Fínsky prezident Alexander Stubb včera povedal, že dovoz ruského plynu a ropy na Slovensko a do Maďarska musí skončiť.

Medzi falošnými naratívmi našej doby existuje jeden, ktorý som už párkrát pomenoval, ale len tak stručne, jednou vetou, bez napísania dlhšieho textu. Fínsky prezident ma inšpiroval, aby som tú podlžnosť vyrovnal.

Ide o liberálny naratív o tom, ako tu v našom slovenskom, ale aj európskom priestore liberálni odporcovia nevyprovokovaných agresií statočne zvádzajú ideovo krištáľovo čistý zápas proti atavistickým podporovateľom Ruska ospravedlňujúcim jeho agresiu na Ukrajine. Proste proti tým „proruským“ ľuďom. Šíriteľom ruskej propagandy.

K ľudskej povahe patrí aj taká divná vlastnosť ako odsudzovať u iných to, čo sám robím. Ľudia sa vedia takto správať dokonca úprimne. Robí to tamten? No fuj! A že to robím aj ja? No to je však niečo iné. To ma chcete porovnávať s hentým? Ja mám na to svoje vážne dôvody, on ich nemá. Asi tak.

Je to také ľudské a je s tým riadna oštara, však?

Čo sa týka tých „proruských“, liberálny naratív má veľmi širokú definíciu tohto pojmu. Totiž skutočne proruských ľudí, teda takých, ktorí naozaj ruskú inváziu ospravedlňujú a hovoria, že Rusi už nemali na čo čakať, nie je veľa. Nevidel som nejaké čerstvé prieskumy, ale po začiatku invázie boli známe prieskumy o tom, ako ľudia rozdeľujú zodpovednosť za vznik rusko-ukrajinskej vojny. Takých, ktorí jednoznačne obviňovali iba Západ, a teda Rusko úplne ospravedlňovali, bolo naozaj málo. Aj na Slovensku.

Liberálny naratív preto dosť nelogicky zaraďuje medzi „proruských“ aj ľudí, ktorí ruskú inváziu odsudzujú, ale rozdeľujú v nejakej miere zavinenie medzi Rusko a Západ. Ak vidíte aj zavinenie na strane Západu, nepomôže vám, že ruskú inváziu označíte za neospravedlniteľnú. Proste vás progresívci označia za „proruského“.

Táto skupina je charakteristická tým, že si kladie veľmi prísne kritériá na to, aby bolo možné zapojiť sa do vojny tak, aby vojna bola spravodlivou.

Preto sa, samozrejme, táto skupina pozerá kriticky nielen na ruskú inváziu, ale aj na americké vojny posledných desaťročí.

Politici a médiá z liberálno-progresívnej sféry spravidla veľmi emotívne vedia odsudzovať ruskú agresiu, ale nie je to tým, že by boli proti agresiám ako takým. Sú len proti ruskej agresii. Pokiaľ ide o americké vojny, invázie, agresie a podobne, tie im neprekážajú. Pokiaľ ich priamo neschvaľujú, tak k nim aspoň zastávajú veľmi tolerantný alebo prehliadajúci postoj.

Pred 22 rokmi podporovali naše médiá skoro unisono americkú inváziu do Iraku, pričom všetky dôvody, ktoré sa pred jej začiatkom uvádzali, a ktoré ju mali ospravedlňovať, sa ukázali ako lživé. Z politikov, ktorí podporili inváziu, je dnes aktívny ešte Ivan Korčok, a mediálne aj Mikuláš Dzurinda.

Korčok to už nespomína, ale zato hlavný strojca slovenskej podpory pre inváziu do Iraku, expremiér Dzurinda, sa k tej podpore hlási bez začervenania.