Konsolidácia bude bolieť. A to sme len na začiatku. Kráčame k trvalej finančnej kríze
Treba spresniť, že téza z titulku sa netýka len Slovenska. Týka sa EÚ a všeobecne západného sveta, ktorý žije na dlh. A nechce to riešiť.
Keď Kamenický a vláda presadili prvý konsolidačný balík, varovali sme, že to síce zabolí, ale vôbec to nebude stačiť. Pri ďalšom balíku platí to isté. Bude to bolieť. A výsledky budú chabé. Rozpočet ostane chorý a budeme potrebovať ďalšie a tvrdšie opatrenia.
A tie skôr či neskôr dopadnú na každú spoločenskú skupinu. Od podnikateľov cez rodiny s deťmi po dôchodcov alebo študentov.
Dôvody rozpočtových problémov nie sú iba domáce a politické. Iste, pandemická likvidácia malého a stredného podnikania, jeho následná záchrana zo štátneho vrecka, hromadné výtery dutín v testovacích centrách a potom plošné očkovanie „zadarmo“ – to všetko stálo štát stovky miliónov eur. Podobne nákladné boli sľuby Smeru a Hlasu o trinástych dôchodkoch, na ktoré chýbali peniaze. No sú tu aj iné a hlbšie príčiny napnutého rozpočtu (a nielen slovenského).
Tou hlavnou sú poruchy v európskom a západnom finančnom systéme. Zvykli sme si prejedať budúcnosť. Teda žiť na dlh. Bolo to tak desiatky rokov. A pokračuje to aj dnes.
Na dlh išla spotreba, na dlh sa vrhali miliardy na zelenú agendu, na dlh sa hasila pandemická kríza, na dlh sa pomáha Ukrajine a zbrojí… Keď sa v systéme minuli peniaze, vytlačili sa nové. Jedna tlačiareň sa volá ECB, druhá FED. Obe roky chŕlili nové peniaze s umelo stlačenou cenou – úrokmi blízko nule.
Dúfali sme, že nás to nedobehne. Z dlhov nás mal vytiahnuť ekonomický rast.
To sa nestalo.
Preto väčšina vlád musí trochu „konsolidovať“. No nie preto, aby sa znížili dlhy na minimum a aby boli rozpočty vyrovnané. Skôr preto, aby sa dalo udržať recyklovanie dlhu alebo ďalšie zadlžovanie. Konsolidačné balíky majú upokojiť finančné trhy, čiže fondy a banky. Aby mohli ďalej pumpovať peniaze do vládnych rozpočtov s vysokými výdavkami a nízkymi príjmami.
Finančné trhy (banky) na dlhovej kríze slušne zarábajú. A občasne spolu s ratingovými agentúrami pritlačia na to, aby si vlády zvýšili príjmy. Nech hra bez väčších rizík pokračuje.
Slovom, nie je to skutočná konsolidácia rozpočtu, ale len kupovanie času. Skrášľujeme fasádu na budove, ktorá má prehnité základy. Platí to o opatreniach v Spojených štátoch, v EÚ, v Británii. A platí to, žiaľ, aj na Slovensku. Bez ohľadu na to, kto vládne. Pravicové reformy nemali v programe ani vládne strany okolo Fica, ani progresívci.
Hlbšie reformy by boli nepopulárne. V čase predražených energií a vojny si na ne netrúfa nijaká európska vláda. Všetci sa upokojujú tým, že ide o „spoločný problém“. Eurozóny, EÚ, západného sveta… A majú pravdu.
Časy, keď boli západné verejné financie zdravé a stabilné a keď ich mali vlády aspoň trochu vo vlastných rukách, sa skončili. Prvý veľký otras prišiel s finančnou krízou v Amerike (2008), potom s dlhovou krízou v Európe (2010). Oba otrasy viedli k zadlžovaniu vlád a následne k tlačeniu peňazí. Išlo sa proti pravidlám. Mali to byť výnimočné jednorazové opatrenia, počúvali sme… No potom prišla pandemická kríza. A ďalšie „výnimočné“ a „jednorazové“ opatrenia s Plánom obnovy v objeme 750 miliárd eur.
Boli to pôžičky EÚ, ktoré sa začnú splácať o tri roky. Medzitým udrela vojnová kríza (financovanie Ukrajiny) a energetická kríza (predražené energie v EÚ).
Aktuálne sa pracuje na nákladnom programe európskeho zbrojenia. Vlády majú nalievať päť percent HDP, respektíve štvrtinu rozpočtových príjmov na armádne a bezpečnostné výdavky. Aj za cenu uvoľnenia rozpočtových limitov a dlhových bŕzd.