Ešte vám však neprezradím, akej veci sa moje odhalenie týka, ale keďže si potrebujem udržať vašu pozornosť a celistvosť vašej klávesnice, pre istotu uvediem, že nejde o zmenu sexuálnej orientácie.

Viem, že trochu riskujem, ale na autocenzúru netrpím, na kolegov mám šťastie, takže z okruhu potencionálnych „hnevačov“ ostávate iba vy – čitatelia.

Vopred sa Vám ospravedlňujem, ale keďže v mojom ponímaní je medzi konzervativizmom a uprednostňovaním faktov namiesto emócií veľké znamienko rovná sa, inak sa nedá.

A teraz konečne k tomu avizovanému coming outu: Uvažujem, že ako ďalšie auto si zaobstarám elektromobil. Tak je to vonku.

Skôr ako ma ubijete poriadne tučnými piestami z osemvalca, aspoň ma vypočujte. Keď pre nič iné, tak minimálne pre to, že ako motorista som stále jeden z vás. Najobyčajnejší z obyčajných.

Jazdím na kráľovnej našich ciest, 11-ročnej Octavii so slabučkou „jednašestkou“ s apetítom na naftu, nikdy ma nenechala v štichu a to jej na odometri čoskoro zasvieti úctyhodná hodnota 370-tisíc prejdených kilometrov.

Po tom, ako som si predošlým odsekom (snáď) vo vašich očiach zachoval posledné zvyšky dôvery, môžeme prejsť k tomu, prečo som sa takto trestuhodne „skazil“.

V prvom rade ma fascinuje technologický skok, ktorý dokázali producenti vykonať pri azda najväčšej výčitke voči autám do zásuvky za poslednú približne dekádu – pri dojazde.

Doba premiantov ako Nissan Leaf prvej generácie s reálnym zimným rádiusom 150 kilometrov je nenávratne preč a dnes sú najpredávanejšie elektromobily Európy ako Tesla Model Y, Škoda Enyaq alebo Volkswagen ID.4 schopné dogúľať sa do trojnásobnej vzdialenosti až 450 a viac kilometrov.

Nové modely od prémiových značiek ako BMW či Mercedes, ktoré prídu do predaja o pár mesiacov, by mali na jedno „natankovanie“ zvládnuť aj hodnoty okolo 800 kilometrov, no reálne môže ísť o 600-700 v závislosti od viacerých faktorov.

Ako vodič, ktorý štatisticky autom denne najazdí násobne viac kilometrov ako priemerný Európan (čo je 30 až 50) mám nutkanie napísať, že v úzkosti z dojazdu elektromobilov (áno, naozaj niečo také existuje) prestávam vidieť skutočný problém.

Ale potom je tu to nabíjanie, však? To predsa trvá uhorský rok, za čas státia pri stojane padnú tri vlády v Taliansku a s pohodlnosťou tankovania sa to preto nedá ani len porovnať.

No, ale aj tu nás veda niekam posunula. Konkrétne do momentu, v ktorom sú už dnes plne funkčné prototypy ako Mercedes AMG GT XX schopné dopĺňať energiu výkonom až jeden megawatt, čo jeho tvorcovia demonštrovali tým, že ním na pretekárskom okruhu najazdili vyše 40-tisíc kilometrov, teda obvod Zeme, za menej ako osem dní.

Samozrejme, zďaleka nejde o elektrické vozidlo pre masy, no aj tie vás pri dvoch pätnásťminútových zastávkach už dokážu teleportovať na obligátnu letnú dovolenku pokojne aj na juh Chorvátska. Aby sme boli konkrétni, jedno z takých je Tesla Model 3, ktorej cena sa pohybuje takmer na úrovni lepšie vybavenej Octavie (Teslu od Elona nespomínam náhodne, ale domnievam sa, že pre vás bude znesiteľnejšia, žmurk, žmurk).

Úplne najpohodlnejšie a k autu najšetrnejšie je však kŕmiť štvorkolesového tátoša cez wallbox doma počas noci alebo v práci, ak vám to podmienky umožňujú. Takéto nabíjanie striedavým prúdom síce trvá podstatne dlhšie, ale americkí vedci zistili, že v posteli o pol tretej ráno človeku auto chýba najmenej.

Po tretie, zisťujem, že hoci mám sotva po tridsiatke, starnem. A má to viaceré konzekvencie v biologickej ale aj psychologickej rovine.

Doteraz nemám Instagram, donedávna som nevedel kto je Andrew Tate, z vypitia väčšieho množstva alkoholu (rozumej troch a viac pív) sa spamätávam dva dni a čoraz viac oceňujem obyčajné ticho, teda ak zrovna nie som na koncerte obľúbenej death metalovej kapely.

Ticho síce vedia posádke ponúknuť aj autá so spaľovacími agregátmi, najmä tie luxusnejšie, ale predsa len ide o kľúčovú charakteristiku elektromobilov ako takých.