze proti progresivizmu. Áno, bolo to aj to.

Ale nebolo to len to. Nebol to signál slovenského uzavretia sa do seba.

Veľmi silno si uvedomujem aj iný rozmer schválenia novely. Keď sme v roku 2002 schválili Deklaráciu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, znenie deklarácie bolo zaslané predsedovi Európskeho parlamentu Patovi Coxovi.

Bolo to posolstvo. A takým posolstvom je aj novela ústavy. Je to posolstvo Európe s ponukou, ako dosiahnuť v EÚ modus vivendi. Spôsob, ako môžeme v EÚ v ideologických búrkach spolu vychádzať a nažívať.

V tom posolstve sa skrýva aj naša skúsenosť krajiny, ktorá si prešla štyridsaťročným pokusom o uskutočnenie utópie. Keď vidíme novú utópiu, rozpoznáme ju a vieme, ako jej čeliť. Trpezlivosťou, argumentovaním zdravým rozumom a odvahou hovoriť pravdu.

Tým posolstvom zároveň dávame elitám EÚ do pozornosti aj to, že oni sú síce dlhšie v EÚ ako my, ale názory Otcov zakladateľov sú bližšie k našim názorom.

Táto skutočnosť nás aj nabáda k opatrnosti, aby sme omylom nestotožňovali štát alebo spoločenstvo štátov s ich aktuálnou politickou reprezentáciou a aktuálnou vládnucou ideológiou. Súčasná vládnuca ideológia v EÚ je jedna vec a EÚ ako taká je iná vec. A Európa je tretia vec.

Ideológii progresivizmu vládnucej v EÚ úspešne čelíme a Európsku úniu sa ako jej členská krajina v rámci našich obmedzených možností snažíme ovplyvňovať. A za Európu tisícročných dejín bojujeme. Aj novelou našej ústavy. Je mi jasné, že nie každý na Slovensku, kto novelu podporuje, to tak vníma. Ale veľa ľudí, vrátane mňa, to takto vníma.

Keď hovorím, že bojujeme za Európu, nemám tým na mysli nejaké velikášstvo. Sme malá krajina, ale už len tým, čo robíme, automaticky za Európu bojujeme. Sme za návrat k normálnosti a médiá správu o tom roznesú. Na západ od nás mnohí budú z nás vydesení, lebo sú už tak predpripravení, ale správa sa dostane aj k správnym adresátom, a pre tých to bude povzbudenie.

Istým spôsobom si tak plníme svoju povinnosť. Tak ako nám to predpovedal Roger Scruton. Že čo nám predpovedal? Hneď k tomu prídeme.

Britský konzervatívny mysliteľ Roger Scruton (1944 až 2020) bol za komunizmu podporovateľom východoeurópskych disidentov, ktorí vzdorovali komunistickému režimu. Navštevoval ich v Československu, kde im pomáhal organizovať ilegálnu vzdelávaciu sieť. V bytoch sa konali prednášky pre pozvaných návštevníkov. V roku 1985 bol zatknutý v Brne a vypovedaný z Československa.

Ján Čarnogurský spomína, že prednášky sa konali aj v jeho byte v bratislavskej Dúbravke.

Ján Čarnogurský sa poznal so Scrutonom v časoch komunizmu, ale stretával sa s ním aj po roku 1989. Scrutona som mal možnosť stretnúť osobne práve v bratislavskej centrále KDH v 90. rokoch.

Ako roky plynuli, v Európe silnel agresívny progresivizmus. Vo vlastnej krajine Scruton začal sám na sebe pociťovať nástup novej neslobody, v ktorej nemožno niektoré veci vyslovovať. V roku 2018 bol členom kráľovskej komisie pre architektúru. Dal rozhovor pre liberálny týždenník New Statesman. Novinár, ktorý s ním rozhovor robil, potom zverejnil obsahovo prekrútený výňatok, na čo bol Scruton hystericky médiami obviňovaný z antisemitizmu a rasizmu. Vystrašený minister Brokenshire Scrutona okamžite odvolal z komisie. O pár dní sa New Statesman Scrutonovi ospravedlnil a minister inštaloval Scrutona späť do komisie.

Na východe Európy bol naopak Scruton po páde komunizmu uznávaný. Dostal vysoké české a poľské štátne vyznamenanie.

Scruton znamenia čias pochopil už dávno. Ján Čarnogurský sa s ním naposledy stretol v roku 2005 v Bratislave. Po prednáške pri večeri Scruton povedal Čarnogurskému túto vetu: „Ján, my sme vám pomáhali počas komunizmu, ale vy nám to budete musieť vrátiť.“

A presne tak to je. Keď dnes, nielen novelou ústavy, ale aj pri iných príležitostiach za posledné roky vyslovujeme samozrejmé, aj keď v Európe nepohodlné pravdy, tak čosi splácame ľuďom a krajinám, ktorí nám pred rokom 1989 pomáhali spoza železnej opony.      

Aj to je prejav európskej jednoty.