Schválením ústavného zákona sa naplnila myšlienka Jána Čarnogurského

Takým je napríklad Ján Čarnogurský. Potvrdzuje to včerajšie schválenie ústavného zákona.

Ústavný zákon hovorí nielen o konkrétnych veciach, ako uznávanie iba pohlavia muža a ženy, o adopciách či práve rodičov na ovplyvňovanie toho, čo sa ich deti majú učiť.

Predovšetkým hneď na začiatku ústavný zákon určuje všeobecný princíp zvrchovanosti Slovenskej republiky v kultúrno-etických otázkach. Znamená to, že, citujem, „Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami, ktoré sa týkajú ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka".

Z princípu zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach vyplýva, že o nich rozhodujú výlučne orgány Slovenskej republiky, nie orgány nadnárodných inštitúcií ako napríklad EÚ. A sformuloval ho Čarnogurský.

Myslím, že to bol Ján Čarnogurský, ktorý ako prvý použil pojem „kultúrno-etické otázky“. A bol to on, kto ešte v polovici 90. rokov pochopil, že v EÚ, do ktorej sa Slovensko chystalo vstúpiť, budeme čeliť určitému tlaku, aby sme v týchto otázkach prijali vzorce správania, ktoré sú v rozpore s našou národnou identitou. A že sa na tento tlak treba pripraviť, aby sme ho vedeli eliminovať.

Čarnogurského KDH bolo už od roku 1990 členom európskych zoskupení kresťanskodemokratických a konzervatívnych európskych politických strán, ktoré sa neskôr zlúčili do Európskej ľudovej strany EPP. V roku 1995 na stretnutí EPP v Nice Ján Čarnogurský navrhol, aby tieto strany spoločne presadzovali v EÚ onen princíp zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach.

Strany EPP však o to neprejavili záujem.

Keďže Čarnogurského návrh mi roky vŕtal v hlave, v roku 2000 som mu navrhol, že keď jeho myšlienka nenašla pochopenie v EPP, tak nech ju schváli náš parlament. Na sneme v roku 2000, keď Čarnogurský končil vo funkcii predsedu, som to spomenul vo svojom prejave. V roku 2001 som vypracoval návrh a koncom roku 2001 poslanci za KDH spoločne podali v NR SR návrh Deklarácie NR SR o zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrno-etických otázkach.

Parlament ju prerokoval v januári 2002. Bol som príjemne prekvapený vecnosťou a pokojom rozpravy. Nebol to koalično-opozičný spor. Podpora išla naprieč koalíciou aj opozíciou. Parlament deklaráciu schválil pomerne jasnou väčšinou.

Mediálny záujem o tému nebol príliš veľký. Médiá si to síce všimli, ale nedá sa to porovnať s tým, čo sa dialo v parlamente včera. Možno to bolo tým, že teraz to bol aj mocenský súboj. Vtedy tento aspekt chýbal.

Deklarácia sa nám hodila v roku 2004 na Rade ministrov EÚ pre vnútro a spravodlivosť, keď sme s Danielom Lipšicom odmietli návrh, aby si členské štáty EÚ navzájom uznávali registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia. Na Slovensku na nás útočili rozzúrené liberálne médiá, ale my sme sa mohli odvolať na deklaráciu. Hovorili sme, prepáčte, ale podľa schválenej deklarácie z roku 2002 platí, že o týchto veciach rozhodujú slovenské orgány, nie EÚ.

Čas plynul a za posledné tri roky som si s prekvapením všimol, že v návrhoch niektorých uznesení parlamentu sa objavuje odvolanie sa na deklaráciu. Raz sa na ňu odvolával návrh poslancov za OĽaNO, potom zase návrh poslancov Smeru.

No a zvyšok poznáme. Ostatný polrok slovenská politika žila návrhom ústavného zákona, ktorý povýšil princíp z našej deklarácie priamo do znenia ústavy.

V roku 2002 si Európa slovenskú deklaráciu všimla, lebo poľský Sejm v roku 2003 schválil podobnú a odvolával sa na tú slovenskú.

A ústavný zákon si teraz všimne ešte viac. V deň jeho schválenia k nám prišiel na návštevu náš zať z Rakúska. O ústavnom zákone už vedel z rakúskeho rozhlasu.

Odkazov na Slovensko a zmenu ústavy je plno na sieti X, aj inde na internete.

Pri porovnaní liberálnych argumentácií v rokoch 2002 a 2025 udrie do očí, ako sa tá argumentácia zmenila na pravý opak. V roku 2002 nám odporcovia deklarácie tvrdili, že je zbytočná, lebo EÚ nám vraj nebude nič vnucovať.

Dnes odporcovia ústavného zákona tvrdia, že jeho schválením ohrozujeme naše členstvo v EÚ. Nemali pravdu ani vtedy, ani teraz.