Otváranie „tajomnej Masarykovej obálky“ ako smutný obraz súčasnej spoločnosti

19. septembra 2025 sa v priestoroch zámku v Lánoch konala akcia, počas ktorej bola otvorená obálka so záznamom posledných slov, ktoré údajne prvý československý prezident Tomáš. G. Masaryk vyslovil tesne pred svojou smrťou (ako sa v priebehu prenosu ukázalo, boli to slová prednesené o tri roky skôr), a ktoré vraj jeho syn Ján Masaryk zaznamenal.

Spôsob, akým sa tejto udalosti zhostila česká politika na čele so súčasným prezidentom Petrom Pavlom, ale aj české verejnoprávne médiá a koniec koncov aj časť českej historickej obce, bol nedôstojnou manipuláciou s verejnou mienkou v hľadaní historickej senzácie tam, kde nebola a objektívne ani nemohla byť.

Je zarážajúce a nepochopiteľné, prečo hneď v počiatkoch prípravy akcie s otvorením onoho takzvaného „tajomného listu“ rozhodne nezasiahli českí historici (na to tu predsa máme Masarykův ústav a Archiv Akademie věd ČR). Hoci snáď nikto netušil, čo je obsahom onoho listu, minimálne historikom muselo byť zjavné, vďaka znalosti vážnych zdravotných ťažkostí prezidenta Masaryka v posledných rokoch jeho života, že posledné Masarykove slová nemôžu v žiadnom prípade byť čímsi ako po sto rokoch relevantným odkazom či víziou Čechom a Slovákom, akým smerom sa má Československá republika vydať.

Tomáš G. Masaryk zomrel 14. septembra 1937 vo veku 87 rokov. Bol starým, fyzicky aj psychicky vyslabnutým mužom, od roku 1934 postihnutým vážnymi záchvatmi mŕtvice, v dôsledku ktorých bol fakticky slepý, navyše s fyzickým obmedzením pohybu ruky a nôh. Pri rozprávaní aj v písanom jazyku komolil slová, postupne si prestával vybavovať pojmy, trpel poruchami pamäti, často mu na myseľ prišli slová skôr v angličtine ako češtine, nebol schopný súvisle hovoriť. Aj napriek tomu nás prekvapilo, že väčšinu z oných údajných posledných Masarykových slov predniesli v angličtine.

Nemalo byť povinnosťou českých historikov, v súvislosti s vážnymi zdravotnými komplikáciami, tak pochopiteľnými v Masarykových rokoch, vopred varovať, že text posledných slov prezidenta môže byť posudzovaný maximálne ako historická kuriozita pre bádateľov, seriózne však nemožno očakávať viac? To, že sa českým historikom, ktorí sa špecializujú na výskum Masarykovej doby, nepodarilo zabrániť honbe za mediálnou a politicky lacnou senzáciou, je nepochopiteľné.

Myslíme si, že aj súčasný prezident Petr Pavel, ktorý má zabezpečovať starostlivosť o dôstojnosť prezidentského úradu, mal od začiatku prísnejšie dbať na primeranosť a civilnosť, s akými mali byť posledné Masarykove slová skúmané a prezentované. Mal to byť práve prezident, kto mal nasmerovať otvorenie a štúdium listu do historických bádateľní, nie pred televízne kamery v priamom prenose.

Mal to byť prezident, kto sa mal z pozície svojej autority zasadiť najskôr o riadne, dôkladné a kritické posúdenie textu, až potom všetko nechať odborníkov kvalifikovane a zrozumiteľne predniesť českej verejnosti. Nič také neurobil. Naopak. Obratne využil mediálne vypätej situácie, aby sám seba v priamom televíznom a rozhlasovom prenose posunul do úlohy človeka hodnotiaceho a vynášajúceho súdy nad prvým československým prezidentom.

Nenáležite prehnaná bola organizácia celej akcie priamo na zámku v Lánoch, kam boli dokonca pozvaní aj zahraniční diplomati, neprimerané očakávania boli médiami vyvolané medzi riaditeľmi a pedagógmi základných a stredných škôl. Mnohí, v očakávaní akéhosi senzačného Masarykovho posolstva, organizovali vysielanie „hodiny dejepisu“ v školských rozhlasoch či aulách. Ak bola táto „hodina živého dejepisu“, ako ju opakovane nazýval moderátor na zámku v Lánoch, nasledovaná uceleným výkladom nielen o osobnosti TGM, ale aj o ťažkej ceste k vzniku samostatného československého štátu a zložitostiach doby, v ktorej existoval, snáď onen priamy prenos z Lán mohol mať nejaký význam. Ak nie, potom to všetko iba podčiarkne zbytočnú exaltovanosť celej akcie.

Z posledných slov Tomáša G. Masaryka, ktoré nám svojím zvláštnym selektívnym výberom (čo vzbudzuje otázniky nad tým, ako bol tento výber vykonaný) ponúkala prítomná historička s vlastnými komentármi a výkladmi, ktoré do tohto čítania vôbec nepatrili, sme sa okrem Masarykovej túžby po veľkom „funuse“ pre dnešok nič podstatného nedozvedeli a ani dozvedieť nemohli. Celá akcia s Masarykovým „tajomným listom“ bola zneužitá nielen na plytkú honbu za senzáciou, ona mala byť zrejme aj skrytým pokusom konfrontovať dnešnú českú demokraciu s onou „bájnou“ demokraciou Masarykovou a v tomto porovnaní asi aj pokusom dnešok diskreditovať.

Médiami vybičované očakávania spojené s údajne poslednými slovami prvého československého prezidenta pred jeho smrťou boli nielen nedôstojným zneužitím osobnosti a významu Tomáša Garrigue Masaryka, boli najmä skľučujúcim obrazom povrchnosti a tendenčnosti českých verejnoprávnych médií a zrkadlom nesebavedomej českej politiky. Bol to obraz dnešnej českej spoločnosti.

Vyšlo 22. septembra na stránke IVK.