Slovenský klenot vybrúsený v Amerike. Rozhovor o Karolovi Strmeňovi

Tento básnik a exulant však nemal za sebou štát, ktorý by ho na toto ocenenie navrhol.

Slovensko má stále morálny dlh voči tvorcom slobodnej slovenskej kultúry, ktorá vznikala v exile, keď tá domáca bola deformovaná totalitnou ideológiou. Medzi emblematických predstaviteľov slovenského exilu patrí básnik, prekladateľ a univerzitný profesor Karol Strmeň. Ako skutočný skvost bol oceňovaný v zahraničí, no doma o ňom vieme i naďalej len veľmi málo. Možno aj preto, že nedlho po vzniku Slovenskej republiky zahynul pri autonehode, a tak sa nedočkal uznania, ktoré si zasluhoval.

O živote v emigrácii a predovšetkým o neopakovateľnom Karolovi Strmeňovi hovorí americký lekár slovenského pôvodu Alojz Berec, ktorého sa po jeho príchode do USA ujali práve manželia Strmeňovci a ktorý sa stal ich blízkym rodinným priateľom.

V Spojených štátoch žije po krátkej švajčiarskej anabáze už viac než štyridsať rokov. Ako bývalý zamestnanec SAV a elektrotechnický inžinier sa spočiatku venoval biomedicínskemu výskumu. V americkom Clevelande vyštudoval biomedicínsku techniku a neskôr v neďalekom meste Toledo i samotnú medicínu. Lekárskej praxi sa venuje dodnes v mestečku Loxley v štáte Alabama. Popri kariére sa angažoval aj v krajanskej kultúre v oblasti hudby, literatúry a exilovej publicistiky.   

Karola Strmeňa poznal počas poslednej dekády jeho života.

V čase, keď ste sa narodili v roku 1952 na Orave, bol Karol Strmeň už sedem rokov v exile, pre vtedajší režim bol nielen ako zať Karola Sidora nepriateľskou osobou a patril k zakázaným autorom. Hovorilo vám jeho meno niečo predtým, ako ste emigrovali do zahraničia aj vy? 

Pred svojím odchodom som sa priatelil s niekoľkými publicistami zo Strmeňovej generácie, ktorí si ho dobre pamätali, ako napríklad Anton Habovštiak, Ján Hudák, Matej Pätoprstý... Týchto som považoval za svojich mentorov. Ján Hudák sa dokonca narodil v USA. Takže táto generácia o ňom vedela. A niektorí dokonca mali na policiach jeho zbierky a preklady, ktoré sa dostali do Česko-Slovenska bočnými chodníčkami.

Aké spomienky tu na seba zanechal Strmeň po dlhých rokoch od svojho nedobrovoľného odchodu? 

Pravdupovediac, boli to spomienky veľmi útržkovité, ktoré nešli do hĺbky. Žili sme za železnou oponou svoje vlastné životy, mali sme svoje vlastné problémy... Vedel som od svojich priateľov, že Strmeň žije a pracuje v Clevelande, kde žilo mnoho Slovákov. Títo vydávali svoje periodiká nielen v USA, ale aj v Kanade, kde sa z času na čas objavili Strmeňove básne. Tieto ľuďom na oboch stranách železnej opony pripomenuli, že Strmeň stále žije a tvorí.

O Strmeňovi ste sa ale najviac dozvedeli od Pavla Čarnogurského, niekdajšieho poslanca za Slovenského štátu, ktorého manželka bola krstnou mamou Oľgy Sidorovej...

S Pavlom Čarnogurským starším ma zoznámil môj priateľ Janko Hudák. K nášmu stretnutiu došlo niekedy v roku 1980 v Bratislave. Strávili sme jedno popoludnie rozhovorom o Strmeňovi a o jeho manželke Oľge, ktorých navštívil niekedy v 70. rokoch v Clevelande... Pavol o ňom hovoril s veľkým rešpektom a obdivom. Obdivoval jeho znalosť jazykov, húževnatosť, prekladateľskú činnosť aj pôvodnú tvorbu. Tiež spomínal, že Strmeň mal rád spevavé vtáky, ktoré mali okolo jeho domu kŕmidlá a ktoré Strmeňovi z vďačnosti chodili zaspievať. Bývali v peknej zalesnenej oblasti na predmestí Clevelandu. To je zhruba všetko, čo si z toho rozhovoru pamätám... Cesty osudov sú kľukaté. Keď sme vtedy v Bratislave debatovali o Strmeňovi, ani vo sne by mi nenapadlo, že raz sa s ním stretnem v Clevelande, kam som vôbec nemal namierené, keď som utekal z Česko-Slovenska.

Na fotografii vyššie, zľava: reverend Andrej Pír, básnik Karol Strmeň, historik František Hrušovský, opát Teodor Juraj Kojiš, výtvarník Jozef Cincík, básnik a kňaz Mikuláš Šprinc (15. september 1952).

Vráťme sa ešte na chvíľu práve na Slovensko. Dá sa povedať, či existovalo vtedy v bežnej verejnosti nejaké reálne povedomie o slovenskom kultúrnom exile, alebo si to režim dokázal všetko ustrážiť? 

Samozrejme, že nedokázal. Počas predchádzajúceho storočia odišlo do USA, Kanady a tiež Argentíny do jedného milióna Slovákov. Niektorí natrvalo, iní len dočasne na zárobky. Takže tie putá medzi exilom a domovom nemohol režim len tak šmahom ruky popretŕhať. Pamätám si, že niektorí moji známi na Slovensku dostávali oficiálnou poštou noviny, ako napríklad Jednota či Kanadský Slovák, ktoré im predplatili ich príbuzní v USA a v Kanade. No a potom tu boli rozhlasové stanice ako Hlas Ameriky a Slobodná Európa, ktorých slovenské vysielanie viedli práve slovenskí emigranti. Tieto vysielania sa snažil predchádzajúci režim nie veľmi úspešne rušiť.

A vtedajší režim nebol veľmi úspešný ani pri vašej emigrácii v roku 1982. Ako ste sa dostali do Spojených štátov?

Pre mladého muža bez záväzkov bolo vtedy prakticky nemožné dostať vycestovacie povolenie do západnej Európy. Pomohol mi spomínaný priateľ Matej Pätoprstý, ktorý mal kontakt na správnom mieste. Meno danej osoby som sa z pochopiteľných dôvodov nikdy nedozvedel. Ako sa neskôr ukázalo, bola to dobrá „tlačenka“. Neveril som vlastným očiam, keď som napokon dostal devízový prísľub a vycestovaciu doložku na dovolenku v Taliansku. No a z tejto dovolenky som sa už nevrátil. Na nejaký čas som zamrzol vo Švajčiarsku a odtiaľ som sa napokon dostal do USA.... Náš anjel strážny nemusí mať krídla ani svätožiaru. Môže to byť úplne náhodné stretnutie s osobou, ktorú kedysi postihol rovnaký osud. Bola to nemecká lekárka a vedecká pracovníčka, ktorú aj s rodinou kedysi deportovali z Königsbergu, dnešného Kaliningradu. Tá mi sprostredkovala sponzora a zamestnávateľa v Clevelande, ktorý vôbec nebol Slovák, ani nemal k Slovensku žiadny zvláštny vzťah. Ale mnohé náhody v našom živote nie sú celkom náhodné...

Cleveland bol v tom čase ešte živým centrom amerických Slovákov...

Ak mám byť úprimný, bol som zo slovenského života v Clevelande spočiatku dosť sklamaný. Inštitúcie ako benediktínsky kláštor či slovenské kostoly vo východnom aj západnom Clevelande sa nevyhnutne amerikanizovali. Tak ako sa amerikanizovali deti slovenských prisťahovalcov. Bolo tu cítiť ten zásadný rozdiel medzi slovenskou emigráciou v prvej a druhej polovici 20. storočia. V prvej polovici storočia to bola masívna chlebová emigrácia, ktorá odišla pred hladom a biedou.

V druhej polovici 20. storočia prišla možno trochu vzdelanejšia, ale početne oveľa slabšia slovenská emigrácia. Železná opona a ostnaté drôty zamedzili príliv novej mladej generácie. Slovenský spoločenský život v Clevelande sa zredukoval na voľné skupiny priateľov, ktorí sa stretávali pri rôznych oslavách či sviatkoch ako Deň vďakyvzdania, Deň nezávislosti či Sviatok práce... Mne však najviac chýbala intelektuálne stimulujúca komunikácia s ľuďmi, čo sa venovali literatúre. Spoznal som tam napríklad slovakistu a profesora Geralda Saba, ktorý však nebol môj typ. Keďže som už predtým vedel o Strmeňovcoch, skontaktoval som sa s nimi a bol som vrelo pozvaný a prijatý.

K Strmeňovcom sa, samozrejme, ešte vrátime, no nedá sa mi ešte nepristaviť pri Clevelande, ktorý bol predsa miestom nielen spomínaného slovenského benediktínskeho opátstva s vlastnou strednou školou, ale aj Slovenského ústavu, rôznych ďalších spolkov, v neposlednom rade vynikajúceho časopisu Most... Minimálne v 50. rokoch minulého storočia bol intelektuálnym centrom Slovákov v Amerike, veď koniec-koncov aj preto sa tam Strmeňovci presťahovali z Pensylvánie... Naozaj to bola v 80. rokoch už iba minulosť?

Slovenský kultúrny a spoločenský život v USA sa v drvivej väčšine prípadov krútil okolo kostolov a náboženských organizácií. A ako iste viete, v USA je úplná odluka štátu a Cirkvi. Preto tu neexistuje ten ochranný vankúš, teda štátna pokladnica, ktorá podrží Cirkev či farnosť počas tých „neúrodných rokov". Takže kostoly, kláštory, cirkevné školy a tak ďalej nedostanú od štátu ani cent a musia si na seba zarobiť. Žijú hlavne z podpory farníkov. Z toho dôvodu je vnútorný život a úspešnosť farnosti veľmi silno závislý od celkovej ekonomickej situácie v krajine a na pracovnom trhu. Zjednodušene povedané, bohatí farníci majú bohatú farnosť.

Strmeňovci prišli do USA na vrchole povojnovej ekonomickej konjunktúry USA, ktorá sa už nikdy viac nezopakovala. Kúpna sila obyvateľstva bola vtedy veľmi vysoká. Pracovný trh bol plný dobre platených miest vo výrobnej sfére, ktoré nevyžadovali žiadnu vyššiu kvalifikáciu ani dokonalú znalosť angličtiny. Preto slovenské komunity a farnosti po celých USA prekvitali. Nuž ale, ako sa hovorí, aj tá najkrajšia pesnička musí raz skončiť...

Ja som už prišiel do Clevelandu na konci dvoch ekonomických recesií v 70. a 80. rokoch, ktoré urobili definitívnu bodku za povojnovou konjunktúrou USA. Veľké podniky krachovali, zatvárali, prepúšťali... Veľké výrobné haly sa menili na zrúcaniny a kedysi krásne obytné štvrte sa menili na slamy. A následne farnosti chudobneli, farníkov ubúdalo. Mnohí odišli za prácou niekde inde alebo odišli na dôchodok do teplejších krajov. Ja som bol šokovaný, keď ma v roku 1984 môj sponzor viezol z letiska v západnom Clevelande do ubytovne vo východnom Clevelande. Môj prvý dojem z okna auta bol deprimujúci. Nebola to v žiadnom prípade tá Amerika, ako som si ju ja sám naivne predstavoval.

A čo sa týka napríklad strednej školy pri benediktínskom opátstve, tá si udržala svoje dobré meno dodnes. A to hlavne preto, že sa amerikanizovala. Mala dosť nie slovenských sponzorov a dobre situovaných rodičov, ktorí si mohli dovoliť platiť pomerne vysoké školné za kvalitnú výuku svojich detí...

Nakoniec, na tejto škole istý čas ako učiteľ pôsobil aj Karol Strmeň. Môžeme aj v kontexte toho, čo ste naznačili, povedať, že Strmeň si napriek všetkému predsa ešte prežil svoj americký sen, že sa stal skutočným americkým self made manom?

Isteže. Rád by som tu vyzdvihol pár možno životných náhod, možno jeho osobných a možno aj Božích rozhodnutí, ktoré zásadne ovplyvnili jeho život a tvorbu. Prvým a rozhodne nie posledným múdrym rozhodnutím bola jeho emigrácia. Ak by bol zostal na Slovensku, bola by ho tam čakala väzenská cela alebo prinajlepšom lopata. Strmeň bol veľmi nepraktický človek, preto neviem, ako by bol niesol osud obyčajného robotníka či remeselníka.

S touto otázkou úzko súvisí jeho druhé kľúčové rozhodnutie, ženba s pani Oľgou Sidorovou. Na rozdiel od Karola, Oľga bola veľmi praktická žena, ktorá ho nielenže výborne dopĺňala, ale aj podporovala. Bola jeho komplementárnou partnerkou, šoférkou, matkou a vychovávateľkou ich detí, aj prvým kritikom jeho literárnej tvorby.

Nuž a v neposlednom rade tu bolo jeho zakotvenie v Clevelande v tom najlepšom období, keď táto priemyselná metropola prežívala svoj najväčší rozkvet. Nielen ako americké veľkomesto, ale aj ako najväčšie centrum amerických Slovákov na tomto kontinente. Viete, že v 50. rokoch žilo v Clevelande viacej Slovákov než v Bratislave? 

Nie, ale je to bezpochyby zaujímavá informácia. Aké však boli začiatky priamo Strmeňovcov v americkom exile?

Hovorí sa, že prvých desať rokov v emigrácii je to najťažšie obdobie. U Strmeňovcov to bolo viac, možno dvadsať rokov, keď do toho započítame Taliansko, Pensylvániu, aj jeho štúdiá, keď sa aj s rodinou museli uskromniť. Pritom Karol stále neúnavne tvoril, z čoho sa však v emigrácii nedalo vyžiť.

Ako sa Karol Strmeň spätne pozeral na svoju vynútenú emigráciu?

Predebatovali sme na túto tému hádam jeden celý večer. Iste aj Strmeňovci prežili ťažké začiatky v emigrácii, o ktorých radi hovoria mnohí utečenci. Ale toto nebol prípad ani Karola, ani Oľgy. Keď som ich spoznal, iste už boli dávno za týmto štádiom sebaľútosti a nostalgie. Karol žil vo svojom svete literatúry, ktorý ho úplne pohltil. Takže v jeho mysli už nezostalo veľa miesta na nejaký emigrantský sentiment. Naopak, pre mnohých tvorivých ľudí, vrátane Karola Strmeňa, bola emigrácia obrovským stimulom, niečo ako doping. Tento pomohol mnohým emigrantom vypäť všetky sily, aby v živote dosiahli to, čo by neboli doma nikdy dosiahli. A keď si k tomu ešte domyslíme socialistickú alternatívu, v týchto podmienkach by Karol nikdy nebol vytvoril to, čo vytvoril v emigrácii.

Rozprávali ste sa spolu niekedy o jeho dobrodružnom úteku zo Slovenska na konci vojny? Tu sa skrýva azda najviac nezodpovedaných otázok vo vzťahu ku Karolovi Strmeňovi, ktorý bol vtedy síce ešte len vysokoškolským študentom, no zároveň už i rešpektovaným básnikom a prekladateľom. Hovoril niekedy o tom, aká bola v tom čase jeho úloha v ilegálnych štruktúrach, ktoré mali zabezpečiť prežitie vtedajšieho slovenského režimu? Jeho vnuk mi povedal, že nikto z ich rodiny si nevie predstaviť, že by Strmeň niekedy mohol mať vôbec niečo s politikou. Bola to pre nich absolútne absurdná predstava... 

V prvom rade môžem len potvrdiť, čo ste už načrtli vo vašej otázke, a to že Strmeň bol vo svojej povahe absolútne nepolitický typ. Čo sa týka jeho aktivít, ktoré viedli k jeho emigrácii, neviem o nich vôbec nič. Ani sme o nich nikdy nehovorili. Vedel som iba to, že Strmeňovci prišli do USA cez Taliansko.