„Pamätajte si,“ povedal Nigel Farage koncom júla vo svojej kancelárii neďaleko parlamentu, „ja som umiernená…rozumná…demokratická…skúsená…dospelá tvár protiútoku. Ak prehrám, len počkajte.“

Takmer 30 rokov bol Farage (rýmuje sa s „garáž“) najvplyvnejším britským hlasom toho, čo on nazýva fightback, protiútok, a jeho kritici nazývajú populizmom. Na prelome tohto storočia ako člen Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) bojoval za „záchranu libry“ v čase, keď londýnske elity dúfali, že opustia starú anglickú menu a prejdú na euro Európskej únie. Libra prežila a v roku 2010 euro padlo. Farage, takmer jediný spomedzi vtedajších popredných politikov, vyzval Britániu, aby úplne opustila EÚ. Do roku 2016 s ním súhlasila väčšina jeho spoluobčanov. V takzvanom referende o brexite prerušili svoje európske väzby, aj keď tri roky parlamentných a súdnych machinácií odložili odchod Británie až do roku 2020 (pozri Why Hasn’t Brexit Happened?). Očarujúci, rád si vypije, napoly prorok, napoly klaun, čas dáva jeho tvrdeniam zvyčajne za pravdu.

Farage už desať rokov varuje, že imigrácia – a nie hospodársky rast, globálne otepľovanie alebo práva zvierat – je otázkou, ktorá rozhodne o tom, či brexit uspeje a Británia prežije. Príznaky nie sú dobré. K 69 miliónom obyvateľov Spojeného kráľovstva sa každý rok pridáva takmer milión migrantov, prevažne z krajín mimo Európy. Desaťtisíce z nich sú pašované na južné pobrežie krajiny v motorizovaných „malých člnoch“, ktoré úrady nedokážu, alebo nechcú zastaviť. Kapitáni zvyčajne prichádzali na pláže vysokou rýchlosťou vysielajúc neznámych mladých mužov behať po uliciach a rozbiehať sa po poliach. V poslednej dobe vstupujú do prístavu organizovanejším spôsobom. Niet dôvodu, prečo by nemohli. Migranti sa stávajú nedeportovateľnými tým, že požiadajú o politický azyl, presvedčení, že budú rýchlo prepustení do britskej spoločnosti, bez ohľadu na to, či ich žiadosť bude schválená, alebo nie. Trinásť lodí dorazilo do Doveru za jedno popoludnie koncom júla, práve keď Donald Trump pristál v Škótsku, aby otvoril golfové ihrisko. Londýnsky denník Times uverejnil na titulnej strane palcový titulok: „Trump priletel varovať: Migrácia vás zabíja.“

Dokonca aj veľká časť britskej populácie, ktorá Trumpa odsudzuje, s tým súhlasí. Farage, ktorý počas štyroch rokov, keď bol Trump mimo úradu, často navštevoval Mar-a-Lago, sa stal národným miláčikom. Jeho strana Reform UK, najnovšia politická strana v Británii, získala v minuloročných voľbách 14 percent hlasov a zabezpečila mu a ďalším štyrom kandidátom kreslá v parlamente. Odvtedy rýchlo a stabilne rastie a teraz má podporu 31 percent voličov. To je oveľa viac ako roztrieštená Konzervatívna strana, ktorá má 17 percent a stratila viac ako dve tretiny svojich parlamentných kresiel po tom, ako Boris Johnson, ktorý vyhral brexit, otvoril stavidlá imigrácii. Reform UK je tiež ďaleko pred Labouristickou stranou, ktorá v minuloročných voľbách vďaka nesúladu britského dvojstranového volebného systému so štyrmi stranami získala neporaziteľnú parlamentnú väčšinu (412 z 650 kresiel) s iba tretinou hlasov (33,7 percenta). Táto obrovská väčšina radikalizovala Labouristickú stranu v čase rastúceho konzervativizmu, čím sa popularita vlády premiéra Keira Starmera s každým mesiacom znižuje. V súčasnosti má podporu len 22 percent obyvateľov krajiny. Podľa Matthewa Goodwina, sociológa, ktorý pôsobil na Univerzite v Kente a opustil akademickú sféru, aby sa pripojil k Farageovmu hnutiu, má Reform UK podporu väčšiny tých, ktorí v roku 2016 hlasovali za brexit, a tretinu tých, ktorí vlani hlasovali za konzervatívcov. Je to najsilnejšia strana medzi robotníckou triedou a najsilnejšia strana medzi mužmi. A to napriek akútnemu nedostatku talentov na najvyššej úrovni pod Farageom, nehovoriac o Farageovej vlastnej nešikovnosti pri riadení rastúceho pravicového krídla svojej strany.

Hoci sila Reform UK nie je prekvapujúca, výsledok je šokujúci. Podľa súčasných trendov by britskí voliči mohli veľmi skoro zničiť ctených britských konzervatívcov (podľa niektorých odhadov najstaršiu politickú stranu na svete) spolu s jej dvojstranným systémom a časťou jej sociálnej zmluvy – tou časťou, ktorá bola od studenej vojny postavená na priepustných hraniciach a importovaných predstavách o ľudských právach. To, že toľko ľudí v Británii si zvyklo na perspektívu systémovej demolácie, môže odrážať vplyv trumpizmu. Alebo to môže byť predzvesť niečoho ešte rušivejšieho.

Tento júl sa protestujúci niekoľko dní zhromažďovali pred hotelom Bell v meste Epping v grófstve Essex a skandovali: „Chceme späť našu krajinu!“ Za posledných päť rokov si vláda privlastnila stovky veľkých hotelov a premenila ich na ubytovanie pre žiadateľov o azyl, čo je väčšinou eufemizmus pre „nelegálnych imigrantov“. Väčšina z nich sú mladí muži. Angličania s týmto riešením nie sú spokojní. Ani migranti. Ďaleko od domova, znudení, dotovaní vládou a vo väčšine prípadov bez možnosti pracovať, majú tendenciu nesprávať sa slušne. V Eppingu bol jeden z obyvateľov hotela Bell zatknutý za sexuálne napadnutie 14-ročného dievčaťa.

Mohlo by sa to zdať ako ojedinelý incident, ale trpezlivosť verejnosti je už v koncoch. Minulé leto vypukli v meste Southport nepokoje medzi etnickými Angličanmi po tom, čo sa mladý muž – imigrant – vkradol na tanečnú párty na motív Taylor Swift, ktorá bola určená pre malé dievčatá, a pobodal tucet z nich, pričom zabil Alice da Silva Aguia (9 rokov), Bebe King (6 rokov) a Elsie Dot Stancombe (7 rokov). Ukázalo sa, že bol synom Rwanďanov narodený v Anglicku. Protesty sa rozšírili po celom národe. Odvtedy je krajina v strehu pri každom prehrešku, ktorý sa týka migrantov, detí, sexu alebo násilia, ako aj pri snahách zamiesť ich pod koberec.

Starmerova vláda od začiatku neprejavovala žiadnu sympatiu k protestom. „Nebudem sa vyhýbať tomu, aby som to nazval pravým menom,“ povedal premiér po nepokojoch v Southporte: „Krajne pravicové násilníctvo.“ Starmer zvládol minuloročnú krízu prostredníctvom takzvaných COBRA stretnutí, stretnutí na úrovni kabinetu, ktoré sú zvyčajne vyhradené pre núdzové situácie v oblasti národnej bezpečnosti, a použil protiteroristický zákon, aby uvalil na protestujúcich drakonické tresty. Jedna z nich, matka z Birminghamu menom Lucy Connolly, sa stala cause célèbre. Bola odsúdená na dva roky a sedem mesiacov väzenia za tweet v deň útokov:

„Hromadné deportácie, už aj, zapáľte všetky zasrané hotely plné tých bastardov, je mi to jedno, a keď tak už odpravte spolu s nimi aj zradnú vládu a politikov. Je mi fyzicky zle, keď viem, čo budú teraz musieť tieto rodiny znášať. Ak ma to robí rasistkou, tak nech.“

Je to určite prejav plný hnevu, ale noviny a sociálne médiá rýchlo poukázali na to, že mnohí páchatelia boli potrestaní miernejšie za otvorené násilie ako Connolly za ventilovanie svojich emócií. Jedno porovnanie sa stalo virálnym: Na rozdiel od Connollyovej viac ako dvojročnej trestnej sankcie za nevhodný tweet, niekto menom Mohammed Abbkr bol poslaný iba do nemocnice za to, že oblial dvoch starčekov benzínom a zapálil ich. Tento príspevok bol trochu zavádzajúci, ako rýchlo poukázali overovatelia faktov v médiách: Abbkr bol uznaný vinným z pokusu o vraždu. Pre mnohých Angličanov to však bolo dôkaz, že Starmer a jeho vláda už Anglicko nepovažujú za svoju krajinu. Starmer je typicky anglický výplod predmestia Sussexu a neskorého baby boomu. Je však aj medzinárodným právnikom v oblasti ľudských práv a nebol dostatočne pripravený riešiť povstanie vedené v mene nacionalizmu, ktorého reči rozumie len s ťažkosťami. Keď bola Connollyová koncom augusta prepustená po viac ako roku výkonu trestu, Starmer mal zmiešané pocity. Vyhlásil, že je „silným zástancom slobody prejavu“, ale „rovnako proti podnecovaniu k násiliu“.

V januári tohto roku Elon Musk obvinil Starmera a Jess Phillipsovú, jeho tajomníčku zodpovednú za prevenciu násilia páchaného na ženách, z blokovania vyšetrovania zločinov takzvaných „grooming gangov“ (gangy zameriavajúce sa na neplnoleté dievčatá) v meste Oldham. Ide o problém, ktorý sa od začiatku tohto storočia vyskytuje v desiatkach miest. Tieto gangy – ktoré sa mimo vládnych správ teraz častejšie nazývajú ako gangy znásilňovačov – zvyčajne pozostávali z moslimských mužov, ktorí nútili tínedžerky k sexu a v mnohých prípadoch ich predávali svojim priateľom. Niektorí z týchto mužov boli taxikári, iní drogoví díleri. Ich obete boli zraniteľné (niektoré neplnoleté alebo v pestúnskej starostlivosti, iné bez domova alebo závislé od drog) a takmer všetky boli biele. Počas desaťročí sa pomaly podarilo dosiahnuť stovky odsúdení, ale stále sa objavujú nové prípady a ukázalo sa, že o tomto probléme je takmer nemožné diskutovať na verejnosti. Teraz je zrejmé, že „využívanie nebolo vyšetrované pre nervozitu ohľadom rasy“, ako uvádza prelomová štúdia vykonaná v Telforde v roku 2022, ktorá zistila, že tam bolo zneužívaných alebo znásilnených tisíc dievčat. To bol rok, keď Musk kúpil Twitter, a dovtedy bola táto téma prakticky „odstránená z verejných platforiem“.
Musk to zmenil, ale zdržanlivosť pretrváva. Starmer obvinil Muska z šírenia „lží a dezinformácií“ o gangoch. To je bežný názor vo vládnych kruhoch. Neil O'Brien, poslanec Konzervatívnej strany s veľkým počtom online sledovateľov medzi mladšími a intelektuálnejšími pravičiarmi strany, nazval britskú byrokraciu „dátovou púšťou“ a poznamenal, že etnické štatistiky, ktoré sa tak dôsledne uvádzajú, pokiaľ ide o prideľovanie dávok, sú čoraz viac skryté, pokiaľ ide o kriminalitu. O’Brien vo svojom Substacku uviedol, že v roku 2010 bola etnicita páchateľa uvádzaná v 93 percentách prípadov krádeží v obchodoch v celom štáte. Dnes je to len 70 percent.

V júli vláda oznámila, že – napriek silnému verejnému nesúhlasu – zníži volebný vek na 16 rokov pred nasledujúcimi celoštátnymi voľbami. Stratégovia Labouristickej strany veria, že rozšírenie volebného práva na vekovú skupinu, ktorá je progresívnejšia a menej etnicky anglická, pomôže zmierniť náskok, ktorý si Reform UK vybudovala pred Labouristickou stranou v otázkach imigrácie. To môže byť chyba. Nielen Reform UK, ale aj disidenti z ľavice okolo bývalého lídra Labouristickej strany Jeremyho Corbyna sa zdajú byť rovnako silnými kandidátmi medzi 16- až 18-ročnými. Menej známym ustanovením v tom istom zákone by boli prísnejšie tresty za trestné činy spojené s „nepriateľstvom voči politikom“.

Ešte pred nepokojmi a demonštráciami v Southporte sa ľudia bavili o „dvojitom policajnom systéme“ – jednom štandarde presadzovania práva pre etnické menšiny a inom (prísnejšom) štandarde pre belochov. Po udalostiach v Southporte však veľká časť verejnosti v prieskumoch uviedla, že celý britský systém vynucovania práva vníma ako jednoznačne zaujatý v prospech etnických menšín: 31 percent si myslelo, že Starmerova vláda je tolerantnejšia voči moslimským porušovateľom zákona ako voči ostatným, oproti 7 percentám, ktoré si mysleli, že je menej tolerantná; len 6 percent si myslelo, že je tolerantnejšia voči pravicovým extrémistom, oproti 44 percentám, ktoré uviedli, že je menej tolerantná. Po Southporte sa takéto postoje stali nezastaviteľnými.

Návštevník Anglicka dvanásť mesiacov po nepokojoch v roku 2024 je zaskočený dvoma vecami. Po prvé, že sa v celej krajine vynakladá veľké úsilie na kontrolu reči. Po druhé, že sa im to nedarí. Tabu boli prekonané množstvom narušiteľov. Všetko, čo sa týka rasy, migrácie, peňazí a utajovania, je predmetom horúcich diskusií na internete. V júli vyšlo najavo, že vláda utajila škandál týkajúci sa všetkých týchto vecí. V roku 2022 nejaký babrák z britského Ministerstva obrany krátko zverejnil na internete zoznam Afgancov, ktorí pomáhali Britom vo vojne v Afganistane od 11. septembra 2001. Nebolo jasné, či si to niekto všimol, ale pomocníci Británie mohli byť v ohrození. Vláda usúdila, že lepšie hamovať, ako banovať. Bolo prijaté rozhodnutie priviezť do Anglicka viac ako 20-tisíc Afgancov za cenu viac ako 6 miliárd libier (8 miliárd dolárov). Operácia bola vykonaná v extrémnom utajení, aby sa nerozrušila verejná mienka – miera kriminality Afgancov v Anglicku je totiž mimoriadne vysoká. V auguste denník Daily Mail odhalil, že dvaja afganskí imigranti vo Warwickshire boli obvinení z únosu, „uškrtenia“ a znásilnenia 12-ročného dievčaťa a že polícia vyvíjala tlak na miestnych poslancov, aby nezverejňovali etnickú príslušnosť osôb pre obavy z „vyvolania napätia v komunite“.