Tak akosi sme ochoreli vojnou, na Slovensku aj v celej Európe. A teraz nemám na mysli len politikov a novinárov. Súdiac podľa sociálnych sietí, ale aj podľa náhodných osobných stretnutí a rozhovorov, týka sa to aj obyčajných ľudí.

Podaktorí sa hrnú do vojny. Aj udalosť s dronmi v Poľsku to ukazuje. Prienik ruských dronov na územie štátu NATO treba, samozrejme, odsúdiť, je to nebezpečná udalosť najmä pre vojnou vzopätú atmosféru. Považovať však udalosť za zámerný útok Ruska na štát NATO je nezmysel. Otvorený konflikt s NATO je to posledné, po čom by Rusko teraz túžilo.

Ale podaktorí diskutéri na sociálnych sieťach, duše kresťanské aj nekresťanské, vedia, ako to bolo. Ráno vstanú, nadýchnu sa a už to vedia. Rusi zaútočili na NATO. Treba odvetu, písali. A navrhovali, čo by bolo treba urobiť. Spravidla to bola nejaká skratka k tretej svetovej.

Obvykle pri poznávaní hlbšej reality vždy o čosi meškáme. Niekedy dni, niekedy roky. Myslím, že mnohí ľudia nechápu, až do akého hlbokého konfliktu s Ruskom sme sa dostali. Keďže poznanie spravidla prebieha cez obrazové vnemy, príliš nevnímame veci, ktoré nevidíme rovno v televízii. Zvyšky dronov sme tam videli, tak to riešime.

Pripomeniem veci, ktoré sú známe, ale v televízii sme ich nevideli a preto ich neriešime.

V apríli som písal o reportáži „Partnerstvo: Tajná história vojny na Ukrajine“ v New York Times z 29. marca 2025. Reportáž hovorila o tom, ako po tri roky boli dôstojníci USA a ďalších krajín NATO „súčasťou reťazca zabíjania“. Zabíjania Rusov. Nemám na mysli dodávky zbraní, ani výcvik Ukrajincov. Reč je o priamej účasti dôstojníkov NATO na bojových akciách. Na streľbe.

V nemeckom Wiesbadene na americkej základni sa tri roky každý deň ráno stretávali desiatky dôstojníkov NATO a z Ukrajiny.  Pripravili zoznam cieľov s ich súradnicami, ktoré boli získané napríklad analýzou satelitných záberov, a poslali ich na Ukrajinu. Rozhodovali aj o tom, kto páli z akej zbrane na aký cieľ a v akom poradí.

Niekedy to bolo sto cieľov za deň, niekedy stopäťdesiat.    

Keď v roku 2024 americký prezident Biden dovolil Ukrajincom odpaľovať rakety ATACMS a Storm Shadow, ktoré dostrelili hlboko do ruského vnútrozemia, tak dôstojníci z krajín NATO sa podieľali vyššie uvedeným spôsobom na útokoch voči cieľom, ktoré už boli v Rusku. Citujem z reportáže New York Times: „Nemysliteľné sa stalo skutočnosťou. Spojené štáty boli teraz zapletené do zabíjania ruských vojakov na zvrchovanej ruskej pôde.“

No v televízii to nebolo, takže našinec o tom nevie a premýšľa o odvete za drony, ktoré tuším ani neboli ozajstné bojové drony, ale makety. Nevie, kto na koho naozaj strieľal a zabíjal na jeho pôde. Či NATO, či Rusko. Zabíjaní boli Rusi v Rusku. A podčiarkujem, že to netvrdím ja, ale New York Times.

No dobre, ale my sme predsa museli pomáhať Ukrajine, namietnu niektorí. Odpovedám, veď o to sa nesporíme. Len v takom prípade podotýkam dve veci. Po prvé, nikto nás neinformoval, až ako ďaleko sme boli do konfliktu zatiahnutí.

A po druhé, ukrajinská tragédia siaha ďaleko pred začiatok ruskej invázie. V roku 2012 Európsky parlament vyjadril znepokojenie nad úspechom strany Svoboda v ukrajinských parlamentných voľbách, lebo sú to extrémisti a antisemiti. Ale o dva roky celý Západ uznal vládu, ktorá sa v roku 2014 dostala k moci násilným prevratom, v ktorom hrali hlavnú úlohu najmä ozbrojenci zo Svobody.

Napríklad zakladateľ Svobody Andrij Parubij, neskorší predseda ukrajinského parlamentu, ktorého nedávno zastrelil atentátnik, ktorého syn zahynul v súčasnej vojne. A od prevratu už viedla priama cesta k občianskej vojne na východe Ukrajiny a potom k ruskej invázii.