O politikoch, ktorí nemenia kabáty
Kabát do každého počasia je taký, čo sa neprezlieka ani neotáča naruby. Ivan Hoffman si kladie otázku, koľko je takých v politickom šatníku a prečo je to tak.
Ľudí s celoživotne konzistentnými názorovými postojmi nie je veľa, ak si odmyslíme tých, ktorí sú konzistentne za všetkých okolností prospechári, egoisti alebo menej pejoratívne povedané pragmatici či realisti. Byť za akýchkoľvek okolností pacifistom, humanistom alebo demokratom si žiada „celého človeka“. S nedostatkom „celých ľudí“ je to pritom ako s nedostatkom svätcov medzi kresťanmi. Nebyť svätcom síce formálne nie je kresťanský hendikep, ale cítime, že viera ako kompromis príliš nefunguje (že „ani na nebesiach nespievajú po celý čas“ je nelogická výhovorka. Na nebesiach sa, samozrejme, spieva po celý čas. Inak by to nebolo nebo...).
Keď po novembri 1989 pragmatici a realisti prezliekali kabáty, pobavil ma kamarát, ktorý na tento názorový nevkus zareagoval: „Držte sa svojho Poučenia!“ Mal na mysli Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti, normalizačný manuál, čo si treba myslieť o jari 1968, období politického uvoľnenia a snívania o slobode. „Držte sa svojho poučenia“ bola výzva ľuďom, ktorí podozrivo rýchlo objavili čaro plurality, dialógu a tolerancie, aby sa naďalej držali svojej vedúcej úlohy, cenzúry a dozoru nad protištátnymi živlami. Teda toho, čo im dlhé roky garantovalo privilegované postavenie, a vďaka čomu boli rovnejší medzi rovnými.
Ľudia prirodzene rezignujú na postoje, z ktorých už nie je osoh, pretože z nich nerezultuje moc. Výnimočné však nie je ani to, že rešpektovaní opozičníci rezignujú na svoje zásady a neraz aj na dobré mravy, len čo sa dostanú k moci. Aj v tomto prípade ide o prezliekanie kabátov, pretože moc bezmocných je čosi iné ako to, že sa bezmocní dostanú k moci.