List z Gazy: Mám zbalené, ale odmietam opustiť domov

Autorom článku je novinár z mesta Gaza, ktorý požiadal o zachovanie anonymity zo strachu pred represiou, časopis +972 magazine ho preto označil pseudonymom Ahmed Ahmed.

Uplynul mesiac odvtedy, čo izraelská bezpečnostná rada schválila plán premiéra Benjamina Netanjahua na prevzatie kontroly nad mestom Gaza, kampaň, ktorú minister obrany Jisra'el Kac neskôr nazval „Gideonove vozy II“.

Tí z nás stále žijúci v častiach mesta, ktoré Izrael ešte úplne nezrovnal so zemou, sme spočiatku dúfali, že toto oznámenie je len ďalším príkladom psychologického boja, ktorého cieľom je terorizovať nás, aby sme odišli. Možno, mysleli sme si, Izrael znovu nenapadne mesto Gaza, keďže je už takmer celé v troskách. Možno zasiahne americký prezident Donald Trump, keďže správy naznačujú, že Hamas urobil významné ústupky, aby dosiahol prímerie a dohodu o rukojemníkoch.

Táto nádej sa rozplynula, keď izraelské sily začali zhadzovať evakuačné oznámenia, v ktorých nariaďovali ľuďom, aby utiekli do takzvaných „bezpečných zón“ na juhu Pásma Gazy. Takmer okamžite nasledovala pozemná invázia – najskôr v mojej štvrti al-Sabra, kde som sa narodil a vyrastal, a potom v neďalekom Zejtúne, kde žije mnoho mojich príbuzných a priateľov. Ráno 9. septembra izraelská armáda eskalovala svoje hrozby voči civilnému obyvateľstvu mesta a požadovala, aby všetci zostávajúci obyvatelia utiekli.

Od 13. augusta izraelské sily rozpútali ničivú vlnu leteckých útokov, delostreleckej paľby a útokov dronov na moje mesto, pričom najviac zasiahli al-Sabru a Zejtún. Celé štvrte boli zničené. Tisíce ľudí utiekli. Ďalšie tisíce zostali uväznené, znehybnené bombardovaním a neustálym bzučaním dronov nad hlavami. Na uliciach ležia mŕtvoly, ku ktorým sa záchranné tímy nemôžu dostať.

V noci izraelské vojenské roboty naložené výbušninami brázdia ulice a každý deň zničia okolo 300 obytných jednotiek. Výbuchy v skorých ranných hodinách otriasajú zemou okolo mňa. Ak spím, prebudím sa v strachu a hlava mi potom ešte hodiny búši.

Bombardovanie viacposchodových obytných veží – ktoré Izrael nazýva „teroristickými výškovými budovami“ – pridalo nový a desivý rozmer k najnovšej izraelskej kampani etnických čistiek. Jedným z prvých cieľov tejto operácie bola Mushtaha Tower, 12-poschodová obytná budova v západnej časti mesta Gaza obklopená provizórnymi stanmi. Izraelské vojenské lietadlá ju zasiahli niekoľko hodín po nariadení evakuácie, pričom bez dôkazov tvrdili, že Hamas ju používal na vojenské účely.

Odvtedy zničili niekoľko ďalších výškových budov vrátane Soussi Tower, 15-poschodovej dominanty, ktorú som videl z okna a okolo ktorej som každý deň chodil. Jej obyvateľom dali len 20 minút na to, aby si zozbierali svoje veci pred tým, ako ich domovy zničili.

Keď sa veža zrútila, náš byt zaplnili prach a trosky. Moja rodina a ja sme kašľali a plakali, smútili sme nad stratou našej milovanej štvrte a desiatkami rodín, ktoré sa zrazu ocitli na ulici bez domova, bez jedla a bez budúcnosti.

Počas písania tohto článku počujem dunenie izraelských tankov a buldozérov len pár kilometrov od môjho domu. Stovky rodín v susedstve už zo strachu utiekli, vrátane mnohých, ktoré to počas predchádzajúcich invázií odmietli urobiť.

Keď premýšľam o desiatkach mojich priateľov, príbuzných a susedov, ktorých už počas tejto genocídy zabili, pýtam sa sám seba, koľkých ďalších stratím v najbližších dňoch, ktorých tváre uvidím naposledy a či to sám prežijem. Pozorujem, ako moji susedia odchádzajú, a viem, že ich možno vidím naposledy. Možno ich zabijú na ceste. Možno zabijú mňa.

Čistým šťastím sa mi doteraz podarilo vyhnúť sa zraneniam a smrti. Naučil som sa prispôsobiť tomu, čo sa zdá byť trvalým stavom prežitia: pohybujem sa rýchlo, držím sa blízko stien a chodím pod stromami, aby ma nezazreli kvadrokoptéry. Vždy mám prázdne ruky, aby som ukázal, že nepredstavujem žiadnu hrozbu, hoci pre mnoho obetí Izraela to nestačilo. Nikdy sa nevraciam tou istou cestou, ktorou som prišiel, a často chodím cikcakovito, aby ma ostreľovači ťažšie zamerali. Som neustále pripravený kedykoľvek sa hodiť na zem.

Najviac sa bojím, že raketa roztrhá moje telo na kusy a budem na nepoznanie, alebo že ma zraní a nikto sa ku mne nedostane a moje telo zostane napospas túlavým zvieratám. Bojím sa opustiť dom zo strachu, že prejdem okolo budovy práve v okamihu, keď ju zbombardujú. Viem, že aj keby som sa dostal do nemocnice, neexistuje žiadny fungujúci zdravotný systém, ktorý by ma zachránil.

Napriek tomu všetkému som svojej rodine povedal, že neodídem. Na rozdiel od tvrdení Izraela, nemáme kam ísť: keď zničia celé mesto Gaza, budú pokračovať na juh, do tej istej „humanitárnej zóny“, do ktorej nás teraz smerujú.

Al-Sabra a Zejtún patria medzi najstaršie a najhustejšie osídlené štvrte mesta Gaza – sú to tesne spojené komunity, kde rodiny žili už dávno pred Nakbou v roku 1948. Mnohí obyvatelia zdedili svoje domy a malé podniky po rodičoch: pekárne na rohu, stolárske dielne, krajčírske ateliéry a tradičné remeslá, ako je nakladanie zeleniny a lisovanie olív.

Pred vojnou som zvykol chodiť po ich úzkych uličkách a vždy ma zaujímali detaily: domy boli tak blízko pri sebe, že vyzerali ako jeden blok; starí rodičia sedeli popoludní na prahoch svojich domovov s čajom v ruke, modlili sa a žehnali okoloidúcim; detský smiech sa rozliehal ulicami a z kuchynských okien sa šírila vôňa musakhanu a makluby. Ľudia tu boli známi svojou pohostinnosťou a cudzincov často srdečne vítali, niekedy ich dokonca pozvali na obed po krátkej konverzácii na ulici.

V novembri 2023, keď Izrael prvýkrát pohrozil inváziou do našej štvrte, moja rodina odmietla odísť. Pýtali sme sa sami seba to, čo všetky ostatné rodiny v Gaze: Kam by sme išli? Je niekde bezpečne?